Aký máte obľúbený vtip o hercoch?
Tých je strašne veľa, ale mnohé nemôžu ísť do novín. Nedávno mi ktosi hovoril tento: „Herec si dá pred predstavením šesť koňakov, vyjde na javisko a bravúrne zahrá prvé dejstvo. Cez pauzu ide do bufetu, dá si ďalších šesť koňakov a bravúrne zahrá prvé dejstvo." (smiech)
Vaša mama bola herečka, otec legendou krasokorčuľovania. Čo rozhodlo, že ste sa nevybrali kariérou športovca?
Otcovou dráhou sa pustil brat, a neskôr sa dal aj na právo. Ja som sa pustil na hereckú dráhu, aby to bolo vyrovnané, hoci som asi ako šesťročný o krasokorčuľovanie pokúsil. Vydržalo mi to iba pol roka, potom som prešiel snáď deviatimi druhmi športov, až kým som nezačal nakrúcať seriál Spadla z oblakov.
Tréner - vojak z povolania - síce tvrdil, že som talent na futbal, ale jedného dňa mi povedal, že musím prísť na tréning ostrihaný. To sa však nedalo, lebo sme mali roztočené scény, v ktorých som hral s dlhými vlasmi. Povedal mi, že ho to nezaujíma, mám si vraj vybrať - alebo futbal, alebo herectvo. A bolo po mojej športovej kariére. (smiech)
Deti, ktoré sa stanú slávnymi cez filmy, majú často problém neskĺznuť na šikmú plochu. Drew Barrymore, Macaulay Culkin, ale nakoniec i samotná Majka z Gurunu - Zuzana Pravňanská. Nehrozilo to aj vám?
Určite ma vtedy sláva ovplyvnila, ale negatívne ani nie. Za to vďačím rodičom, ktorí ma držali veľmi nakrátko. Ak som sa niekedy zachoval nejako namyslene, čo zase nebol taký problém, nakoľko som bol v tom čase extrémne populárny, tak som mal okamžite prednášku od rodičov, nech si o sebe nemyslím, že som nejaký „nadčlovek" a nech sa láskavo držím pri zemi.
Prečo vlastne dali rolu Karola v tom seriáli práve vám?
To bolo zvláštne. Nebola to moja prvá úloha, začínal som vo filme ako desaťročný, i keď si už nepamätám, ako sa volal. Neskôr som hral v divadle v hre Sicílska komédia, v ktorej vystupovala aj mama. Potrebovali deti k hlavným predstaviteľkám a pre divadlo bolo najjednoduchšie použiť deti hercov. Tam si ma všimol režisér, ktorý ma neskôr obsadil do hlavnej úlohy po boku Františka Dibarboru. Potom sa už chýry šírili samé.
Pomohla mi aj istá pani Kršková, ktorá vtedy pracovala na Kolibe. Nemohol som sa totiž zúčastniť konkurzu do Spadla z oblakov v Gottwaldove (dnes Zlín, pozn. autora), a tak vzala kotúč z jedného filmu, premietla ho tam režisérovi a on ma obsadil.
Koľko vtedy zarábali detskí herci?
To je dosť vtipná záležitosť, lebo vtedy si mnoho ľudí myslelo, že som v obrovskom balíku. Seriál sa točil asi rok a zarobil som na ňom asi dvadsaťtisíc korún. Denný honorár bol myslím stodvadsať korún v ateliéri a stošesťdesiat v exteriéri. K tomu boli ešte nejaké diéty. Naši mi peniaze odkladali na knižku a keď som mal osemnásť, odovzdali mi všetko, čo som zarobil.
Istý čas ste hrávali v Martinskom divadle. Prečo ste tam šli?
Dostal som odtiaľ ponuku v treťom ročníku vysokej školy a bol to jeden z mojich najšťastnejších krokov v živote. Som hlboko presvedčený o tom, že pre herca je len dobré, ak začína v regionálnom divadle, pokiaľ naozaj nejde o nejaký super talent, ktorý hneď dostane príležitosť hrať veľké úlohy priamo v SND. V tom čase ani nedávalo národné divadlo mladým veľké príležitosti a v Martine som tie šance dostal. Boli tam skvelí herci, skvelé hry... takže absolútne neľutujem.
