plikovanému taktizovaniu. V júni podporil občiansku výzvu umelcov Verejnosť za verejnoprávnosť, ktorá protestovala proti komercionalizácii STV. Dohodol sa na stretnutí s premiérom Mikulášom Dzurindom, ktorý sa mu napokon neprekvapivo vyhol. Herec, kritický občan a muž, ktorý sa na Slovensku usiluje dôverovať zajtrajšku - Matej Landl.

Ako dopadla júnová výzva Verejnosti za verejnoprávnosť bojkotovať STV, ku ktorej ste sa pripojili?
Dostali sme veľa podporných stanovísk z rôznych kútov Slovenska. Bolo ich podstatne viac v porovnaní s protivýzvou Verejnosť za súčasnú STV, autormi ktorej boli chlapci z Občianskodemokratickej mládeže. Tí vzhľadom na svoj vek nezažili a nerozumejú tomu, akú váhu mala kultúra v našom regióne aj napriek tomu, že bola oklieštená ideológiou - do kultúry predsa nepatria len súčasné témy, ale aj vynikajúco spracovaný Gorkij alebo Shakespeare. Televízia uvádzala hodnotné inscenácie a iné programy, ktoré ľuďom dávali určite viac, ako brak, ktorý sa dnes ponúka slovenskému divákovi v podobe povrchných reality šou.

Netýka sa to však všetkých našich televízií?
Týka sa to najmä STV. Mali by sme mať možnosť výberu. Nekritizujem súkromné televízie, lebo môžu vysielať, čo chcú. Ak si dajú statickú kameru na Námestie SNP a ľudia to budú pozerať, je to ich problém. Pokiaľ nepôjdu za hranicu toho, čo pre nich určí zákon alebo Rada pre vysielanie a retransmisiu, tak je to ich výsostné právo. A práve preto by malo byť dokonalejším zákonom jasne definované, čo vlastne znamená verejnoprávnosť pre STV.

Venuje sa vôbec niekto návrhu takého zákona?
Veľmi málo ľudí. Súčasnú vládu a poslancov oveľa viac zaujímajú makroekonomické ukazovatele. Školstvo a kultúra sú na chvoste. Minister školstva Martin Fronc sa síce snaží niečo urobiť, ale kultúra je absolútne podhodnotená už niekoľko rokov. Je to tragédia tohto národa. Obráti sa to nakoniec proti tejto vláde a celej spoločnosti, lebo z nás vyrastú nekultúrni barbari, ako to už predo mnou nakoniec povedalo mnoho iných. Stane sa z nás jedna nakupujúca amorfná masa ľudí, čo sa budú zhovárať len o tom, čo koľko a kde stojí, kam treba ísť na dovolenku, a prípadne, kto koho nenávidí v nejakej reality šou a kto koho vykopol.

To je však otázka celej kultúry, ktorú STV predsa nevyrieši...
Televízia má obrovské možnosti na to, aby prilákala ľudí aj k inej kultúre - k filmu, literatúre alebo k výtvarnému umeniu. Keď sa budú v televízii vysielať častejšie programy o knihách, alebo keď sa nakrúti nejaká krásna inscenácia podľa Dostojevského, tak podvedome mnoho divákov siahne po jeho diele. Televízia dokáže zvýšiť hlad po kultúre. V minulosti si napríklad mnohí diváci kupovali lístky na divadelné predstavenia, lebo chceli vidieť naživo hercov, ktorých si obľúbili z televíznej obrazovky. Vďaka tomu potom videli predstavenia, ktoré ich určite obohatili aj inak.

