Nad stretnutím dlho váhala so zdôvodnením, že sa už o nej vie prakticky všetko. Nakoniec súhlasila a stretli sme sa v areáli jej hotela, obkolesení jej domácimi miláčikmi - psami a mačkami, v prítomnosti hostí hrajúcich golf. Herectvo dodnes miluje, tvrdí však, že je radšej, ak ju neberú len ako slušnú herečku, ale aj ako človeka, ktorý má rád zvieratá a deti, lebo ide o zraniteľné tvory. Patrónka Slobody zvierat, vyslankyňa dobrej vôle UNICEF a členka Činohry SND Kamila Magálová.
V devätnástich vám zomrela mama. Čo spraví smrť rodiča s mladým dievčaťom?
Priučiť sa životu som bola nútená už v pätnástich, lebo mamička po rozvode psychicky ochorela a bolo sa treba o ňu starať. Vychovávali ma starí rodičia, tí boli úžasní, ale tie dve generácie bolo aj tak cítiť. Aj keď som sa im snažila hovoriť všetko, čo mi ležalo na srdci, nešlo to, lebo niektoré moje problémy už nechápali. Preto som so životom bojovala sama. Neostávalo mi nič iné.
Ľutujete sa v tomto?
Nie. Na jednej strane to bolo tragické, ale aspoň viem, o čom je život. Mňa už len máločo prekvapí. Všetko je na niečo dobré. Aj to zlé.
Váš otec bol dirigentom, venoval sa teda umeniu. Umelecké smerovanie vás aj vášho brata (herec Marián Slovák, pozn. autora) teda prišlo prirodzene?
Nielen otec. Dokonca aj starý otec bol hudobným skladateľom, učil na VŠMU. V izbe sme mali dve veľké koncertné krídla. Chodili za ním priatelia i jeho žiaci a dosť sa u nás koncertovalo. Pochopiteľne, prevládala klasická hudba. Keď som si chcela pustiť nahlas modernú hudbu, nejaký beat, nestretlo sa to s nejakým mimoriadnym pochopením. Možno práve preto som na istý čas na klasiku zanevrela. Po čase som sa však k nej vrátila a som tomu rada.
Takže áno, k umeniu to smerovalo prirodzene. Stará mama bola mojou veľkou „fanynkou", aj keď vôbec nerozprávala slovensky, len maďarsky a nemecky. Chodila už na moje školské predstavenia, kde s kamoškami vždy obsadila dva rady a neustále komentovala, ako dobre vyzerám.
Začínali ste v Divadle na Korze, pokračovali v Poetickom súbore Novej scény, od roku 1982 ste boli v SND. Dá sa povedať, kde ste spravili „najväčšiu" dieru do sveta?
Po škole som šla hneď do divadla. Pre mladého herca to je veľmi dôležité. Ten Poetický súbor vlastne vznikol ako dôsledok zrušenia Divadla na Korze, pretože pripadol Novej scéne. Pôsobila som tam desať rokov a vytvorila množstvo nádherných a veľkých postáv, stretla som sa s ruskou klasikou, súčasnými hrami, americkými, anglickými... takže tam som vlastne vyrastala a bola to tá najlepšia výchova v praxi. Herec totiž rastie vtedy, keď hrá.
V tom čase sa však hrali aj politicky „povinné" tituly. Kdesi som čítal, že na jeden takýto pripadlo približne päť dobrých. Je to pravda?
To presne neviem. Ale mali sme veľmi šikovného umeleckého šéfa Juraja Slezáčka, ktorý bol vtedy straníkom a vedel to s funkcionármi veľmi dobre riešiť. Aj hru, ktorá by možno za normálnych okolností neprešla, vedel s pomocou vtedajšieho riaditeľa Kákoša pretlačiť. Keď tí, ktorí rozhodovali, zistili, že je neskoro, nemohli už vlastne nič. Vždy sa to nejako zakamuflovalo.
Lanárili vás do KSČ?
Áno. Hneď, ako som vyšla zo školy, ale ubránila som sa tomu. Povedala som si, že keď nemám všetko získať robotou a vlastným talentom, tak radšej nič nechcem. V niektorých veciach som dosť zásadová. A dosť si tým aj škodím. Ale iná už nebudem. A dnes som hrdá, že som vtedy nepodľahla.
Boli aj herci, ktorí na to, že nevstúpili do strany, doplatili?
Myslím, že nie. Napríklad taká Mária Kráľovičová vstúpila do strany až ako päťdesiatročná. Možno pod vplyvom presvedčenia jej muža. Ale vôbec jej to nezazlievam, lebo z toho nikdy nejako neprofitovala. Je to báječná žena, výborná herečka a vstup do strany je jej vec.
So Studenkovou sme si zdravo závideli
Zdena Studenková tvrdí, že každá generácia má dve silné ženské herecké dvojice. Kráľovičová a Prechovská, Vášaryová a Turzonovová, ona a vy... Ktoré mladé herečky tvoria tú dvojicu dnes?