Talentovaný herec sa presadí vždy
Kamila Magálová tvrdí, že v divadlách občas panuje akési rodinkárstvo - stačí byť manželkou režiséra a aj menej talentovaná herečka si zahrá viac ako tie lepšie. Zažili ste to aj vy?
Stávalo sa to, najmä u herečiek, ale netrúfam si to komentovať, lebo poznám prípady, kde hrali hlavné úlohy manželky režisérov a boli v nich skvelé. Je to prípad od prípadu. Nerád by som sa dotkol konkrétnych ľudí, ale nepopieram, že sa to stávalo a stáva. A je to tak na celom svete.
Bojuje sa o roly v divadle nečestným spôsobom?
Čo konkrétne máte na mysli?
Podrazy, šplhanie sa po chrbtoch iných... Ľudia zo šoubiznisu zväčša priznávajú, že vzťahy v ňom sú katastrofálne.
Neexistuje branža, v ktorej by sa to nedialo. Ale osobne si neviem predstaviť, aký podraz sa dá urobiť v divadle. Podrazy teda priamo nie, ale určite sú herci, ktorí vyhľadávajú spoločnosť režisérov, správajú sa k nim podlízavo, aby sa udržali v ich priazni... Ale naozaj to nemienim komentovať.
Je to častý jav?
Nemyslím. Občas vídavam hercov, ktorí sa snažia dostať k nejakej roli v divadle či vo filme práve takýmto spôsobom, ale väčšinou sa spoliehajú na svoj talent.
Platí, že talentovaný herec sa presadí vždy?
Áno. Určite. Obzvlášť dnes. Za socializmu rozhodovali aj iné veci, že hlavné úlohy niekto dostával len preto, lebo bol členom strany, ale dnes to tak zväčša nefunguje. V drvivej väčšine prípadov sa herci obsadzujú podľa kvality, inak by režisér potopil sám seba.
Hrali ste za socializmu rolu, za ktorú sa dnes hanbíte?
V divadle sa mi to nestalo ani raz. Ale pravdou je, že okolo roku 1987 ma zavolali do televízie do Nedeľnej chvíľky poézie, kde som recitoval nejakú komunistickú ódu na Lenina. Ani si presne nepamätám, o akú báseň šlo. Trpel som ako kôň a za toto konkrétne sa hanbím.
Boli ste v KSČ?
Lákali ma tam asi dva roky ešte v Martinskom divadle, stále som sa vyhováral, že na to nie som dosť vyspelý a podobne... a nakoniec som sa tomu vyhol.
Mnohí to vnímali ako záruku lepšej kariéry. Čo vás ovplyvnilo, že ste to odmietali?
Môj otec. Bol to veľmi múdry a inteligentný právnik, veľmi sčítaný, vedel vynikajúco po nemecky a tak sme pravidelne sledovali Zeit im Bild na ORF. Vedel, že socializmus je zhnitý, otrasný a morbídny režim. Akurát ma upozornil, aby som si dával pozor, pred kým to budem hovoriť nahlas. Vždy sa v rôznych firmách dostal po post námestníka, odkiaľ ho tlačili, aby vstúpil do strany, že sa tak môže stať riaditeľom, ale jednoducho to odmietal.
Bulváru sa vyhýbam
Mnohí herci spolupracujú s bulvárom - niektorí preto, aby ostali v povedomí verejnosti, niektorí zo strachu, niektorí preto, lebo je to proste výhodné. Ako ste na tom vy?
Bulvár asi treba akceptovať, lebo je proste taká doba. Nie je žiadna šanca ho zlikvidovať. Bol som dokonca jedným z čelných predstaviteľov aktivity proti bulváru, keď to už prerastalo cez hranicu únosnosti. V tom čase mala moja dobrá kamarátka Zorka Kolínska ťažkú chorobu a oni sa neštítili dať na titulku nadpis „Rakovina" a pod to jej tvár... to bolo doslova obludné svinstvo. Bulvár by mal mať nejaké hranice, ale často ich prekračuje. Doslova ničí súkromie známych osobností.
Nie je šanca sa brániť?
