Pondelok, 17. január, 2022 | Meniny má NatašaKrížovkyKrížovky

Fero Turňa: Slováci? Alibistickí, zbabelí, nekultúrni a hlúpi

O väznení komunistami, o stretnutí s Bushom a o tom, ako sa pred ním strápnil Čalfa hovorí producent Fero Turňa.

Narodil sa v roku 1963 v Brezne. Chcel ísť na právo, vďaka nevyhovujúcemu kádrovému profilu sa mu to nepodarilo. Počas vojenskej služby totiž jeho brat emigroval do USA, následne ho obvinili z trestného činu prezradenia štátneho tajomstva, a na pol roka sNarodil sa v roku 1963 v Brezne. Chcel ísť na právo, vďaka nevyhovujúcemu kádrovému profilu sa mu to nepodarilo. Počas vojenskej služby totiž jeho brat emigroval do USA, následne ho obvinili z trestného činu prezradenia štátneho tajomstva, a na pol roka s (Zdroj: Juraj Bartoš)

O neoprávnenom väznení komunistami, sledovaní ŠtB, emigrácii po revolúcii, o stretnutí s Georgeom Bushom, i o tom, ako sa pred ním strápnil československý porevolučný premiér Marián Čalfa, o absencii byrokracie v Austrálii, neschopnosti Slovákov, bašovaní (nielen) Mečiarovcov na Kolibe, o americkom aj slovenskom filmovom biznise hovoril pre SME.sk filmový producent Fero Turňa.

Mali ste niečo cez dvadsať rokov, keď ste sa dostali do vyšetrovacej väzby pre emigráciu vášho brata. Ako ste to znášali?

Zle, pretože oficiálna sadzba za údajné prezradenie štátneho tajomstva, ktoré mi chceli našiť, bola od osem do dvanásť rokov, pričom sa mi vyhrážali, že sa z basy už nikdy nedostanem. V takom veku to otrasie aj otrlejšími ako ja. Brat podľa nich emigroval preto, aby Američanom prezradil informácie o hrdzavých ruských raketách, ktoré mal "akože" odo mňa, čo bol absolútny nezmysel. Keď si uvedomíte, že ste v živote nikomu nič nespravili, neukradli ani len napolitánku v obchode, máte so sebou čo robiť, aby ste to predýchali.

Vzniká potom nenávisť k režimu, v ktorom človek žije?

Absolútna. Nekonečná, na desať životov. Oni vám vezmú pol roka zo života, potom vás pustia, akoby sa nič nestalo, a nepovedia vám ani „prepáčte". Vzali mi pas, a na Kolibe mi ešte povedali, aby som sa prihlásil do nejakej bunky KSČ, lebo také došlo hlásenie z vojny. O mne, ktorého dvakrát vyhodili zo SZM! Predvolali si ma na Februárku (sídlo ŠtB, pozn. autora) a oznámili mi, aby som si nemyslel, že všetko skončilo. Vraj na mňa budú celý čas dávať pozor. Nedávno som si pozrel zoznamy Ústavu pamäti národa a zistil, že môj šéf na Kolibe, ktorého som mal takmer za otca, bol presne od toho času agentom ŠtB.

Netušili ste, že na vás donáša?

Predovšetkým som nemal pocit, že robím čokoľvek nekalé alebo nezákonné.

Po tom, čo vám na Februárke sľubovali „dohľad", ste si však dávali pozor, nie?

Sú veci, ktoré sa vžijú do pamäte, hoci sa vám v danom čase zdajú bezvýznamné. Na sídlisku v sedemdesiatych rokoch ktosi hádzal do schránok akýsi pamflet, na ktorom bolo uvedené, ako sa správať v styku s ŠtB. Mal asi desať bodov, jeden z nich znel, že na každú otázku treba odpovedať v duchu „neviem, nepamätám sa". Kedykoľvek ma vyšetrovali, držal som sa práve tejto rady. A vďaka všetkým veciam, ktoré som zažil, zo mňa vyrástol konzervatívny pravičiar.

Aké metódy sa používali pri výsluchoch?

Také, že by sa vám zastavil rozum. Bol by to námet na film, čudujem sa, že dnes sa o to nikto nezaujíma. Obludnosť režimu bola taká neuveriteľná, že úplne bezvýznamný človek, ktorý nič zlé nerobil, sa dostal do mašinérie, ktoré z neho spravila hotovú trosku - bezcennú, nehodnotnú, s ktorou mohli robiť čokoľvek. Jednoducho neuveriteľné, čo ten režim dokázal.

To nie je o tom, kto je vo vláde, ale o tom, akí sme

Asi teda nebudete súhlasiť s tým, čo mi v rozhovore tvrdila komunistka Bollová, podľa ktorej sa tu ľudia mali skvele a cestovať mohli kamkoľvek a koľko len chceli.

Čítal som tie nezmysly, rád by som sa s ňou o tom jej cestovaní porozprával. Cestovali sme tak „slobodne", že keď moji kolegovia chodili na koncerty do Budapešti, ja som chodil plakať na hranice do Rajky, lebo som nemal pas. To bolo vážne neobmedzené cestovanie, len čo je pravda. Pas mi vrátili až po revolúcii.

Neubehlo od nej ani dvadsať rokov. Ako je možné, že komunisti o bývalom režime pokojne klamú, hoci väčšina ľudí zažila, ako to v skutočnosti bolo?

Robia tak, lebo vedia, že Slováci sú ako národ zbabelí, alibistickí, nekultúrni ľudia. Nevážime si sami seba. Socializmus je úplne neospravedlniteľný, treba však dodať aj to, že čo nastúpilo po ňom, je rovnako zlé.