Neviem. Myslím, že to v tej strednej generácii ostalo stagnovať a mladí, keďže nemajú toľko možností zviditeľňovať sa ako my, ostali na polceste. S tou Studenkovou sme boli asi posledné. I keď talentované kolegyne určite sú. Napríklad Diana Mórová. Ale dvojica k nej? Možno Zuzana Fialová...
Nie je však zjednodušovaním, že v každej generácii sú len dve silné mená? Platí to vôbec?
Podľa mňa áno. Takou dvojicou boli aj Eva Krížiková a Zdena Grúberová. Na niečo sú tie dvojice dobré, lebo je to konkurencia, ktorá vás poháňa vpred.
Existovala vo vašej dvojici so Studenkovou závisť?
Klamala by som, ak by som tvrdila, že nie. Určite áno, ale nie je to tá zlá závisť. Práve naopak - vyburcuje vás to, že keď ona dostala takú peknú rolu, tak musím zabojovať, aby sa aspoň chvíľu hovorilo o tej mojej. (smiech) To je závisť v dobrom slova zmysle, akási zdravá rivalita, ktorá je v našom povolaní potrebná. Ak nie je, zrejme vám na tej práci vôbec nezáleží.
Mnohí mi potvrdili, že v šoubiznise všeobecne sú katastrofálne vzťahy. Je to tak aj v Slovenskom národnom divadle?
Mnohí naši kolegovia to neradi počúvajú, ale my sme hrdí na to, že náš kolektív v činohre je výnimočný. Krásny, výborný, so zdravou konkurenciou. Ja si ani nepamätám, že by sme jeden druhému robili prieky, že by sme sa ohovárali. O ničom takom neviem. Poznám ľudí z iných divadiel, ktorí tvrdia, že to tak raz nebude, že to je iba fáma. Lenže naopak - je to pravda.
Potom je zvláštne, že keď odtiaľ herci odchádzajú, často je to s poriadnym buchnutím dverí. Studenková, Kramár...
No vidíte a predsa sa vrátili. Ja som odišla iba raz a dvermi som nebuchla. Nedovolili mi ísť niekam točiť, nechceli ma uvoľniť z nejakej inscenácie, ale neskôr prišli za mnou a požiadali ma, aby som sa vrátila. V kamennom divadle však platia isté zákonitosti, ktoré treba dodržiavať. Tiež by som bola radšej na polovičnom úväzku, skúšala iba hry, v ktorých chcem hrať, ale to by nešlo. Súbor by museli rozpustiť a volať nás na zmluvy. Keďže to tak však nie je, musím rešpektovať pravidlá. A keď nie, treba ísť inde.
Často sa tvrdí, že činohra SND je akýsi elitársky spolok, ktorý má problém akceptovať novú krv.
To vôbec nie je pravda, teraz je tam plno mladých ľudí. Je tam talentovaná Táňa Pauhofová, hosťuje tam veľa hercov zo školy, máme tam mladých chlapcov... Súbor sa omladil. Problém je v tom, aby sa tí mladí zviditeľnili, ale to je na nich. Príležitosť dostali. A elitársky spolok? Ja ten pojem nemám rada. Možno nás tak nazývajú, lebo sa tam stretli výraznejšie osobnosti.
To znie, ako keby dostať sa tam bolo ľahké.
Pravdou je, že kedysi sa robili také nábory, že režiséri alebo šéfovia chodili po vidieckych divadlách a hľadali nové talenty. To sa už dnes bohužiaľ nedeje, ale malo by sa. Otázkou je, či by dnes tí herci chceli prísť do Bratislavy, lebo dobré podmienky majú aj tam. Napríklad v Martinskom divadle už majú aj dabingové štúdio, slušné platy, uvoľňujú ich na filmovačky, tak prečo by chodili sem? Ja by som šla napríklad veľmi rada hosťovať do vidieckeho divadla.
Dnes už teda neplatí, že SND je pre hercov najvyššou métou?
Neviem. Keď som tam prišla ja, ešte žili a hrali úžasní velikáni ako Dibarbora, Gregor, hrať s takým Machatom bol obrovský zážitok. Pre mňa to bola škola, zažila som zlatú éru SND. Dnes už taká zlatá nie je, ale to je tým, že herci sa ani nemajú kde zviditeľniť. Na obrazovkách nás nevidieť a celé Slovensko za nami do národného prísť nemôže. A ja sa odmietam zviditeľňovať cez nejaké estrádne programy alebo nevydarené seriály. To radšej ostanem doma a napečiem vnukom koláč.
Ohli ste za socializmu pri nejakej roli svoj chrbát?
Nie, na také niečo si nepamätám.