Nebolo by správnejšie zjednotiť sa v otázke záchrany celej kultúry, a nielen jedného média, aj keď vplyvného?
V tlači raz, myslím, Ivan Mikloš povedal, že si to ľudia od kultúry majú riešiť sami, a nie cez parlament a poslancov. Za kým však má ísť pár umelcov, výtvarníkov, hercov, ktorí sa angažujú pre dobro veci? Máme sa postaviť na Námestie SNP a vykrikovať do sveta, dať si transparent a vyhlásiť hladovku? O tieto veci sa predsa musí starať štát. V každej vyspelej krajine v okolí Slovenska sú dané už zo zákona podstatne dokonalejšie a lepšie podmienky pre kultúru, aby mohla prosperovať. Budujú premyslenú politiku, kde sú sponzori daňovo zvýhodnení a už v základe dávajú na kultúru vyššie percento z HDP. U nás je to sotva 0,6 percenta, čo je trestuhodné! A ešte k tomu z tohto malého množstva peňazí ide skoro 30 percent na cirkev. Je jasné, že cirkev potrebuje peniaze, ale prečo práve z kultúry, a nie z iného zdroja? Úplne súhlasím s názorom Martina Porubjaka, ktorý sa vyslovil pre TV oko, že sa teší z ekonomických úspechov našich reforiem, ale nie je až taký pravičiar, aby dokázal pochopiť, prečo sú knihy zdanené rovnakými 19 percentami ako pornografia.

Nezdajú sa vám vaše aktivity úplne márne?
Keď sa ma ľudia pýtajú na moju angažovanosť, musím sa priznať, že mi to celé už neskutočne lezie na nervy a som unavený. Nebaví ma to, nie je to moje povolanie, nie som politik. Chcem mať pokoj pre svoju prácu, ale, bohužiaľ, som taká povaha, že mi už aj moja manželka nadáva: „Všetci ostatní čušia v kúte a pracujú vo svojej brandži, a ty si takto vlastne len zatváraš dvere." Je to pravda, ale ja jednoducho neviem sedieť na brehu rieky a pozerať sa, ako sa topí dieťa. Musím proste do tej vody skočiť, aj keď viem, že sa v nej môžem utopiť.

Kultúra je ako dieťa?
Je rovnako bezbranná.

Aj diváci?
Na jednej strane som bol tiež divákom SuperStar, najmä finálových večerov. Finalistom som držal palce - objavili sa tam úžasné talenty. Ale keď už STV má SuperStar, tak prečo produkuje aj ďalších 10 reality šou? Verejnoprávna televízia je pre celý národ, nielen pre istú skupinu ľudí, a argumentovať tým, že veď to národ chce, je úplne scestné. Keď budeme dieťaťu najprv dávať nejaké leporelo, už po troch rokoch mu musíme dať Červenú čiapočku, alebo inú zložitejšiu knižku, potom ho naviesť na Malého princa, neskôr na Remarquea a postupne mu ukázať, že existuje aj Dostojevskij, Hemingway a Solženicyn. Tak sa to dieťa naučí čítať aj hodnotnú literatúru. Ak bude mať pred sebou počas celého dospievania len a len leporelo, nič sa nenaučí.

V júni ste mali dohodnuté stretnutie s premiérom, ale doteraz ste sa s ním nestretli...
Bolo to smutné. Nechcem teraz šmahnutím ruky celú vládu zmietnuť zo stola. Klobúk dolu, urobilo sa veľa užitočného - najmä počas prvej Dzurindovej vlády. Mnohé veci nastavila tak, že obraz Slovenska v zahraničí zodvihla zo dna. Stali sme sa akceptovateľnou krajinou pre celý svet, ale kultúrna úroveň a kvalita obyvateľstva sa vyslovene zanedbáva. Keď nás - hercov a iných umelcov - pred voľbami politici potrebovali a mohli použiť na svoju reklamu, stretávali sa s nami veľmi často. Po voľbách na nás zabudli. S premiérom Dzurindom som sa za posledného tri štvrte roka stretol trikrát, a zakaždým sme sa dohodli, že sa nabudúce podrobnejšie pozhovárame. Trikrát mi to sľúbil, nakoniec sme sa konkrétne dohodli, ale pretože som so sebou chcel vziať aj pánov Markoviča, Skrúcaného a pani Farkašovskú, čo sú oficiálni signatári výzvy Verejnosť za verejnoprávnosť, premiér zo stretnutia upustil. Podľa pána Dzurindu, presnejšie, podľa riaditeľky jeho kancelárie, to už nadobudlo punc oficiálneho rokovania, o ktoré nestáli.