Rovnako?

Takmer rovnako. Lebo tam, kde neexistuje základná morálka, niet sa o čom rozprávať. To nie je o tom, kto je vo vláde, ale o tom, akí sme. A keďže sme bez morálky, nie je to o nič lepšie, ako pred rokom 1989. Na svojich pozíciách sú dodnes tí istí ľudia, ktorí ma kedysi zavreli, alebo mi zhabali pas. Aj preto bolo mojim životným záujmom odísť z tejto krajiny, hoci bola revolúcia. Iní sa vracali naspäť, ja som túžil zmiznúť.

Za bratom do Ameriky?

Kdeže. Náš vzťah ostal po jeho odchode na bode mrazu. Žil som totiž v predstave, že sa pasie na mojom nešťastí - odišiel do zasľúbenej zeme, a ja som kvôli nemu skončil v base. Socializmus teda kazil nielen život, ale aj vzťahy. Chápte ma, ako to prežíva mladý človek - iks rokov sa nikam nemôžete dostať, pričom si uvedomujete, že brat je v San Diegu, kde je najkrajšia zoologická záhrada na svete, oceán, na viedenskom kanáli si pustíte americký seriál, vidíte, aké je tam všetko skvelé a farebné, a vás nepustia do Rajky. Bodaj by sa tie vzťahy nepokazili.

Nakoniec ste však šli práve do USA.

1.jpgMal som dva dôvody. Prvý bol ten, že som v tejto krajine nechcel ostať preto, čo mi urobili komunisti. Druhý bol o tom, že my, rekvizitári na Kolibe, sme už 1. januára 1990 kolektívne podali výpoveď a začali sa starať sami o seba. Boli sme zapálení, bojovní, postupne sa však začali naštrbovať vzťahy medzi ľuďmi. Na všetkých totiž zaútočili peniaze, pričom sme na to vôbec neboli pripravení. Robiť na Kolibe rekvizitára dovtedy znamenalo jednak ťažkú prácu, jednak veľmi dlhú pracovnú dobu, pričom ste za to dostali neskutočne málo peňazí. V socializme som sa nevedel dostať cez sumu 2500 korún, zrazu sme však fungovali na voľnej nohe a honoráre sme mali väčšie, ako samotní režiséri. Jednoducho nám to stúplo do hlavy.

O čom je práca rekvizitára?

Podľa mňa je na filme zo všetkých profesií najťažšia - človek musí jednak tvoriť, jednak pracovať s peniazmi, pričom ide o činnosť, o ktorej si všetci zainteresovaní na filme myslia, že jej rozumejú oveľa lepšie. Zariaďuje interiéry, zháňa všetko od špendlíka až po lietadlovú loď. Výsledok pritom musí strčiť do jedného rozpočtu a v stanovených časoch, režiséra z princípu nezaujíma, kde a ako čo zoženie, ten si len robí svoj film. Keď chce nakrúcať s lietadlom, nebude sa s vami baviť o tom, či stojí veľa peňazí, jednoducho to treba zariadiť. A je potom len na rekvizitárovi, aby našiel zlatú strednú cestu medzi želaním režiséra a producenta.

foto: František Turňa a producent Dino de Laurentiis (v strede)

počas prípravy na nakrúcanie

13_1.jpg

Egoistickejší individualizmus ako v USA nájdete len ťažko

Pri odchode zo Slovenska vám bolo jasné, čo chcete vonku robiť?

Absolútne nie, len som chcel odísť z tohto štátu. Bolo to neskutočne komické, lebo kým dnes chodia lietadlom pomaly aj žiaci na školské výlety, pre mňa to bolo, ako keď sa sedliak prvýkrát dostane do mesta. Našim vrcholom dovtedy mohlo byť akurát tak dopisovanie si s pioniermi z Arteku, tam sa končila celá naša cudzokrajná konšpirácia. Razil som teóriu, že každého Slováka by mali aspoň na pol roka vyviezť do cudziny, aby sa naučil základné veci. Ale nie do Nemecka, to je pre Slovákov príliš čistotné. Stačilo by Taliansko, v ktorom by sa ľudia naučili, že záchod má byť čistý, že voda na verejných záchodoch má tiecť, že v obchode si vás majú vážiť a tak ďalej.

Pre neskúseného Slováka bola vtedy cesta do Ameriky zázrakom - nevedel, čo je check-in, kam sa dáva batožina, kde sa ako orientovať. Letel som sám s piatimi kuframi, na niekoľko prestupov, bolo to neskutočne zábavné. Už len prísť na to, že medzi dvomi londýnskymi letiskami existuje pravidelná autobusová doprava, je nenormálne, cítil som sa ako Sibírčan, ktorý prvýkrát videl auto na ceste. Keďže som šiel ku kamarátovej sestre, emigrantke, pochopiteľne som niesol so sebou aj nejaké tie oštiepky. Priletím do Houstonu, z piatich sychravých stupňov u nás bolo zrazu 40, čakali tam americkí policajti, ktorí nás postavili k stene s tým, že batožinu máme dať pred seba. Ja som bol šokovaný už z toho, že kufre prišli na nejakom páse, ktorý som dovtedy nikdy nevidel. Hľadali drogy, takže pustili psa, a pochopiteľne, zastavil sa práve pri mojej batožine, keďže cítil oštiepky. Hovoril som si, že z jednej basy som asi prišiel rovno do druhej. Vysvetlilo sa to však, potom prišla ďalšia kontrola, tá sa týkala jedla, až som bol taký vystrašený, že miesto toho, aby som prešiel do inej haly na ďalší vnútroštátny let, skončil som mimo budovy. Vyliezol som totiž von a ocitol sa na diaľnici.