Nič nepoviem, ale niečo spravím
Sú herci, ktorí sa o stvárnení postavy do krvi hádajú s režisérom, občas sa naštvú a tresknú s ňou, iní mlčia a akceptujú všetko, čo režisér žiada. Vy ste aká?
Mám rada dialógy s režisérmi, i keď väčšina z nich si myslí, že pravdu majú len oni. Keď poviem svoj návrh, okamžite nesúhlasia, ale o tri dni prídu s tým mojim a tvária sa, že na to prišli oni. Ja ich v tom nechám, lebo sa vlastne splnilo, čo som chcela, načo sa budem hádať? Okrem toho - keď je nejaká revolta, ja to dávam dosť najavo fyzickým spôsobom.
Ako?
Nič nepoviem, ale niečo spravím. Napríklad v Tancoch na sklonku leta je na javisku taký rám dverí. Režisér mi pri skúške niečo hovoril, ja som s tým nesúhlasila a keď ma o tom stále presviedčal, od zúrivosti som sa do toho rámu oprela, vyložila si nohy, takže som v ňom ostala zakliesnená vo vzduchu. A on, že to je výborné, vraj to tak aj mám hrať. A malo to pomaly najväčší úspech z celej inscenácie.
Divadelní režiséri sú teda ješitní?
Áno, väčšinou návrhy herca neakceptujú. Nemajú to radi. Neviem prečo, lebo myslím, že tvorba medzi hercom a režisérom by mala byť dialógom. Predsa obaja chceme, aby tá inscenácia bola dobrá. Čiže nejdem proti nemu, nebojujem s ním. Neviem, či je to samoľúbosť, ale väčšina z nich nápady od herca prijíma nerada. Neviem, či nás podceňujú, alebo je v tom niečo iné... Hovorí sa, že „herečka, prázdna kečka".
Nemení sa to ani vtedy, ak je ten herec starší, skúsenejší a zrelší?
Keď robím s režisérmi mladšími odo mňa, tak je to oveľa lepšie. Ja svoje názory nepresadzujem preto, že som už staršia generácia a mala by som všetko ovládať lepšie, ale komunikácia s mladšími je naozaj prístupnejšia. Musíte sa spýtať režisérov, prečo sú takí.
Prvý film - Koncert pre pozostalých - ste s režisérom Trančíkom natočili v roku 1976. Neskôr vás už príliš oproti iným herečkám do filmov príliš neobsadzovali. Prečo?
Neviem. Tento film som točila ešte na škole v treťom ročníku, Trančík si ma vybral v castingu. Pre začínajúceho herca je to príjemný pocit. Pravdou je, že tých filmov na konte veľa nemám. Ale prečo? Neviem. Ja som točiť chcela. Možno som na filmové plátno nemala ksicht. Poznám totiž veľa hercov, ktorí sú celkovo slabší, ale vo filmoch sú veľmi žiadaní. Zrejme preto, že vyzerajú tak ako vyzerajú.
Môžme ich menovať?
Nie. (smiech) Nechcem to zarieknuť, ale ak všetko dobre vyjde, mala by som čoskoro točiť hlavnú postavu s jednou renomovanou českou režisérkou.
Hovorí sa, že keď do divadla nastúpia mladí, musia voči starším dodržiavať isté tradície, pravidlá hry... je to pravda?
Keď som prišla do divadla ja, tak to ešte platilo. Taká pani Bancíková posielala mladých po cigarety. Tí to brali ako samozrejmosť, možno boli dokonca polichotení, ak ich starší kolegovia o niečo požiadali. Dnes je tá hierarchia vyrovnanejšia. S mladými kolegami si potykáme, je to skôr na priateľskej báze. Jediný, kto to využíva, je Marián Labuda. Jeho vraj totiž takto „zneužíval" Gregor a tak to praktizuje ďalej. Posiela ich trebárs po kávu. (smiech) Ja na to nemám žalúdok.
V SND panuje rodinkárstvo ako všade inde
Vy sama ste kdesi povedali, že herectvo je prostitúcia, lebo sa musíte ponúkať. Cítite sa ako prostitútka?
(smiech) Našťastie ja som sa nikdy ponúkať nechodila, ani som nežiadala o rolu, ale je pravda, že na tie ponuky musíte čakať. V tejto profesii ste odkázaný na druhých. A je jedno, či máte talent alebo nie. Niekto ho má viac, ale nedostane šancu, lebo napríklad nie je manželkou režiséra, dramaturga alebo šéfa divadla. To robí veľmi veľa. Viem, že o tom mnohí neradi hovoria, ale manželka takého režiséra si zahrá viac, ako by si možno zaslúžila. Sú výnimky, keď je to dobrá herečka a zároveň manželka, ale stáva sa najmä pravý opak. A dobré herečky potom nedostanú šancu len preto, lebo nie sú v rodinnom vzťahu s tým, kto rozhoduje.
V SND teda panuje rodinkárstvo?
