ilo.
Smutné (no typické pre pomery v našom školstve) je to, že za celé tie roky neprebehla žiadna hlbšia diskusia o tom, čo to vlastne znamená „odbúrať faktografiu“, v akom rozsahu je to vôbec možné a či je to naozaj rozumné. Mali sme si dávno vyjasniť, nakoľko možno odbúrať faktografiu v predmetoch typu dejepis, zemepis či literatúra. A ako sa vlastne také „odbúravanie faktografie“ v praxi robí? Dokážu učitelia na povel od pondelka vyučovať bez faktografie? Aj tí, ktorí ňou dnes vypĺňajú 90 % vyučovacích hodín? A čo urobia žiaci, keď budú potrebovať faktografické údaje? Budú si ich vedieť sami efektívne nájsť? Učí ich to niekto? A majú na to v školách primerané podmienky (prístup k internetu, k literatúre...)?
Problém je vo výbere
Hlbšia analýza by možno bola ukázala, že problém nespočíva ani tak v samotnom množstve faktografie, ale v jej výbere a spôsobe práce s ňou. Osobne nevidím problém v tom, že žiaci prichádzajú v škole do styku s množstvom faktov, ale v tom, že:
– výber faktografie a spôsob jej prezentácie je taký, že žiaci nemajú žiadnu motiváciu sa s faktami oboznamovať,
– konštatovaním faktov sa vyučovanie v podstate končí, namiesto toho, aby sa ním začínalo (a pokračovalo ich porovnávaním, triedením, analýzou, hodnotením...),
– pri hodnotení žiakov sa posudzuje schopnosť reprodukovať fakty namiesto schopnosti s nimi pracovať.
Každý z nás vie z vlastnej skúsenosti, že v oblastiach, ktoré nás zaujímajú, sa faktografii nebránime. Práve naopak, často po ďalších faktoch bažíme a vyhľadávame ich, pretože nám spôsobujú potešenie. Koľko ľudí vie vymenovať všetky filmy, v ktorých hrá Brad Pitt? Koľko fanúšikov pozná všetky albumy skupiny Depeche Mode? Koľko filatelistov pozná podrobnosti o stovkách známok? Koľko milovníkov umenia pozná množstvo obrazov, zaujímavé okolnosti ich vzniku či osudy ich tvorcov? To všetko sú pritom viac-menej „zbytočné“ fakty, ktoré možno kedykoľvek nájsť napríklad na internete.
Smrek je v tom nevinne
Ak učiteľ na hodine diktuje žiakom prehľad básnických zbierok Jána Smreka, problém možno nie je v tom, že ide o faktografiu. Keby totiž poslucháčmi neboli žiaci, ale členovia fanklubu Jána Smreka, nikto by zrejme neprotestoval. Naopak, možno by híkali nadšením, že sa dozvedeli o zbierke, o ktorej doposiaľ nepočuli. A hneď poobede by ju utekali zháňať. Pokiaľ však žiakov Ján Smrek úprimne nezaujíma a učiteľ u nich nedokáže vyvolať záujem o tohto básnika, potom sa zoznam jeho diel skutočne stáva iba celkom zbytočnou a otravnou faktografiou. Možnože väčšina pedagógov dokáže u žiakov vzbudiť záujem o básne Jána Smreka a iba niektorí to nedokážu. Potom by sa to títo učitelia mali naučiť (v tom spočíva podstata ich profesie) alebo by mali zo školstva odísť.
Ak je však pravda taká, že väčšina učiteľov nedokáže ani pri najlepšej vôli vyvolať záujem žiakov o Jána Smreka, potom nebude chyba v učiteľoch. No nie je ani v žiakoch. A už rozhodne nie je v Jánovi Smrekovi! V takom prípade jednoducho nie je dobrý nápad snažiť sa vnucovať žiakom daného veku verše Jána Smreka. Na všetko predsa treba dozrieť. Aj na poéziu, aj na Jána Smreka.
Podobné príklady nevhodne volenej faktografie by sme našli aj v iných predmetoch. Napríklad náš školský dejepis je tradične silno orientovaný na politické dejiny, ktoré sú pre žiakov bezkonkurenčne najmenej zaujímavé. Možno by ich oveľa viac zaujímalo, koľko trvala Kolumbova plavba do „Indie“, ako vedel, kam má plávať, koľko mužov ho sprevádzalo, koľko ton jedla a vody si so sebou viezli, ako dlho boli preč z domu, koľkí výpravu neprežili, koľko ich plavba stála, kto celý ten špás platil, a prečo vlastne. Aj to všetko je faktografia. Ale možno zaujímavejšia.
Autor: Vladimír Burjan