Mali ste sa vrátiť.

(smiech) To sa nedalo. Dvere sa zavreli a bol som vybavený. Pýtam sa strážnika, ako sa dostanem do Austinu. On, že musím ísť na terminál C. Ukázal mi smer, mne to pripadalo, akoby z Bratislavy ukazoval do Nového Mesta nad Váhom. Nenapadlo mi nič lepšie, ako tlačiť vozík s kuframi po diaľnici. Tá mala po šesť prúdov v oboch smeroch, okolo mňa si to šinuli limuzíny... Šiel som ako blbec päť kilometrov, potom bolo treba cez tých dvanásť prúdov prejsť na druhú stranu. Vtedy mal podľa mňa priletieť vrtuľník a zavrieť ma do blázinca. Na druhej strane cesty ma čakal trávnik, takže som sa vykašľal na vozík, lebo s vozíkom po tráve jednoducho neprejdete, vzal kufre a šliapal ďalej. Odvtedy razím teóriu „nikdy sa nevzdávaj letiskového vozíka", lebo byť ovešaný piatimi kuframi... to môže fakt len blázon. Nakoniec som však dorazil, kam bolo treba, hoci som musel vyzerať ako totálny idiot.

Boli aj iné kultúrne šoky?

Iste. (smiech) Kamarátka tam bývala v dome, dokonca kamennom, čo nie je bežné, pričom zaujímavé bolo už len to, ako sa „spravovala" domáca chladnička. Neviem, ako vy, ale tam mal v chladničke každý z partnerov svoju polovicu. Partneri si dokážu rozkrojiť na polovicu ešte aj trojuholníkový syr, aby nedoplácal jeden na druhého. Hovorí sa síce, že Slováci sú pohostinní, čo je blbosť, zažil som krajiny, s ktorými sa nemôžeme porovnávať, ale doviesť škrobovitosť do takého štádia, ako v USA, to je čosi neskutočné. Všetci sa na vás usmievajú cez celú hlavu, ale egoistickejší individualizmus nájdete vo svete len ťažko.

foto: Z nakrúcania filmu Uprising

14_1.jpg

Pred Bushom mali Čalfa a jeho delegácia hanbu na sto rokov

Tam ste sa údajne stretli aj s Georgeom Bushom.

Tá kamarátka pracovala v tamojšom senáte, Bush bol práve senátorom. Nachádzal som sa v Kalifornii a volala mi, že pricestuje československý premiér, či nepôjdeme na raňajky so senátorom. O tom sú životné náhody. Z požičovne sme zohnali oblek a šli na miesto. Všetko je tam dokonale zorganizované, každý hosť má ceduľu s menom a profesiou, aby bolo jasné, kto ste. Mne však dali iba meno, čo pre ostatných hostí automaticky znamenalo, že som taký významný, že mi netreba uvádzať žiadnu bližšiu charakteristiku. Asi si potom kládli otázku, či neprestali čítať Forbes, keď ma nepoznajú. (smiech) Vrazia vám do rúk džús s jahodami, debatujete tam s ľuďmi, netušiac nič o tomto pozadí, z iného vchodu príde Bush a nakoniec delegácia od nás na čele s Mariánom Čalfom (premiér československej vlády po revolúcii, pozn. autora). Do dnešného dňa som nezabudol na tú strašnú hanbu. Ešteže nikto nevedel, odkiaľ pochádzam, lebo by som sa prepadol pod zem za to, ako nás tam reprezentovali.

Prečo?

Čalfa vyzeral ešte ako tak, ale mal so sebou asi päť ľudí, a tí mali taký ten klasický „rannokapitalistický outfit" - bordové saká, biele ponožky, po anglicky ani ceknúť. Čosi otrasné. Po príhovoroch dal Čalfa Bushovi nejakú knihu o ČSFR a Bush mu daroval „opálený" diplom, že ho menuje za admirála texaského loďstva, ktoré ani neexistuje. Inými slovami, dostal to isté, čo sme si my kedysi vyrábali v pionierskych táboroch. Nasledovať mala voľná debata - viete si asi predstaviť, ako to prebiehalo. 150 hostí nemalo ako diskutovať s Čechoslovákmi, lebo z nich v podstate nikto nevedel anglicky. Dva a polhodinová hanba na sto rokov.

Prečo ste sa presunuli do Austrálie?

V USA som nechcel žiť, je tam divný život. Treba sa tam zaradiť do istého levelu, správať sa podľa neho, a na to som ja lenivý. Býval som v štvrti, v ktorej som vyzeral čudne už len preto, že som si ráno chodil kupovať croissanty pešo a nie autom. Nechcel som sa však vrátiť domov, takže vzhľadom na zarobené peniaze som v Austrálii urobil druhý pokus nového života. Neuveríte, ale prvý človek, ktorého som stretol v Sydney, bol môj bývalý kolega - Miloš Tóth. Úplná náhoda, myslel som si, že umriem. Bol už členom tamojšej slovenskej komunity, pričom tá sa delí na tých, ktorí emigrovali v roku 1948, 1968 a ostatných.

Sú tam spokojní?