Prečo nie?
Premiér Dzurinda sa vraj chcel stretnúť so 6 - 7 umelcami, ktorí nie sú členmi žiadneho hnutia alebo organizácie.

Prečo mu prekáža organizácia nezávislých umelcov v nezávislých hnutiach?
To je otázka pre neho. Prezident prijal signatárov výzvy Verejnosť za verejnoprávnosť krátko po jej vyhlásení, čo bolo veľmi sympatické. Prijal ich aj nový minister kultúry František Tóth, a preto dosť dobre nechápem, prečo sa premiér vyhol tomuto stretnutiu. Zabil by tým totiž dve muchy jednou ranou - aj tak by sme sa zhovárali na rovnakú tému. Ale asi mu prekážalo, že Verejnosť za verejnoprávnosť podporili opoziční politici. Pre nás je to však zúfalá situácia. Veľmi radi by sme sa stretávali aj s koaličnými politikmi, ktorí by reálne mohli ovplyvniť situáciu vo verejnoprávnej televízii a kultúre, ale keď o to vôbec nemajú záujem, je pochopiteľné, že opozícia túto príležitosť nenechá len tak a so signatármi komunikuje. A pre nás sú to ľudia, ktorí tiež môžu ovplyvňovať dianie, lebo aj opozičný politik má právo podať návrh na zmenu zákona. Mnoho mojich priateľov mi vyčítalo, prečo sme sa stretli práve s opozíciou, ale keď nás koalícia rok a pol ignoruje, nikto sa nám nemôže čudovať.

Myslíte, že táto ľahostajnosť koalície je premyslenou taktikou proti kultúre?
Zdá sa mi, že skôr ide o nezáujem. Je pravda, že pán premiér sa často vyskytuje na premiérach a vyzerá tak, akoby ho kultúra zaujímala. Myslím si však, že väčšinu vlády kultúra zaujíma minimálne a má pocit, že sa o ňu nemusí vôbec starať, čo je absurdné. Týmto prístupom si vláda vychováva voličov, ktorých mozog postupne atrofuje, a keď nabudúce prídu k volebným urnám, nie je jasné, ako sa zachovajú.

Už registrujete zmeny našej mozgovej úrovne?
Stále sa pýtam, kam táto spoločnosť dospeje, keď sa budeme naozaj starať len o to, či máme v dome nepriestrelné 100-tisícové okná, dvestotisícovú dlažbu a ani jednu knihu. Vidím a cítim, ako sa v posledných rokoch zúžila téma rozhovorov - už sa nevieme pozhovárať o hudbe, filmoch a vzťahoch. Stávame sa rukojemníkmi vlastných finančných nárokov. Pozorujem to aj sám na sebe. Veľa pracujem, mám oveľa menej času na knihy a som z toho smutný. Teším sa na taký čas, keď si budem môcť konečne prečítať aspoň jednu knihu za týždeň. Aj môj brat, ktorý žije vo Švédsku, si už všimol, že na Slovensku sa rozpráva len o peniazoch. A Miklošova politika tento stav stále prehlbuje.

