Štefan Harabin

sudca na dôchodku , VLASŤ

Štefan Harabin (narodený 4. mája 1957) je slovenský právnik a sudca na dôchodku, keďže do parlemntných volieb 2020 vedie kandidátku strany Vlasť. Harabin bol trestný sudca Najvyššieho súdu, v rokoch 2006 až 2010 bol aj podpredseda vlády a minister spravodlivosti.

Významné míľniky

Pozrite si najvýznamnejšie míľniky v živote Štefana Harabina:

Narodil sa 4. mája 1957
Titul doktora práv získal v roku 1980 na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
1. januára 1983 ho vymenovali za sudcu z povolania.
Do roku 1989 bol členom a funkcionárom Komunistickej strany Česko-Slovenska na Okresnom súde v Poprade.
V roku 1991 ho zvolili za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
11. fenruára 1998 ho parlament zvolil za predsedu Najvyššieho súdu.
Od 4. júla 2006 do 23. júna 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (podal demisiu).
22. júna 2009 ho Súdna rada opäť zvolila do čela Najvyššieho súdu.

Mladosť a vzdelanie

Štefan Harabin sa narodil 4. mája 1957 v obci Ľubica pri Kežmarku. Zmaturoval na Gymnáziu v Kežmarku a od roku 1976 študoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Titul doktora získal v roku 1980.

Kariéra a pôsobenie v politike

Harabin sa po štúdiu roku 1980 stal justičným čakateľom na Krajskom súde v Košiciach. Od roku 1983, kedy ho vymenovali za sudcu, pôsobil na Okresnom súde v Poprade.

Do Komunistickej strany Česko-Slovenska vstúpil okolo roku 1985. V roku 1990 prestúpil na Krajský súd v Košiciach. V roku 1991 sa stal šéfom trestného úseku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Od roku 1993 bol aj vďaka sympatizácii s HZDS a SNS už trestným sudcom na Najvyššom súde.

V roku 1996 sa tam po Karolovi Plankovi stal novým predsedom Milan Karabín, Harabinov niekdajší školiteľ z Okresného súdu v Poprade. Z Harabina urobil predsedu trestného kolégia.

Neskôr, keď sa Karabín svojej funkcie koncom roka 1997 vzdal, ohlásil kandidatúru do čela Najvyššieho súdu Harabin. Do funkcie ho navrhla vláda Vladimíra Mečiara napriek nesúhlasu takzvanej malej i veľkej sudcovskej rady, teda zástupcov všetkých sudcov i sudcov Najvyššieho súdu.

Výzva sudcov aby vláda hľadala vhodnejšieho kandidáta, išla bokom. Poslanci v tajnej voľbe 11. februára 1998 Harabina zvolili za predsedu Najyššieho súdu. Získal 83 hlasov, čo presne zodpovedalo zastúpeniu vládnej koalície na čele s HZDS Vladimíra Mečiara.

Po roku 2003 Harabin na Najvyššom súde predsedal trestnému senátu, než ho v roku 2006 HZDS nominovala za ministra spravodlivosti. V prvej vláde Roberta Fica bola ja podpredsedom pre legislatívu.

Z postu rezignoval 26. júna 2009, keďže ho Súdna rada opätovne zvolila za predsedu Najvyššieho súdu. Ešte v roku 2008 pritom unikol na verejnosť prepis jeho telefonického rozhovoru s narkobarónom Bakim Sadikim, ktorého v roku 2013 odsúdili na 22 rokov väzenia za nedovolenú výrobu omamných a psychotropných látok. Harabin telefonát aj akýkoľvek vzťah so Sadikim odmieta. Prepis telefonátu potvrdil aj vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Harabin za to prokuratúru zažaloval a neskôr vysúdil 150-tisíc eur ako nemajetkovú ujmu.

V roku 2019 kandidoval na post prezidenta SR. V prvom kole obsadil tretiu priečku. Získal 307 823 platných hlasov, čo predstavovalo 14,34 percenta. V súčasnosti je Harabin lídrom kandidátky za stranu Vlasť, čo znamená, že o talár by prišiel aj, keby nešiel do sudcovkého dôchodku. Zákon totiž zbavuje talára sudcov kandidujúcich do parlamentu a europarlamentu.

Harabin je kritikom Európskej únie. Súčasných politikov nazýva lokajmi Bruselu či „eurohujermi“. Tvrdí, že by prisluhovaniu EÚ zabránil.

Štefan Harabin ako minister srpavodlivosti v roku 2006. (zdroj: Archív SME )

Rodina a deti

Harabin je už druhýlrát ženatý. Prvé manželstvo sa mu definitívne rozpadlo v roku 1993. O sedem rokov mladšia Anna bola z vedľajšej dediny a skôr ako sa zobrali, chodili spolu tri roky. Čoskoro sa im narodil syn Branislav (1987) a neskôr aj dcéra Kamila (1990). Ich rozvod bol dramatický, syn odišiel za otcom do Bratislavy a dcéra ostala s matkou.

Syn Branislav je od roku 2017 sudcom, v roku 2009 sa stal justičným čakateľom skôr, než získal diplom z práva.

Harabinova druhá manželka Gabriela bola počas úradovania ministerky Viery Petríkovej, ktorá Harabina nahradila v úrade po tom, čo podal demisiu, zamestnaná na Ministerstve spravodlivosti. Spolu majú tiež dve deti, dcéry Tamaru (1997) a Katarínu (1998).