Z toho, čo som videl, si trúfam povedať, že viac ako tri štvrtiny našich ľudí sa tam necítia dobre. Nemyslím materiálne, lebo v Austrálii sa nedá byť chudobným, ale tým, že nemajú domov - zem nie je hnedá, ale červená, namiesto lastovičiek tam sú kakadu, namiesto našich stromov tam rastú oleandre, všade majú šváby, jazdí sa po opačnej strane, takže nech robíte čokoľvek, veci z domova sú vo vás vžité tak hlboko, že stále sa cítite cudzo. Iné je to už s ich deťmi - tie sa tam narodili a tak tento vnútorný problém nemajú. Treba však povedať, že Austrália je ideálna krajina. Keby sa prebral Lenin, určite by chcel žiť práve tam.

foto: František Turňa a Donald Sutherland

15_1.jpg

Na rozdiel od sveta u nás treba na všetko 17 dokladov

Emigranti majú často tendenciu byť akýmisi „hejslovákmi". Keď človek číta ich médiá, nemôže sa zbaviť pocitu, že mimoriadnymi hrdinami sú Mečiar, Markuš a Slota, čo platí už od začiatku 90. rokov. Akoby vôbec nereflektovali realitu. Je to mylný pocit?

Je to tak, ale to sa týka skôr organizovaných emigrantov. Mnohí sú fakt čudní. Aj Miloš mi povedal, že nech by som od našich emigrantov čokoľvek potreboval, mám ísť kamkoľvek, len nie do tamojšieho slovenského kostola. Mal tam veľmi zlú skúsenosť, mnohí ľudia prispeli na kostol vlastnými peniazmi a keď potrebovali pomôcť, každý sa na nich vykašľal.

Vraj je tam oveľa menej byrokracie.

O tom nepochybujte, aj my sme tam prirýchlo zabudli, čo máme doma za štát. V roku 1993 sa rozdelila ČSFR. V Austrálii bola svokra jedného kamaráta, prišla pred Silvestrom, čiže pricestovala z jedného štátu a vrátiť sa mala de facto do iného. V tamojšom rádiu bolo aj vysielanie v našom jazyku a ten truľo zo Slovenska tam hovoril, že si treba zmeniť československé doklady, pričom slovenský konzul z Canberry bude mať každú prvú nedeľu mesiaci v našom kostole úradné hodiny. Tá pani sa bála, že ju bez nového pasu nepustia domov, nám sa to zdalo totálne smiešne. Zabudli sme, že na rozdiel od sveta treba u nás na všetko snáď sedemnásť dokladov. Austrália je v tomto raj. V tom, ako si môžete materiálne žiť, rovnako aj v byrokracii.

Čo ste tam robili?

Najskôr vysvetlím, ako to funguje - keď vás zamestná firma na plný úväzok, máte sa doslova ako kráľ. Zamestnanci majú neskutočné odborové práva, ale také neskutočné, že by ste sa divili. Lenin by sa fakt tešil. Najskôr som si našiel dom. Miloš mi totiž povedal, aby som si nejaký prenajal. Pýtam sa, že ako, veď sa tam nevyznám. A on, že „vbehni do tamtoho úradu" a nejaký ti dajú. Prídem tam, dali mi katalóg, vybral som si, pýtam sa, čo to stojí, a oni, že 150 dolárov na týždeň. Ich dolár mal vtedy hodnotu nemeckej marky, teda okolo 20 korún.

Čiže prenájom domu v Sydney stál menej ako dnes prenájom maličkého bytu v Bratislave?

Presne tak. Zaujímavé bolo, že sa ma vôbec nikto nespýtal ani na to, ako sa volám, dali mi kľúč, agent ma vzal na miesto a bolo. Neskutočné, stačilo odomknúť a bývať. Na Slovensku si idete kúpiť len blbý lístok na električku a pýtajú od vás pomaly tri doklady a zaplatený účet za elektrinu. Tam mi dali bez dokladov dom, stačila 10.jpgdvojtýždňová záloha. Nešiel mi tam napríklad telefón. Aparát tam síce bol, ale nefungoval. Volám z búdky Milošovi, čo s tým. A on, že mám zavolať na tamojší Telecom. Zavolal som im hneď a oni, že moment - už vám funguje. Neuveriteľné.

Miloš mi vraví - kým nepracuješ, len sa zoznamuješ s krajinou, sprav si vodičák, to je tam jediný doklad. Nechcel som byť hlúpy, vychádzal som zo skúseností u nás, tak som zavolal do autoškoly. Tam sa ma pýtajú, či viem jazdiť. Hovorím, že viem. A oni, že načo im teda volám, mám ísť na úrad XY. Prídem tam, vyzeralo to ako naša pošta, jedna dáma mi povedala, že musím spraviť test a jazdu. Pýta sa ma, v akom jazyku to chcem robiť. Skoro som odpadol, vraj používajú deväť základných jazykov, slovenčinu raz v mesiaci a na úrade v inej časti mesta. Zvolil som si teda angličtinu.

Koľko to celé stojí?

Trikrát som to mohol skúsiť zadarmo a potom päť dolárov. Neviem, ako dnes, vtedy boli také ceny. Na druhýkrát som to spravil, nikto sa ma nesnažil nachytať na nejakom nezmysle, ako je to u nás, nepotrebujete tam vedieť blbosti typu „koľko centimetrov nad zemou musí byť brzdové svetlo". Všetky otázky mali absolútnu logiku, odpovede boli typu a, b, pričom jedna z možností bola vždy totálna blbosť.

Prečo ste teda nespravili skúšku na prvýkrát?

Lebo práve v tom čase zaviedli limit na alkohol v krvi. Ten nebol prepočítaný na promile ako u nás, bolo to o tom, že za hodinu môžete vypiť dve deci vína, pol deci tvrdého alebo jedno pivo. Otázka znela - po koľkých hodinách môžete šoférovať? Na výber bola jedna hodina a osem hodín. Premýšľal som, riešil, koľko vážim, koľko je to promile, zaškrtol som osem hodín a bol to nezmysel. Dali mi teda nejakú knižku, vraj si ju mám prečítať, o desať minút som sa vrátil a spravil to.