Cnie sa vám za tým, ako ste sa s priateľmi zhovárali pred novembrom 1989?
Rozhodne by som to nechcel vrátiť, nech je súčasný režim akokoľvek bolestivý a problematický. Keď niektorí tvrdia, že predošlý režim bol lepší, považujem to za absolútny nezmysel. Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú na zlé. Ale je pravda, že témy našich rozhovorov boli bohatšie. Keď sme sa spolu stretli, zhovárali sme sa o filmoch, divadle, literatúre - o Mňačkovi, Solženicynovi... Hovorili sme si, že napriek všetkému musíme tvoriť. Mysleli sme viac na zmysel a obsah toho, čo robíme, ako na to, čo sme za to zarobili. Dnes, bohužiaľ, a nevynímam z toho ani seba, uvažujeme v prvom rade o tom, koľko zarobíme a až potom sa prípadne potešíme, ak z toho niečo získame aj v duševnej rovine.

Touto zmenou poradia hodnôt vaša generácia stratila svoje ideály?
Verím, že nie a že príde zmena k lepšiemu. Napriek všetkému som stále optimista. Keby som ním nebol, tak sa zavriem niekde na drevenici a nebudem nič riešiť. Keď viem, že to ide v Česku, kde sa ročne nakrúti 10 - 15 filmov, kvalitné seriály s kvalitnými režisérmi a skvelé televízne inscenácie, nestrácam nádej na zmenu. V postsocialistických krajinách našich susedov spoločnosť v spolupráci s výkonnou mocou a zákonodarným zborom vytvorila situáciu, v ktorej vznikajú umelecké diela, čo majú zmysel. U nás to zatiaľ hapruje aj preto, lebo celá naša spoločnosť o to akoby nemala záujem.

Kultúrna verejnosť spravidla kritizuje ministra financií Ivana Mikloša. Ten však prezentuje moc, ktorá je dominantná aj preto, že nemá protiváhu. Vidíte na Slovensku skupinu ľudí, alebo jednotlivé osobnosti, ktoré by dokázali priviesť Ivana Mikloša k rovnocennej diskusii s kultúrou?
Naši ľudia sú čím ďalej, tým viac unavení a znechutení. Už tu máme "blbú náladu", aká bola nedávno v Čechách. A mnohí sa boja, že prídu o zamestnanie. Musel by sa tu asi nájsť nejaký človek, ktorý je slobodný, bezdetný, odhodlaný, múdry a je mu jedno, či bude žiť z troch tisíc mesačne.

Proste typ revolucionára.
Myšlienky o zachraňovaní kultúry v podstate vždy vznikajú v hlavách mierne ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Maximálne stredovo-ľavicových. Je mi veľmi ľúto, že už nie sú medzi nami tí, čo vždy vedeli presne pomenovať, v čom žijeme. Keď Jaro Filip, Július Satinský a Stano Radič náhle odišli z pozemského života, táto spoločnosť veľmi veľa stratila. Keby ešte boli medzi nami, mnohé veci by dokázali ovplyvniť, lebo si ich súčasná moc vážila.

Momentálne sme takmer ako v divadle - v dovolenkovom bode očakávania budúcej politickej sezóny. Ako ju odhadujete?
Mám pocit, že sa do ďalších volieb nič výrazne nezmení. A ak predsa niečo áno, tak len tesne pred voľbami, aby vláda znovu upokojila rozhnevanú umeleckú obec. Možno niečo urobí s STV ako ťah už v rámci neoficiálnej predvolebnej kampane, aj keď je nám všetkým jasné, že naša verejnoprávna televízia má veľmi priateľské vzťahy s KDH, čiže táto kampaň v podstate prebieha už teraz.

Ako sa podľa vás dá odpolitizovať celé dianie v STV?
Je to proces, ktorý nezvráti jeden zákon a ktorý súvisí s celkovým vývojom spoločnosti a jej parlamentných strán. Asi bude ešte dlho trvať, kým parlament vytvorí taký dokonalý zákon, ktorý by zaručoval nezávislosť STV od politických síl. Ťažko sa dnes môžeme rozprávať o odpolitizovaní STV, keď do televíznej rady navrhujú politické strany svojich zástupcov, ktorí vlastne kopírujú pomer v samotnom parlamente. A strany jednoznačne počítajú s tým, že ich človek, ktorého poslali do rady, bude rozhodovať tak, ako mu to naznačia.