To podľa mňa panuje všade, nielen u nás.
Herci mlčia a akceptujú to?
A čo majú robiť? Môžu sa ozvať, aj tak im to nepomôže, lebo ten, ktorý si vyberá hercov, povie, že jeho manželka sa typovo hodí práve do jeho inscenácie. A na to nemáte argument, s tým sa nedá nič spraviť.
Nemôže zasiahnuť trebárs umelecký šéf?
Nie, lebo to je predstava režiséra. Môže maximálne povedať, že žiada alternáciu danej postavy, ale aj to je už zasahovanie do práce režiséra.
To neznie práve normálne.
Viete, ono sa to potom v tej inscenácii ukáže. Nepríjemné je, že dobrý herec, ktorý tú rolu mal hrať, sa k nej už nikdy nedostane, lebo taký Cyrano z Bergeracu sa nehrá každú sezónu, ale možno každých desať až pätnásť rokov. A herca, ktorý mal na to vek aj všetky dispozície, to proste obíde.
Prečo verejnosť nepozná mená rodinkársky dosadzovaných hercov?
A čo by s tým verejnosť urobila?
Vedela by, kto je kto. Nie je to potom zo strany hercov alibizmus?
Neozvú sa preto, lebo sa boja, že potom už nedostanú žiadnu rolu. A herec je na druhých odkázaný, takže bude radšej ticho a čakať na príležitosť. Keby sa ozval, každý si povie, že s ním nebude robiť, lebo s takým sú len problémy. Na to je dobrý môj vek, lebo ja sa už ozývam na čokoľvek. Keď som bola mladšia, tiež som si rozmyslela, či a kedy sa ozvem.
Dnes vám dáva odvahu finančná nezávislosť vďaka vášmu hotelu?
Áno, ta je veľmi dôležitá. Ja som nikdy za sebou v branži nemala žiadnu rodinu, skôr obrovské šťastie. Hrala som naozaj dosť, akurát film bol trochu taký macošský, ale veď človek nemôže mať všetko. Čo sa mojej umeleckej dráhy týka, som spokojná. Nemusím byť všade a najmä - nechcem byť všade, ako niektoré moje kolegyne. Aj to sa im vráti. Jeden môj kolega tvrdí, že treba byť všade, ukazovať sa a zviditeľňovať. Ja myslím, že netreba. Iba občas a tak, aby si to ľudia zapamätali.
Účinkovali ste aj v mimoriadne úspešnom predstavení Tančiareň. Ako si vysvetľujete, že ľudí tak nadchlo predstavenie bez jediného vyrieknutého slova, že im stačil prierez históriou, stvárnený iba tancom?
Lebo to bol iný druh divadla. Je to niečo zvláštne a už to samo o sebe je zaujímavé. A ak je to urobené dobre, bravúrne zatancované - dokonca činohercami - výsledok je logický. Keď sme to hrali v Maďarsku, Francúzsku či Poľsku, všetci si mysleli, že tam hrajú tanečníci. Keď zistili, že sú to všetko činoherci, boli prekvapení. A to je na tom predstavení tiež zaujímavé. Pre divákov je to príjemné a nové, preto to má úspech.
Čiže úspešné divadlo potrebuje aj kohosi ako Martin Huba, ktorý vie, ako na to?
Nie je to len jeho zásluha. On to vymyslel aj s Porubjakom, ale zásluhu na výsledku máme všetci, čo tam sme. Oni však priniesli myšlienku. O tomto je práve tímová robota. Ak je v inscenácii povedzme desať postáv a čo len jedna trčí, tak to ja neberiem, neakceptujem.
Ani keby ste trčali vy?
Nie. Lebo tam hrá desať ľudí a ide o inscenáciu ako celok, nie o jedného herca. Má to byť tak, že ľudia sa pýtajú: „Videl si Tančiareň? To je skvelé predstavenie!" A nie, že „Videl si v Tančiarni hrať toho alebo tú?" V takom prípade nech dotyčný robí monodrámu. Ja mám rada, keď sa pochváli predstavenie, nie jednotlivec.
Naplnila by dnes Sofoklova Antigona divadelnú sálu?
Prečo si myslíte, že by ju nenaplnila?
Pretože sály nenaplnia mnohé dobré diela.
Ja som si tiež myslela, že keď bude teraz v novom divadle premiérované R.U.R od Čapka, tak preboha, koho to bude zaujímať? Koho dnes budú zaujímať roboty, keď dnes sa lieta na Mesiac? A výsledkom je, že tá veľká divadelná sála je úplne plná na každom predstavení. Tak mi to teraz vysvetlite.
Zrejme je to uhol pohľadu, ako je to predstavenie urobené. Antigona, ale aj ostatné antické hry sú predsa nadčasové, doslova súčasné. Vtedajšie problémy sú podobné tým dnešným, len sa odohrávajú v inej dobe. Pravdou je, že sa to dá spraviť skostnatene a nudne, ale aj zaujímavo. Ak tam obsadia menej talentovaného človeka, ktorý to nezahrá, ostatní môžu robiť čo chcú, ten jeden im to všetkým absolútne pokazí.