Ako dopadla jazda?

Najskôr tak, že som čakal, kedy dôjde nejaký pako s autom a začneme jazdiť. Pako síce došiel, dokonca v klobúku, ale hovorí mi - no poďme na to. Pýtam sa ho, kde má auto. Vytreštil oči, že snáď mám auto ja, nie on. Nakoniec mi pomohol Miloš, absolvoval som jazdu a hotovo. Tiež na druhýkrát, lebo som nepoznal niektoré drobnosti, na ktorých trvali. Dali mi knižku, za pár minút som si ju prešiel, pochopil tie drobnosti a bolo. Vrátil som sa k pani pri pulte, spýtala sa na meno, bez akejkoľvek kontroly ho zapísala, z počítača jej vypadol zelený pásik papiera bez fotky, a to mal byť vodičák. Neskôr ten systém zmenili, ale aj tak, keby som im povedal, že som Janko Hraško, dajú mi ten doklad úplne v pohode.

foto: František Turňa a Radek Brzobohatý (z nakrúcania filmu Lietajúci Cyprián)

17_1.jpg

Pri práci na plný úväzok sa vás austrálsky zamestnávateľ nezbaví

Kde ste sa nakoniec zamestnali?

V jednej firme, v ktorej potrebovali šoféra. Problém bol, že tam nemali žiadne kategórie, vodičák platil na všetko, aj na kamión. A práve na ten ma posadili. Firmu vlastnili dvaja bratia, estónski židia z Južnej Afriky, ktorí predávali kancelársky nábytok. Moja prvá jazda bola, že som ešte pri výjazde z firmy prudko zabrzdil na stopke, a keďže náklad bol zle upevnený, vznikla škoda za 178 tisíc dolárov. Myslel som si, že to budem splácať desať životov. Pozriem von oknom a čo nevidím - obaja majitelia sa tak rehotali, až sa váľali po chodníku. Mali to poistené, takže ich to vôbec netrápilo.

Platili dobre?

Áno, mal som okolo 800 dolárov týždenne, ale treba dodať, že v Austrálii sa úplne všetci tešia na daňové priznanie. Na rozdiel od Európy tam končí finančný rok v júni a dane treba zaplatiť až do ďalšieho júna. Daňové si nikto nerobí sám, robia to kompetentní úradníci, ktorí sú zaň aj zodpovední. Tam už totiž pochopili, že ľudstvo sa nenarodilo preto, aby všetci boli kompetentní účtovníci. Stojí to 60 dolárov, chlapíkovi odovzdáte od všetkých zamestnávateľov modré papieriky, kde je uvedené, koľko ste kde zarobili, a o chvíľu ste vybavený. Bál som sa, že budem platiť veľa, lebo som mal zamestnanie na plný úväzok a vtedy sa platí viac, ako pri voľnejších zväzkoch, ale všetko bolo inak.

Istotou pri „fulltime" zamestnaní je, že zamestnávateľ sa vás potom nezbaví, nech by ste vyvádzali čokoľvek. Mohol by sa rozliať na kašu, nech mu robíte akokoľvek zle, nič nezmôže. Najskôr vás musí upozorniť, potom pol roka čakať, kým sa napravíte. Ak to nepomôže, musí vás upozorniť písomne, a zase beží polrok. Následne sa stretne s odborárskou bunkou, tá vás upozorní tiež, zase máte pol roka... jednoducho „fulltime job" je malý zázrak. A výplata vám pekne beží, na účet chodí každý týždeň. Z 800 dolárov týždenne sa dalo žiť ako kráľ, lebo réžia na dom, elektrinu, telefón a podobne nevyšla na viac ako 400 dolárov. Letenka okolo sveta vtedy stála možno 1000 dolárov.

Koľko ste zaplatili na daniach?

Vtedy mi nejakým zázrakom vrátili 2765 dolárov. A k tomu sa ma ten pánko spýtal, či ich chcem hneď. Stačilo zaplatiť desať dolárov. Komu by bolo desať dolárov veľa, musel čakať týždeň, kým mu ich pošle daňový úrad. (smiech)

foto: František Turňa s Raffaelou de Laurentiis počas prípravy na nakrúcanie

6.jpg

Mečiarova rodina ruinovala, Kňažko rozhadzoval peniaze na nezmysly

Nakoniec ste sa však vrátili k filmu a dnes ste producentom. Prečo?

Lebo som sa v roku 1995 vrátil na Slovensko, podieľal sa na seriáli Koniec veľkých prázdnin a opäť zaúradovala náhoda - zoznámil som sa s Raffaelou de Laurentiis, dcérou Dina de Laurentiis - jediného producenta na svete, ktorý získal Oscara za celoživotné dielo, hoci sa za produkciu v podstate ani nedáva. Kolibu vtedy sprivatizovala Mečiarova rodina, a v priebehu mesiacov ju zruinovala tak, že škoda hovoriť. Napriek zmluvám o prenájme sa odtiaľ museli do troch mesiacov vysťahovať všetci, čo tam boli. V privatizačnej zmluve, ktorú vôbec nedodržali, sa zaviazali k istým veciam. To je práve vec, ktorú vyčítam vtedajšiemu ministrovi Milanovi Kňažkovi - okrem toho, že s Rudolfom Biermannom rozhadzovali peniaze na nezmysly. Sľuboval totiž, že to dá do poriadku. Blbosť, Mečiarovci nezaplatili ani len kúpnu cenu, určenú v zmluve. Bola tam tiež klauzula, že desať rokov zachovajú filmovú výrobu. Tvárili sa teda, že produkujú americké filmy, čo bol absolútny nezmysel a klamstvo. Desať rokov niekedy teraz uplynulo, svoj podiel predali J&T, televízia JOJ sa odtiaľ vysťahuje v priebehu pár mesiacov a vznikne nádherný pozemok neskutočnej hodnoty. Že tam už nikdy nebude žiadne filmové štúdio, za to dám ruku do ohňa.