Napriek všetkému, o čom tu hovoríme, ako sa cíti v tejto krajine občan Landl, ktorý o sebe tvrdí, že je optimistom?
Poznám veľmi veľa sklamaných ľudí. Myslia si, že by naša spoločnosť mohla byť oveľa ďalej ako je, čo pripisujú práve nedokonalosti a nepružnosti vlády v mnohých situáciách. Je to podobné, ako keď máte dieťa, o ktorom viete, že má vysoké IQ a máte ho rád, a zrazu toto dieťa má zlé známky. Ste sklamaný, lebo viete, že má navyše. A ja s týmto svojím postojom ku vláde čakám, že si tie zlé známky opraví, lebo viem, že keď si dá záležať, dokáže to. A viem aj to, že hoci sú mnohí ľudia sklamaní, myslia si, že sa z toho dna akosi odrazíme.

Budete ešte trvať na stretnutí s premiérom?
Teraz je už asi rad na ňom. (Smiech.) Chcel by som sa odpolitizovať. Pokiaľ ma niečo výraznejšie nenaštve, asi sa nijako mimoriadne angažovať nebudem. Jedine vtedy, ak by sa stal nejaký skutočne veľký malér. Ja som v podstate spokojný. Netrpím biedou, nie je to nič katastrofálne, len mi nie je jedno, že sme všetci už na tom mohli byť naozaj oveľa lepšie.

Švédsko, kde žije váš brat Martin, je známe veľmi vysokými daňami a silným sociálnym systémom. Pozdáva sa vám tento model oproti nášmu - s rovnou daňou?
Vo Švédsku je vlastne kapitalizmus so socialistickou tvárou, alebo naopak... Je tam progresívna daň. U nás sa čím ďalej, tým viac presviedčam, že rovná daň naozaj zvýhodnila bohatých, ublížila strednej vrstve, a tej najchudobnejšie je to už vari asi aj jedno.

Ako teda hodnotí občan Landl, že nás za tieto reformy vo svete všetci chvália?
Osobne sa môžem vykašľať na makroekonomické úspechy, keď mikroekonomické príliš nevidím. Iste, tie percentá nejako stúpajú, ide to k lepšiemu. Ale či už je to benzín, nafta, elektrina, takto by som mohol pokračovať do „nemlátom" - spotrebná daň je u nás katastrofálne vysoká. Nie je to dobré nastavenie zákonov.

Ste otvorený človek a cez svoju profesiu sa stretávate s množstvom ľudí. Dokázali by ste opísať náladu našich obyvateľov, žijúcich mimo hlavného mesta?
Tá je podstatne horšia ako v Bratislave. Mám veľa priateľov v Košiciach, Martine, Rimavskej Sobote, Banskej Štiavnici, Kremnici, chodím tam často a odvšadiaľ cítim letargiu. Je pravda, že si tam ľudia navzájom pomáhajú, ale už sú maximálne znechutení.

Akú perspektívu a budúcnosť vidíte na Slovensku pre svojich synov?
V tomto smere som ešte výraznejší optimista, lebo verím, že o 10 rokov, keď môj starší syn Jakub bude mať 23 rokov, tu bude podstatne lepšia situácia. V prvom rade sa však musí dobre učiť, lebo nemám na to, aby som mu zaplatil súkromnú školu. Ak sa o svoje vzdelanie postará vlastnou ambíciou a rozumom, verím, že o 10 rokov sa ocitne v situácii, keď bude vďaka rozumným zmenám zákonov celá naša spoločnosť vyspelejšia, ako je teraz. A môj najmladší syn Maťko, ktorý má teraz 1 rok, sa o 20 rokov bude mať ešte lepšie. Bohužiaľ, ja už vtedy budem mať cez 60, a budem sa musieť akurát spoľahnúť na to, že ma budú živiť. (Smiech.)

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL