Na pokus vlády odvolať z funkcie predsedu Najvyššieho súdu reagoval Štefan Harabin podaním podnetu na Ústavný súd. Išlo o podnet nekvalifikovaný, lebo ním namietol porušenie práva skôr, ako k nemu prišlo, a žiadal o zrušenie uznesenia vlády, hoci nejde o právny predpis. Predseda Harabin potom svoju kauzu preniesol pred Európsky súd pre ľudské práva. V sťažnosti žiadal od republiky odškodnenie vo výške 22 miliónov Sk. Zdôvodnil to tým, že František Gaulieder, ktorý „bol len radový poslanec zo 150-členného zboru“, dostal dva milióny, a jemu ako „sudcovi z 1270-členného zboru prislúcha väčšia suma“. Správy o disciplinárnom konaní proti viacerým sudcom predseda Harabin označil za masírovanie verejnej mienky a tvrdil, že „informácie o problémových sudcoch by sa mali uverejňovať až po skončení trestného konania proti nim, prípadne po rozhodnutí disciplinárnej komisie“. Päťročné funkčné obdobie Harabinovi uplynie vo februári 2003, nového predsedu navrhne Súdna rada.
Prezident republiky Rudolf Schuster mal právo vymenovať do Súdnej rady tri osoby. Vybral si Mojmíra Mamojku, dekana Právnickej fakulty UK, dnešného kandidáta číslo 2 na listine HZD, Juraja Semana, predsedu senátu Najvyššieho súdu, ktorého presadzoval Štefan Harabin, a Tibora Šafárika, bývalého ústavného sudcu, dnešného advokáta, tieňového ministra spravodlivosti SNS a kandidáta číslo 105 na listine Malíkovej strany. Ide o sudcu, ktorého nález o podnete J. Svěchotu odborná verejnosť hodnotí ako katastrofu pre vývoj slovenského ústavného práva, pretože v jednom náleze je až sedem zásadných pochybení, ktoré mali závažné protiústavné konzekvencie. Tibor Šafárik komentoval rozhodnutie prezidenta slovami, že nevie, prečo sa Rudolf Schuster rozhodol pre neho, a dodal, že sa zo svojej pozície teší, lebo z nej môže „pozitívne ovplyvniť ďalšie fungovanie našej justície“.