Prečo sem prišla de Laurentiis?

Raffaela sem vletela do situácie, keď na Kolibe boli len prázdne ateliéry, netiekla voda, nekúrilo sa, lebo boli popraskané radiátory, hľadala totiž základňu pre nakrúcanie filmov. Základňa znamená, že niekde treba ubytovať stovky členov štábu, mať k dispozícii všetko, čo potrebujú a mať nablízku ateliéry. Američania zaplatili účty za plyn, elektrinu, zveľadili si nejaké poschodie na Kolibe, a nakrútili prvý film. Vo vlastnej réžii. K tomu, samozrejme, využili aj nejakých slovenských ľudí.

Na filmoch sa teda Slováci ako koproducenti nepodieľali? Dobové médiá písali čosi iné.

Absolútne nie v tom zmysle, že by ich koprodukovali, ako sa tým chválili. V slovenskom filmovom priemysle sa istý čas vyskytovala veľmi zábavná postavička - Iveta Hrdlovičová. Bola riaditeľkou firmy, ktorá sa hrdila práve tým, že koprodukovala americké filmy. Realita bola taká, že robila akurát tak realitnú kanceláriu, len prenajímala priestory, lebo do filmu nemohli ľudia z Koliby hovoriť absolútne nič, nevstupovali doň ani finančne. Proste klasické klamstvo. 11_1.jpgSlováci boli v pozícii pomocných robotníkov, nech sa ich funkcie nazývali akokoľvek. Zarábali však slušné peniaze. Problém bol, že v tom čase tu skoro nikto neovládal cudziu reč. To bol taký hendikep, že nemali šancu sa posúvať ďalej, mohli ostať len tými pomocnými robotníkmi.

Dôležité je jedno - ak sú Američania s niekým spokojní, oslovovať ho budú dovtedy, kým sa to nezmení. Raffaela sa do tejto krajiny zamilovala, a v roku 1996 sa vrátila s tým, že u nás bude točiť ďalšie dva filmy. A vďaka angličtine som sa k nej dostal aj ja. Bol som ochotný učiť sa, mal som aj skvelého šéfa - Angličana, s ktorým som trávil všetok čas. Odvtedy ma používali prakticky na všetky filmy, ktoré realizovali. V rôznej miere, lebo nie vždy je tá rola rovnaká. Pre jeden film mi napríklad kázali pobehať tridsať hradov v Česku a na Slovensku, nafotiť ich, poslať im výsledky, aby sa filmový architekt v Taliansku mohol rozhodnúť, ktorý bude najlepší. Našťastie ma osvietilo, a v kópii som ich posielal aj manželke Dina de Laurentiis. Architekt totiž neskôr poprel, že niečo dostal, prípadne to nevedel otvoriť a vymazal poštu, a keďže Laurentiisovci mali kópie, okamžite ho vyhodili. Kým človek nevyrobí prúser, nič sa nedeje a budú s ním spolupracovať.

Dobré meno v brandži teda prináša viac kšeftov?

Určite áno. Ja som vďaka referenciám u Laurentiis mohol neskôr spolupracovať aj s mnohými inými zahraničnými produkciami. Mojou podvedomou snahou bolo vždy pritiahnuť nakrúcanie k nám domov, na Slovensko. Nanešťastie tento štát je taký, aký je, Američania by sem aj chceli prísť, ale...

V americkom filme sa peniaze vždy vrátia

Nie sme schopní zabezpečiť to, čo treba?

Sme úplne, ale úplne neschopní. V USA vychádza zoznam filmov, ktoré sú v nejakom štádiu prípravy. Dostávam ho aj ja, logicky je teda mojou snahou navrhovať kompetentným, aby nakrúcali u nás. Film s rozpočtom 100 miliónov dolárov by chceli robiť všetky štáty na svete, čiže normálne krajiny na to pripravia legislatívne, daňové, materiálne podmienky. My nič. Maďarsko a Poľsko sú v tomto o sto rokov pred nami. Keď sem aj niekto zvonku prišiel, Slováci sa ich snažili ošklbať, ako sa len dalo. Mal som tu množstvo ľudí, ktorí prejavili záujem, vypracoval som ponuky, zaslal kontakty, možno jeden návrh z desiatich vyjde. Na základe referencií bolo za mnou veľa ľudí, významných vo filmovej brandži, vítal som ich na letisku vo Viedni, boli očarení tým, že tu vôbec máme internet, mobily, diaľnice, ale vždy to zakapalo na tom, že nemáme základňu, techniku, kamery, svetlá, laboratóriá a tak ďalej, a neposkytujeme daňovú úľavu. Film Eragon sa celý mohol natočiť v Poprade. Nestalo sa tak práve kvôli daňovej úľave, v Maďarsku dostali 20 percent. Navyše, nemáme tu ani producentov svetového formátu. Ani len jedného.

Je pre Američanov film aj niečo viac ako biznis?