Raz som sa rozprával s Martinom Dejdarom, ktorý mi hovoril, že mu bulvár zničil súkromný život, pričom napísal vyslovené klamstvá. To je na tom asi najhoršie - že sa píšu nepravdy, prípadne totálne skreslené pravdy. Dejdar sa rozhodol ísť za šéfredaktorom, mal chuť mu doslova vraziť... ale neurobil to. Len sa spýtal: „Prečo to robíte? Viete, že ste mi zničili súkromný život? Veď ste tam napísali nepravdy!" A odpoveď znela: „No áno, ale viete, ako sa to predávalo?" Proste doslova trestuhodné. Možno je naivné to, čo teraz poviem, ale bulvárni novinári by mali niesť trestnoprávnu zodpovednosť za každé klamstvo, ktoré napíšu.
Čiže ako s ním komunikujete vy?
Vyhýbam sa mu. Nežijem život, pre ktorý by sa o mňa mohli zaujímať, i keď som druhýkrát ženatý. Keď som sa druhýkrát ženil, čo bolo tesne po tom, ako písali o Zorke Kolínskej a doslova sa navážali aj do Anky Šiškovej, o ktorej klamali, až sa im z huby prášilo, prišla za mnou redaktorka z Nového času, že chce rozhovor. Povedal som jej, že pre ich denník žiadny rozhovor nedám, pretože sú neslušní, vulgárni a klamári. A ona, že „Maťo, prosím ťa, urobme to, lebo si tam napíšu, čo oni budú chcieť. Garantujem ti, že to budeš môcť autorizovať a sľubujem, že tam bude uvedené len to, čo povieš." Slovo dodržala. Neviem, či nezohralo rolu aj to, že to bola moja dlhoročná známa.
Takéto vyhrážky sú ich bežnou praktikou?
Áno. Zažil som to na vlastnej koži. Povedala mi, že nad ňou sú ďalší ľudia, ktorí hotový materiál ešte „spikantnia", aby to bolo ešte šťavnatejšie.
Čo ľudí priťahuje na takých veciach?
Neviem. Asi je to podobný princíp, ako keď sa stane nejaká havária a ľudia majú tendenciu sa na to pozerať. Proste vidia niečo, v čom by sa síce nemali vyžívať, ale predsa spomalia auto a pozrú sa. Akýsi magnet. Nie som psychológ, ale možno je to tak aj preto, že čitateľ z Veľkého Malého má svoje životné problémy so ženou, frajerkou, ožiera sa mu syn a tak si povie - aha, aj tento známy herec má svoje problémy, lieta v prúseroch, nechala ho žena a podobne. A hneď mu je lepšie. Koniec koncov - Nový čas si kupujem málokedy, ale stane sa aj to, keď vidím nejaký titulok. Sám som sa dokonca prichytil, ako som si kúpil Plus 1 deň. Proste ma zaujímalo, čo tam píšu o dotyčnom kamarátovi.
Spomínali ste Zoru Kolínsku - vy ste boli ten, kto ju našiel v bezvedomí na chate na Seneckých jazerách. Čo spraví s človekom strata dlhoročnej blízkej rodinnej priateľky?
To bolo strašné. Netušil som, čo sa jej stalo. Poznám ju odmalička, lebo bola kolegyňou mojej mamy na Novej scéne, dokonca sme spolu viackrát hrali... Vážil som si ju, mala neuveriteľné čaro osobnosti, bola to krásna žena a vynikajúca herečka. Stretávali sme sa aj v súkromí na chate a je mi veľmi ľúto, že tu už nie je. Bol to taký šok, aký prichádza, keď stratíte veľmi blízkeho človeka. To vždy bolí.
Mečiarov režim bol barbarský
Ako ste vnímali Mečiarovu vládu, ktorej predstavitelia - najmä minister kultúry Hudec - neprišli na pohreb kultúrnej ikone Jozefovi Krónerovi a trebárs Petra Dvorského označovali za treťotriedneho umelca?