Stáva sa to v národnom často?
Nie. Ale keď sa to stane, je to teda riadne vidieť. Potom je to škoda titulu, námahy, postavy... A niekedy nechápete, prečo režisér alebo dramaturg vybrali toho alebo toho, prečo si vôbec vybrali hru, ktorú nezvládli.
Musí byť herec exhibicionista?
Myslím, že áno, naše povolanie to vyžaduje. Ale tiež je tam miera. Ja to už napríklad neberiem ako jediné, čo ma v živote niekam posúva. Veď sme tak malá krajina... keď idem v sobotu na trh, tetky ma poznajú, mladí už menej. A teraz si mám trhať vlasy? Nezakladám svoju životnú filozofiu na tom, aby som bola v povedomí ostatných. Mám úplne iné priority.
Ja som finančne nezávislá, ale mnohí kolegovia nie
Mnohí umelci hovoria, že z umenia sa vôbec nedá vyžiť. Paradoxne sa ním však živia. Nie je to už z ich strany len klišé? Naozaj by sa herec z národného neuživil bez vedľajších džobov?
Uživil, veď mnohí sa v tejto krajine uživia aj zo šesťtisícového platu. Ale keď je možnosť, samozrejme, že si privyrobia. Každý. Nejde predsa len o hereckú profesiu. Ja keby som v divadle zarobila toľko, čo zarobím popri ňom, tak tie vedľajšie veci predsa nebudem robiť, nebudem sa prostituovať v nejakých trápnejších programoch. Ale keď mi to ponúknu a za jeden večer mi dajú asi taký honorár ako mám v divadle za mesiac, tak prečo nie?
Tu sú totiž pomýlené hodnoty. Lekár, ktorý osem hodín zachraňuje životy pacientov, predsa nemôže mať len o dve až tri tisícky viac ako niekto, kto kope základy. V tomto by mala existovať nejaká hierarchia, ale u nás nejako nie je. A potom sa čudujeme, že tu všetko vyzerá tak ako vyzerá. Nie každý má talent na to, aby robil lekára alebo herca. Ja vykopem tie základy, aj keď mi to bude trvať dlhšie ako robotníkovi... a to nechcem degradovať jeho pozíciu, lebo ho tiež potrebujeme. Ale rozdielne ohodnotenie za ten talent by určite malo byť. Mňa sa to našťastie až tak netýka, nemusím sa k tomu utiekať, môžem si vyberať, lebo som nezávislá, ale väčšina mojich kolegov na tom tak nie je.
Woody Allen tvrdí, že vekom človek nezmúdrieva, ale sa stáva nevrlejším. Ako ste na tom vy a ďalší herci?
V jeho prípade to asi platí. (smiech) Poznám však kolegov, ktorí si v istom veku povedia, že sa nenaplnilo ich poslanie tak, ako si predstavovali a stávajú sa nevrlými. Možno netreba od života toľko očakávať. Ja som skutočne spokojná s tým, čo mám za sebou, ale ešte naozaj nekončím. Určite niečo príde, i keď myslím, že už idem pomaly „dolu z kopčeka". Ale veď potom si nájdem iný zmysel života. Ja sa teším z drobností. Kto to dokáže, má naozaj veľa. Všetko je to o pohľade na život.
Nebola som typom na Júliu
Keď sa pýtajú hercov, akú životnú rolu by si chceli zahrať, mnohí tvrdia, že Hamleta, Rómea, Júliu a podobne. Nie je to z ich strany len póza?
Treba mať v sebe sebareflexiu. O sebe si napríklad myslím, že som nikdy nebola typom na Júliu, ani v mladosti. Ak si to herec uvedomí už v mladom veku, je to dobré. Ak nie, tak by chcel Júliu hrať aj v päťdesiatke. Ja som mala vždy triezvy pohľad. Tí, ktorí ho nemajú, bývajú frustrovaní, zakomplexovaní a samozrejme zlí.
Je veľa hercov, ktorí nevedia odhadnúť, na akú rolu majú a cítia sa nedocenení?
Je ich dosť. Ale trpia, lebo im to nemá kto povedať a sami na to neprídu. Potom tú zakomplexovanosť prenášajú na svoje rodiny aj kolegov. Sú to zlí, ufrflaní ľudia, s ktorými už radšej nikto nechce mať nič spoločného. Dúfam, že medzi nich nepatrím. (smiech)
Herci zo SND vehementne bojovali za dostavbu novej budovy napriek vyhodeným miliardám. Prečo tak veľmi chceli hrávať v tom socialistickom molochu bez genia loci, bez divadelnej atmosféry...? Stotina tých nákladov by stačila na slušné platy.
Boli ste v tej budove?
Áno.
Samozrejme, začala sa budovať už pred rokmi, a dnes je jedno, že s tým začali komunisti. Vôbec to nie je moloch, je to fungujúci, príjemný priestor, v ktorom sa dobre hrá. Architektov treba skôr pochváliť ako haniť. Divadelného 
genia loci je tam viac ako kdekoľvek inde. Jednu budovu sme už mali, ale bola nepostačujúca. Každý národ má svoje národné divadlo a je naň hrdý. Je to úplne normálne v každom európskom štáte. Prečo by sme ho teda nemali mať my? To tam mali byť podzemné garáže? Bola tam vystavaná scéna, to ju mali zbúrať? Už len z princípu sa to malo dostavať.
Boli by sme prvý národ, ktorý nepostavil alebo zbúral národné divadlo. A urobili sme dobre, že sme za tým šli, lebo tá budova za to stojí. Cítime sa tam veľmi dobre, dobre sa nám tam hrá a čo vieme od divákov, aj oni sa tam cítia príjemne. A budova na Hviezdoslavovom môže byť mestským divadlom. Veď v takej Moskve je dokopy tristo divadiel. V Bratislave ich zrátate na jednej ruke a potom aj tá kultúra vyzerá tak ako vyzerá. U nás stačia televízor, pivo, borovička, papuče a ...
Argument, že aj inde majú národné divadlo, nestačí. Čo by sa stalo, keby zrazu nebolo? Keby boli len neštátne divadlá?
O to nejde, dôležité je, aby tie divadlá boli. V jednom hlavnom meste by ich proste malo byť niekoľko. Preto som povedala, že treba národné divadlo, lebo sa tak stavalo a k mestu jednoducho patrí. Mne ide najmä o to, aby ich bolo čo najviac. Lebo vychovávajú inak ako televízia.
Chcete čo najviac divadiel. Nebije sa to však s tým, že novostavba pohltila peniaze, ktoré mohli ísť do tých vidieckych? Kultúra nie je len v Bratislave.
Áno, často sa hovorí, že to bolo na ich úkor. Ale vidiecke divadlo je predsa len vidiecke divadlo. Napríklad som mala veľa kolegov, ktorí začínali v Martine a celý čas hovorili, že „to my v Martine...". Tak som sa čudovala, prečo prišli sem, keď stále hovorili, ako dobre bolo tam. To som proste nechápala.
Podľa vás je teda správne, že taký balík šiel do SND, a nerozhodil sa medzi viacerých?
Veď budova na Hviezdoslavovom námestí bude teraz pre všetky divadlá. Aspoň dúfam, že sa stane mestským divadlom, do ktorého sa budú pozývať herci z celého Slovenska. V novembri počas zájazdu do Francúzska s Tančiarňou napríklad máme v novej budove dva týždne voľno, a tak v nej bude hosťovať celý rad iných súborov. A to je dobré a správne.
Nech sem tí kritici prídu, pokojne im to nechám mesiac spravovať
S manželom vlastníte hotel. Rozumiete už podnikaniu?
Absolútne nie. Samozrejme, že za tých osem rokov som už čosi pochytila, ale nemôžem povedať, že by ma to bavilo. Ja som totiž perfekcionistka a keď mi niečo nejde na sto percent, tak to radšej nechám tak. A podnikanie mi na sto percent nejde, ani mi nepôjde. Manželovi však áno, rozumie tomu. Ja som tu len od toho, aby som mu v istých veciach radila. On je svojim spôsobom génius a takí majú určité mínusy, že v istých praktických veciach sa nevedia vždy správne rozhodnúť. A od toho som tu ja. On je racionálny, ide za biznisom, treba však mať aj niekoho, kto bude s ľuďmi komunikovať, kto sa vie vžiť do ich nálady a podobne. Ja tú empatiu mám, takže sa dopĺňame.
Mnohí Bratislavčania hovoria, že ten hotel je čistá „snobáreň pre prachatých". Kritizujú ceny, golfové ihrisko... Prečo je to tak?
A prečo by to tak nemalo byť? Myslíte, že sa nájde niekto, kto povie, že „to je tak super, tá Magálová má ten hotel, určite to dobre vedie, je to tam také pekné, ja jej to prajem..." Stretli ste sa s niekým takým? Ja nie. Pre viaceré nadácie a organizácie robím zadarmo a myslíte, že ma niekto pochváli? Ale veď ja to ani nerobím pre chválu, ale z presvedčenia. Ľudia nechcú chváliť. Závidia, sú nahnevaní, niektorí majú dokonca pocit, že sme ten hotel postavili z ich daní...