Nie, je to výhradne biznis, nič viac, nič menej. Tí ľudia nerobia filmy pre Oscara, ale aby mohli platiť svoje účty za elektrinu, plyn, nájom a jedlo rovnako, ako všetci ostatní. Dôležité je, že peniaze, vložené do filmu, sa musia niekoľkonásobne vrátiť. A že sa vrátia, je isté. Dokonca len málo záleží od samotného príbehu, všetko je o ksichte, ktorý sa v ňom objaví. Preto sú herci najlepšie platenou časťou akéhokoľvek filmu. Ksicht proste predáva. Sean Connery alebo Brad Pitt môžu vo filme len sedieť pod stromom a nič nerobiť, film bude mať stopercentný úspech. Ak som hovoril, že nemusím americký štýl života, musím povedať aj to, že vo filmovej brandži sú Američania absolútni profíci. Panuje tam hierarchia, každý má jasne zadefinované, čo je jeho úlohou a to musí robiť. Ak nerobí, okamžite letí. Nie ako na Slovensku, že sa tu roztočia filmy, spreneveria peniaze ako pri Jánošíkovi a nič sa nedeje.

Vravíte, že návratnosť peňazí v americkom filme je vždy istá. To tam vážne nie je žiadne riziko?

8.jpgV Amerike nie. Ten systém je vymyslený dokonale - film sa ani nezačne točiť, kým nie je vopred predaný. Do rizika idú len distribútori, lebo nevedia, či naň ľudia budú chodiť, ale tvorcovia sú vtedy už za vodou. Ak by ho totiž nepredali dostatočnému množstvu distribútorov, nezačnú na ňom robiť. Bežne sa predáva tritisíc kópií, takže v jednom čase sa film premieta na toľkých miestach. Keby ľudia čítali tie dlhé záverečné titulky, zistili by, že všetko je inak, ako sa zdá na prvý pohľad. To, že sa tam ukáže, že film nakrúcalo nejaké Universal Studio, neznamená nič, pretože na konci je uvedené, že to robila povedzme firma Mníchov s.r.o. Tá je založená účelovo len kvôli filmu, natočí sa, čo treba, vyúčtuje, a firma hneď zanikne. Nijaký daňový úrad na to nikdy nepríde, kto by to aj kontroloval. Film sa v USA považuje za neúspešný, ak sa peniaze nevrátia v priebehu prvého týždňa, hoci by bol neskôr ziskový.

Mimochodom, Raffaela mala synovca, ktorý sa volal Igor, neskôr zomrel na rakovinu, ale hoci bol jeho dedo nekonečne bohatý a teta tiež, a hoci bol jasným pokračovateľom dynastie, pri filme musel začínať ako obyčajný pomocník, žiadna protekcia, hercom pekne roznášal čaj. Na Slovensku sa do pozícií dostávajú bežne aj ľudia, ktorí na svojich miestach nemajú čo hľadať.

Filmovú tvorbu u nás potopil Mečiar

Spomenuli ste, že nemáme žiadneho producenta svetového formátu. Prečo?

Slovenskú filmovú tvorbu potopil do veľkej miery Mečiar privatizáciou Koliby v prospech svojich detí. A aj ten jeden producent, ktorý mohol mať svetový rozmer, myslím Rudolfa Biermanna, sa radšej sústredil na zarábanie vlastných peňazí, pričom tej práci nedal ani morálny rozmer.

Filmárska obec nedokázala v čase privatizácie vyskočiť a zabrániť tomu? Prečo až na jednotlivcov mlčala?

Lebo my, Slováci, sme totálne hlúpi. Prečo napríklad tisíce zamestnancov VSŽ nedokázali vyskočiť v čase, keď Rezešov klan privatizoval ich fabriku a humpľoval ju, ako sa len dalo? Veď ju skoro doviedol do likvidácie. Sme neschopní a zbabelí, to je typická črta Slovákov. Ja osobne by som sa nikdy neznížil k tomu, aby som niekoho v živote podviedol, okradol. Dohody jednoducho musia platiť, dokonca aj ústne. V tejto krajine však neplatia ani zmluvy, overené u notára, tak čo chceme? Socializmus v nás zanechal hlbokú ranu a divoký kapitalizmus ešte hlbšiu, absentuje tu morálny rozmer. Posunuli sme sa len k tomu vulgárnejšiemu, drzejšiemu, u niektorých k bohatšiemu. Neexistujú tu elity, akási šľachta, ktorá za niečo stojí. Tým, že to nie je, každý sa stará len o svoje, prečo by riešil susedovo? Prečo ľudia robia za minimálne mzdy, keď tí nad nimi kradnú, prečo mlčia? Nám v Bratislave sa ani nesníva, ako žijú ľudia už 20 kilometrov od nás, nieto na východe. Filmová brandža je len jednou z esencií všetkých problémov v spoločnosti. Tu sú v politike exoti, opilci, vulgárni ľudia, ktorí sa nevedia správať, otvorene kradnú, pritom vo Wolfsthale v Rakúsku by nemohli robiť ani predavačov zeleniny. Čo potom chcete od občanov? Tí si takých ľudí sami volia.

Tvorcovia filmov u nás nariekajú, že nemôžu robiť filmy, lebo nemajú dobré scenáre a nie sú peniaze. Je to opodstatnená výhovorka?

Absolútne nie. Dobrými scenármi sa dá vydláždiť celá Rožňavská ulica v Bratislave, len ich treba hľadať a nebyť lenivý. A k tým peniazom? Keď v zahraničí požiadate o grant na film, a nevyrobíte ho, v Poľsku idete do basy, v Česku a Maďarsku už o grant ani žiadať nemusíte, lebo ho v živote nedostanete. Nie ako firma, ale ako meno. U nás niekto dostal na Jánošíka desiatky miliónov, robotu neurobil a nič sa nestalo. Kňažko mudroval, ako to vyšetrí a figu borovú. Zlodeji sa tu majú skvele. Pritom tí ľudia pracovali systémom - mám 80 korún, ale miniem 100, akoby sa nechumelilo. Ako si to vôbec mohli dovoliť? Objednali si výkony, ktoré stáli viac, ako mali na účtoch. Neskutočné. Právne je to však čisté, Biermannova firma sa dostala do konkurzu, ľuďom vyplatila smiešnych 17,5 percenta z ich nárokov a pohoda. Toto by mala byť hanba, namiesto toho takí ľudia požívajú status skvelých producentov. Peniaze teda sú, je ich dosť, problém spočíva v tom, ako a komu sa prerozdeľujú, a v tom, že ak niekto nedokončí prácu, nikto tie peniaze nežiada vrátiť.