To bol jeden barbarský režim, aj celá tá Mečiarova politika. Jemne povedané, veľmi nízka, hlúpa a neslušná. Klasická vizitka vtedajšej vlády a jedna z pečiatok odobrenia našich vtedajších protestov. Dnes sa na to môžeme pozerať s úsmevom. Boli sme roky pod vládou neslušných ľudí, ktorí nás posunuli o osem rokov dozadu. Vtedy to bolo zúfalstvo a zlosť, veď v roku 1989 sme si mysleli, že to bude úplne inak.
Zrazu prišiel niekto, u koho jasne vidíte, že do toku rieky, teda Slovenska, hádže balvany a stromy, aby jej zabránil tiecť... toto presne robili tí v rokoch 1994 - 1998. Aj preto sme sa postavili na odpor. Už som to raz povedal Tine Čornej do TV Oko - nie som človek, ktorý sa dokáže pozerať na topiace sa dieťa v rieke a neskočiť za ním.
Neboli všetky tie protesty len naivitou? Ani u vlád po Mečiarovi nebadať nejaké dramatické zmeny v prístupe ku kultúre. Umelci stále plačú, že peňazí je málo.
Áno, ten problém pretrváva dodnes, ale ťažko povedať, či to bola naivita. Ale nemali sme iné východisko, veď sme presvedčili skoro osemdesiat percent ľudí z našej branže, že niečo musíme urobiť. Že musíme zastaviť hranie a ísť do štrajku. Minister Hudec nás deväť mesiacov neprijal, pritom sme chceli len to, aby si aspoň vypočul naše názory na to, čo tu zavádza. To obsadenie ministerstva kultúry 10. marca 1997 predsa nebolo z našej strany pripravené, šlo o spontánnu akciu. Nechceli sme nič viac, len rozhovor s ním.
Keď na to pozeráte po desiatich rokoch, malo to zmysel?
Som hlboko presvedčený, že áno. Všetky veci v živote človeka majú zmysel. Aj negatívne, aj pozitívne. Minimálne sme Mečiarovi a jeho vláde dali najavo, že nemajú pred sebou masu dementných ľudí, ktorí si so sebou nechajú robiť všetko, čo budú chcieť. Okrem toho si aj ľudia, ktorí sa o politiku dovtedy nezaujímali, začali uvedomovať, že tu čosi hnije. A ovplyvnilo to najbližšie voľby v roku 1998.
Netreba byť ticho
Čo núti známeho človeka angažovať sa politicky? Nie je jednoduchšie „držať hubu a krok"?
Možno to bude znieť hlúpo, ale asi som po otcovi zdedil veľký zmysel pre spravodlivosť. Keď som videl, že sa tento štát ženie doslova do záhuby, nemohol som sa len prizerať. Neviem byť v úzadí, som v tomto taká nešťastná povaha. A keď človek vie vystupovať na verejnosti a prehovoriť pred davom, tak je jeho povinnosťou angažovať sa, tobôž ak vie, že to smeruje k zlepšeniu situácie. Netreba byť ticho.
Čiže vaša podpora pre SDK prišla úplne prirodzene?
Pochopiteľne. Vtedy som im naozaj veril a prvá Dzurindova vláda pre túto krajinu urobila obrovský kus práce. Zdvihli Slovensko z toho marazmu, do ktorého ho dostal Mečiar.
Nezdali sa vám takí dobrí aj preto, lebo po Mečiarovi by bol lepší proste každý?
Natoľko sa politológom necítim byť, ale je to možné. Napriek tomu si myslím, že Dzurinda to vtedy robil veľmi dobre. Zmenil sa celkový štýl politiky, zrazu to bolo slušné a otvorené, nevidel som nejaké krivdy a vedel som, že najskôr treba naprávať ekonomiku, imidž krajiny, že sa nemôžu hneď vrhnúť na kultúru. Tá proste musela čakať, boli dôležitejšie témy.
Také veci sa predsa dajú robiť paralelne. Prečo by sa popri zlepšovaní obrazu v zahraničí nemohli venovať aj kultúre? Nie je to alibizmus?
Vtedy som bol často v kontakte s Milanom Kňažkom ako ministrom kultúry a na rozdiel od jeho predchodcu, keď som s ním potreboval o niečom hovoriť, prijal ma. Niekedy okamžite, lebo sme sedeli v jednej budove. Vtedy mi vysvetľoval, prečo sa nedá všetko naraz, proste mal obmedzený rozpočet. Viac od vlády nedostal, lebo v kríze bolo zdravotníctvo, stavba diaľnic..., všetko okolo.