Zo začiatku som to trpela ťažko, ale po čase som si povedala, že to nezmením. Ten čo robí najmenej, najviac kritizuje. Jedným uchom dnu a druhým von, proste som už otrlá. Možno k tomu prispel aj môj vek, že mňa už takýmto spôsobom naozaj nikto nerozhádže. Nech si hovorí kto chce čo chce, nech si o mne píšu v novinách... Nezaujíma ma to. Život je voči známym ľuďom krutý, lebo niektorí sa stále pýtajú, že „prečo sa práve tamtí majú tak dobre, tam niečo nemôže byť v poriadku". Mne je to všetko naozaj jedno.
Na internete som zachytil výčitku, prečo prenocovanie u vás stojí od 3990 do 5500 korún, keď inde sa dá prespať za menej.
My sme cenovo asi o polovicu lacnejší ako hotely s porovnateľným štandardom v Bratislave. Mať hotel je šichta na dvadsaťštyri hodín do konca života. To tí ľudia nevidia, tých zaujímajú len ceny. Nech sem pokojne prídu, ja im to dám na mesiac spravovať. Je to nádherné povolanie, ale naozaj nikomu to neodporúčam. Ľudia vidia len to pozlátko, nie to, čo všetko je za tým. Keď prijímame do zamestnania nových kolegov, ako prvé sa ma spýtajú, koľko im za to dáme. Ešte ani nevedia, za čo.
Slováci sú závistliví?
Veľmi. Ale nielen oni. To v nás proste je a bude. Sú aj takí, ktorí k niečomu prídu nie vlastnou námahou a vedomosťami, ale nezávidím im to, neodsudzujem ich, veď je to ich šikovnosť a ich vec. V živote je všetko tak, ako má byť. Mne nikto nedá nič zadarmo. Všetko, čo mám, je z mojich mozoľov, z mojej roboty, z mojich vedomostí. A preto mi je úplne jedno, čo o mne hovoria, píšu a podobne.
Po ôsmich rokoch zrejme už viete zhodnotiť, aké podmienky pre podnikateľov vytvára štát.
Nie sú nejaké ružové. Keď sa vraciam k tým cenám, ktoré ste spomínali... ja ich musím mať také, aby som prežila. Každý mesiac predsa musím vyplatiť dvadsaťpäť zamestnancov. A tých nezaujíma, či hotel ide alebo nie. Pritom je to húsenková dráha, nejde to vždy tak, ako chcete. Je tu veľká konkurencia, len v tomto roku pribudlo v Bratislave deväť nových hotelov. Každý rok stúpajú ceny energií aj miezd, a my sa musíme tomuto trendu prispôsobovať.
Ak hovoríte, že podmienky nie sú ružové, čo by sa malo konkrétne zmeniť?
Nech poviem čokoľvek, ľudia sa budú pýtať, či nemám dosť, či mám stále málo. Viete, ak máte hotel, každý rok v ňom musíte niečo vylepšovať. Tieto horúčavy napríklad spôsobili, že už pred tromi rokmi sme tu museli vybudovať klímu, inak by sa tu nedalo existovať. Každý rok teda investujeme.
Ja tu raz nebudem a ostane to pre budúce generácie. Keby to so mnou môj muž nevybudoval, tak je to možno doteraz zrúcanina. Ja som za každého človeka, ktorý niečo zveľadí, vďačná. Keď sme to tu otvorili, po mesiaci sme nemali ani jedného hosťa. Sedeli sme na recepcii, mali sme sedemnásť zamestnancov. Na krku sme mali úver, ktorý keby sme včas nezaplatili, tak mi to celé zoberú. Je to obrovské riziko.
V tom čase bolo bežné výpalníctvo. Máte s tým skúsenosti?
Áno. Na začiatku prišli, netušiac, že je to moje. Zavolala mi recepčná, že došli takí týpkovia, nohy majú vyložené na stole a tvária sa nebezpečne. Pozrela som si ich cez kamerový systém, pochopila, o koho ide a rozklepala som sa. Krvi by ste sa vo mne nedorezali. Prišla som dole, privítala ich, pohostila a videla som, že ma spoznali. A až tak príjemné im to nebolo, lebo predsa len - známemu človeku niečo urobiť, by už nebolo také jednoduché. Skonzumovali, čo som im ponúkla, poďakovala som im za návštevu a musím si zaklopať, odvtedy neprišli. Tých pôvodných máme stále nahratých na zázname.
Kdesi ste povedali, že keď s vami robí novinár rozhovor a zistíte, že sa pýta na niečo, čo by mal o vás vedieť, do troch minút skončíte debatu. Je to častý jav?