Takže prístup Dzurindu ku kultúre bol v poriadku?
Problém vidím až pri druhej jeho vláde. Vtedy som začal mať ťažké srdce práve na SDKÚ, pretože mali urobiť viac pre zákon o STV, ktorý proste nespravili. Ale čo sa týka jeho prvej vlády, jej kroky boli tisíckrát lepšie ako tie, ktoré robila tá pre ním.
Podrazila nás SDKÚ
Keď vznikla iniciatíva Verejnosť za verejnoprávnosť, nebolo komické, že ste si zrazu „sadli" s Dušanom Jarjabkom, ktorý bol svojho času človekom HZDS (dnes je poslancom za Smer, pozn. autora), teda strany, ktorá vám tak prekážala? Naraz ste si s ním vy i Milan Markovič podávali ruky.
Pozrite - to bolo veľmi komplikované. Súhlasím s tým, že to bolo veľmi prekvapujúce. Poviem vám však konkrétnu vec - šiel som do Výboru pre vedu, kultúru a šport. Oslovili ma totiž umelci - bolo ich dvestopäťdesiatšesť, ktorí 
podpísali petíciu, aby šlo dvadsať percent z koncesionárskych poplatkov na podporu pôvodnej tvorby. Bol som hlboko presvedčený, že takýto zákon by bol dobrý.
Predniesol som na výbore reč, zdôvodnil ten návrh a zrazu sa proti nám postavili Galbavý a Devínsky z SDKÚ a Mikloško z KDH. Vraj to je celé nezmysel. Stopli ma, oni začali hovoriť, hlásil som sa o slovo a Devínsky, s ktorým som predtým absolvoval niekoľko mítingov, na ktorých som podporoval SDKÚ, mi neudelil slovo! Nikomu z nás! Človek, ktorého som podporoval a ikskrát s ním stál na jednom pódiu. Neveril som vlastným očiam, čo tento pán stvára. Na to Jarjabek, s ktorým som sa dovtedy ledva zdravil, práve preto, že bol pri tom mečiarovskom marazme, povedal Devínskemu, aby mi konečne to slovo udelil. A dohodli sme sa, že hlasovanie prerušia, kým sa nestretneme trebárs s Mikloškom a podrobne mu nevysvetlíme, o čo sa jedná.
Ako to dopadlo?
Stretli sme sa, vysvetľovali sme mu to dve a pol hodiny, on to uznal, chytal ma za ruku a neustále ďakoval, že tomu konečne rozumie a že je samozrejmé, že bude hlasovať za ten zákon. To isté povedal aj mojim kolegom. O týždeň mi volajú do Prahy, že hlasoval proti. Keď som sa ho na to pýtal, odpovedal, že to bola koaličná dohoda. Neveril som vlastným očiam. Potom som zistil, že Rybníček loboval, chodil za všetkými stranami a vysvetľoval, že by ho finančne potopilo, keby šlo 300 miliónov z 1,5 miliardy na pôvodnú tvorbu. A vzápätí sa kupovali virtuálne štúdiá, zakladali dcérske spoločnosti, kúpila sa SuperStar a diali sa rôzne iné veci, o ktorých ani nebudem hovoriť.
Čiže Jarjabek bol v poriadku, lebo vám udelil slovo na výbore?
Nemyslím, že treba jednoznačne zatratiť všetkých, ktorí sa pomýlili. Nie som ten typ človeka. Nestali sme sa predsa kamarátmi. Možno sme ako umelci konali egoisticky, ale v prvom rade sme chceli, aby sme tu konečne mali normálne pracovné prostredie.
Argumenty kritikov vašej iniciatívy zneli, že Rybníček umelcov odstrihol od pohodlných finančných tokov a najmä tie boli dôvodom vašich protestov. Markovič sa tiež ozval až vtedy, keď mu zrušili v STV reláciu MM show.
To je nezmysel. Šlo o veľmi primitívne ataky aj zo strany niektorých novinárov, ktorí tomu vôbec nerozumeli. Mne to dokonca pripadalo ako rétorika mečiarovských novinárov predtým. Proste hlúpe a primitívne. Veď nás nafackali naši vlastní - podporovali sme Dzurindu a čakali sme, že pre kultúru niečo urobí. Počas prvej jeho vlády sme mali trpezlivosť, boli dôležitejšie veci, ale pri druhej na mňa prišla strašná frustrácia. Aké odtrhnutie od finančných tokov? Veď to bola kravina.
Platili vám „dzurindovci" za podporu vo volebnej kampani?
Preplácali nám cestu, ale niekoľkokrát som šiel aj vlastným autom. Deväťdesiatdeväť percent kampaní som robil zadarmo.
Šli by ste do nejakej kampane pre politickú stranu znovu?
Neviem. Dnes to tu totiž zase nie je dobré. Dokonca sa obávam, že po útokoch premiéra na médiá prichádza ďalší nonsens. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Momentálne ešte nie je situácia nabobtnaná tak, aby sa šlo až do protestov, ale nevylučujem to. Radšej by som sa už venoval len svojmu povolaniu. Konečne sa rozbehla filmová tvorba, točí sa desať filmov, v dvoch hrám, takže som spokojný a vo svojich vodách.
V roku 2002 ste dostali divadelnú cenu Dosky za úlohu v hre Bližšie od teba, ktorú režíroval anglický režisér Jan-Willem van den Bosch. Aký majú pre herca zmysel ocenenia odborníkov?
Je to neuveriteľne záväzné. Zrazu máte pocit, že každú ďalšiu rolu musíte spraviť na ešte lepšej úrovni. Čiže prichádza aj stres, ale je to najmä obrovská pocta.
Používajú Angličania pri tvorbe inscenácie iné divadelné postupy?
V nich taký rozdiel nebol. Bolo však cítiť, že Bosch v tom bol maximálne precízny a trval na každom jednom písmene zo scenára. Angličania si totiž veľmi vážia autora, u nás je často zvykom vyhodiť niektoré pasáže, ak majú tvorcovia pocit, že to retarduje dej. Pre nich je autor modlou.
Čiže žiadna improvizácia?
V tomto prípade bola neprípustná. Vyslovene ma cvičil na jedinom slovíčku... Bola to úžasná hra, úžasná príležitosť. Počas predstavenia som sa na javisku cítil doslova ako v tranze, až som zabúdal, kto som, čo som.
Hráte v divadle i vo filmoch. Kde sa cítite lepšie?
Aj tam, aj tam. Niekedy by som povedal, že vo filme, lebo mi dlho chýbal. Príprava na záber, diskusie s kameramanom, osvetľovačom, režisérom, keď sa musíte sústrediť na stošesťdesiat percent... Keď pokazíte niečo v divadle, na druhý deň to môžete napraviť. Vo filme už ten záber ostane navždy. A práve to je vzrušujúce. V divadle si budujete postavu od začiatku po koniec, kým na plátne raz hráte scénu zo stredu filmu, potom z konca, potom zo začiatku... stále si musíte byť vedomý, aká scéna nasleduje.
Práve nakrúcate film Polčas rozpadu (viď foto Jozefa Sedláka z nakrúcania, pozn. autora), v ktorom hráte s Ivou Janžurovou. Bude to dobrý film?
Ja mu verím. Napísal ho renomovaný scenárista Viliam Klimáček, režíruje to Vlado Fischer... Keď si ten scenár prečítala Iva Janžurová, povedala, že to jednoznačne chce hrať. Bolo jej oznámené, že sa ešte bude scenár prepisovať. Odkázala, že si neželá, aby sa prepísala čo len jediná jej replika. (smiech) A Janžurová je pani herečka s veľkým P, ktorá vždy niečo ponúkne, skvelá komička... pre mňa je to výborná škola. Pokojne sa môže postaviť vedľa Meryl Streep a neviem, či by nebola lepšia.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Matej Landl v prepise nič nezmenil.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
V pondelok si prečítajte rozhovor s poradcom v oblasti bezpečnosti informačných systémov Jozefom Vyskočom.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