Áno. Dám mu takú protiotázku, že sa sám poberie preč aj so svojim diktafónom. V tejto novodobej novinárskej branži niektorí rýchlo vykvasení „novinári" ani novinárčinu nevyštudovali. Zato ich šéfredaktori finančne motivujú, aby napísali akúkoľvek prasačinu. A čím väčšie svinstvo, tým lepšie. Pred vidinou veľkého zárobku nemajú nijaké zábrany, a to už nehovorím o tom, že by si nejakého staršieho herca mali vážiť. O tom niet debaty, veľakrát ho však tí novinári ani nepoznajú. Poslali ho, aby niečo spravil a potom sa ma opýta takú somarinu, ako napríklad prečo neúčinkujem v muzikáloch, a či viem spievať. Keď príde novinár, ktorý vôbec nie je pripravený, tak nie je o čom. Základné veci by určite mal vedieť. To je všetko.
Z Majského vypchatých zvierat mi prišlo zle
Ste patrónkou Slobody zvierat, prezidentkou Nadácie na záchranu koní, otvorene deklarujete, že máte rada zvieratá. Hovoria to mnohí, na strane druhej tí istí ľudia iné zvieratá zabíjajú a konzumujú. Nebolo by teda správnejšie hovoriť, že ľudia majú radi iba niektoré zvieratá, ako psov, mačky, kone, ale sliepky, kačice, svine a podobne nie?
Samozrejme, že sa má hovoriť „mať rád zvieratá", ale všetko musí byť s mierou. Ja napríklad nejem ani hovädzie, ani bravčové mäso, lebo v Slobode zvierat som mala možnosť vidieť dokument o bitúnkoch a to na mňa veľmi zapôsobilo. Okrem toho mi ani nechutí. Ale ryby a hydinu si dám. Keby mal byť človek v tomto striktný, ani obliecť by sa nemohol.
To nie je výčitka, len filozofická otázka.
Túto otázku som dostala niekoľkokrát. Pre zvieratá robím dosť, bodaj by každý robil aspoň toľko. Utrápených a utýraných zvierat by bolo naozaj menej. Napríklad mám doma kožuch, ktorý mi visí v skrini už tridsať rokov. Vždy sa mi kožuchy páčili a ten som si kúpila ešte predtým, ako som začala pôsobiť v Slobode zvierat. Keď prišlo k spolupráci, povedala som si, že nemôžem robiť pre takú organizáciu a vzápätí vyjsť na ulicu v kožuchu. To proste nejde dokopy. Preto visí v skrini.
Pravdou je, že keď som bola pred tromi rokmi v Rusku, kde bola krutá zima, vzala som si ho, lebo som vedela, že ma tam nikto nepozná a že kožuch "sa kúpil" dávno predtým. Ale tu si rozmyslím, či si ho vôbec oblečiem, lebo nemôžem robiť jedno a hlásať druhé. Čo sa však jedla týka, tam to tak neberiem. Všetko musí mať mieru. Aj topánky či kabelku mám z kože. Čo by sme potom robili?
Napadlo mi to aj preto, že taká bývalá Majského žena sa na jednej strane pokrytecky štylizovala ako vegetariánka, na strane druhej pokojne zabíjala na poľovačkách.
Poľovačky nemám rada. Dokonca som bola u Majského v pracovni, keď režisér Troška chcel, aby nám sponzoroval Báthoryčku. Majský nám ukázal miestnosť, kde mal vypchaté zvieratá, ktoré vlastnoručne zastrelil on alebo jeho žena... a mne prišlo tak zle... Aj Troškovi som povedala, že nemôžem súhlasiť, aj keby nám dal na ten film neviem aké peniaze. Z morálneho hľadiska som odmietla, ale nakoniec nám aj tak nič nechcel dať, takže to dopadlo dobre.
Prečo vlastne spolupracujete so Slobodou zvierat?
Oslovili ma rovnako, ako UNICEF. Bola to ich iniciatíva. Asi poznali moje zmýšľanie, to, ako som sa vyjadrovala o zvieratkách. Proste si ma vybrali ako tvár.
Nehlodala vo vás taká ješitnosť, že si tým vylepšíte imidž?
Viete, tie organizácie si musia vyberať ľudí, ktorí sú v povedomí. Keby to robil nejaký človek z ulice, tak to nikomu nič nepovie. Známa tvár predsa len niekoho osloví. Všade na svete je to tak. Mne to samozrejme lichotilo a iste, že som sa tým aj zviditeľnila. Ja som rada, ak ma ľudia neberú iba ako slušnú herečku, ale aj ako človeka, ktorý má rád zvieratá a deti, lebo to sú zraniteľné tvory. Ja som na tieto dve organizácie hrdá a robím to naozaj z presvedčenia.
Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Kamila Magálová v prepise nič nezmenila.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
Na SME.sk pripravujeme:
KATARÍNA BRÁZDOVIČOVÁ, Zväz sluchovo postihnutých
PETER GALOVIČ, pilot s kozmonautickým výcvikom
JÁN ČARNOGURSKÝ, bývalý predseda KDH
ALENA HERIBANOVÁ, moderátorka
JOZEF ČERVEŇ, katolícky kňaz, pôsobiaci medzi Rómami na Luníku IX
MATEJ LANDL, herec
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