Sme zbabelí, alibistickí a hlúpi

Realitou je, že produkcií, ktoré nevyplatili peniaze ľuďom, tu bolo množstvo, medzi nimi napríklad seriál Horská služba, za ktorým stál okrem iných Jozef Vajda. Niekto však tie peniaze musí mať. Ako je vôbec možné, že podnikateľovi X dá ministerstvo na Jánošíka milióny, projekt sa nedokončí a inému nič, pričom nikto z vinníkov nemá opletačky s políciou?

Už som na to odpovedal - sme zbabelí, alibistickí a hlúpi. Veď toto je na tom čarovné - vytiahnete peniaze z ministerstva, neurobíte svoju prácu a nemáte najmenší problém. Všetko totiž ide po politickej línii, dobre sa majú vždy tí producenti, ktorí sú spriahnutí s tými pri moci. Tak to bolo za Mečiara, Dzurindu, a je to tak aj teraz. My sme tu dokonca takí zašpinení, že nikto ani nemôže na iného ukázať prstom, že nie je čistý, lebo je sám namočený. Okrem toho, komu v tomto štáte záleží na kultúre, keď pokojne zvalia budovy, ktoré sú pamiatkovo chránené? A ľudia mlčia. Čo potom chceme?

foto: František Turňa a Jim Willberger, producent Hallmark - nakrúcanie Frankensteina v Nórsku

5.jpg

Aktuálne sa podieľate na vzniku nového slovenskému filmu. O čom bude?

Film, ktorý tu vniká, musí mať aspoň európsky, nie slovenský rozmer, aby zaujal aj mimo tohto štátu. To je základná podmienka a moja jasná snaha. Mariana Čengel - Solčanská je mimoriadne talentovaná režisérka s nulovými skúsenosťami. Pracovať s ňou je pre mňa dvojnásobná radosť, lebo jej mám čo odovzdať. Nie je hanba, ak niekto príde a povie, že nevie, ako na to. V tomto štáte sa totiž mnohí tvária ako majstri sveta, hoci nevedia zhola nič. Mariana nie je pokazená týmito vedľajšími vplyvmi, sama si ten film vymyslela, napísala, aj ho režíruje, a výsledok bude skvelý, za to ručím už teraz.

Film sa volá Lietajúci Cyprián, zaujal ma už scenár, a tiež to, že sa so mnou bavila absolútne nekompetentným spôsobom. Bolo to, ako keby mi malé dieťa vysvetľovalo fungovanie parného stroja. Mala tiež absolútne scestnú predstavu o tom, ako to celé financovať, ale keďže som práve odmietol ponuku pracovať v zahraničí, lebo som chcel ostať doma, šiel som do toho. Pritiahla ma teda aj zvedavosť.

Film oživuje tajomného mnícha z 18. storočia, ktorý žil v Červenom Kláštore v Pieninách, bol to mysliteľ, cestovateľ, liečiteľ, spravil herbár, ktorá je v Slovenskom národnom múzeu. Premiéru by mal mať o rok v septembri. A už dnes si dovolím povedať, že bude úspešný.

Akú tam máte pozíciu?

Oficiálne žiadnu, neoficiálne som výkonný producent. Zháňam na ten film peniaze a sme v štádiu, keď si môžeme povedať, že máme k dispozícii, čo treba. Ja chcem totiž len jedno - aby ten film vznikol a aby každá koruna, určená na ten film, skončila v ňom a nie v niekoho vreckách. Nikoho primárne nezaujíma zisk. Ak mám kvalitný scenár, ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť, talentovanú režisérku, ktorá nie je poznačená marazmami tejto spoločnosti, tak to nemôže skončiť neúspechom. Mariana do toho dáva toľko, že mi jej je až ľúto, vtedy človek pre ňu spraví aj štyrikrát toľko, len aby ju nesklamal. Pre tvorcu je to totiž vznik dieťaťa, ktoré sa rodí v bolestiach, a aj takto chcem potiahnuť produkciu na Slovensku na inú úroveň. Možno som smiešny, možno si o sebe veľa myslím, ale ak sa tento film podarí spraviť, bude to znamenať, že v tejto krajine nemáme limity. Finančne som sa mohol mať oveľa lepšie, nakrúcať v Maroku a užívať si pri rutinnej robote v zahraničnej produkcii, ale radšej som tu, využívam všetko, čo som sa doteraz naučil a pracujem s človekom, do ktorého sa určite oplatí investovať.

Rozhovor bol autorizovaný, Fero Turňa v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Skryť Vypnúť reklamu

Inzercia - Tlačové správy

  1. V roku 2021 kúpili Slováci kryptomeny za viac ako 25 000 000 €
  2. Marrákeš je červená perla Maroka
  3. F&F Slovensko je najdôveryhodnejšou odevnou značkou na trhu
  4. Akcie, fondy, kryptomeny. Do čoho treba tento rok investovať
  5. Predplatné SME.sk len za 29 eur
  6. Očarujúca Srí Lanka: Malý ostrov plný prekvapení
  7. Ochutnajte všetky slovenské chute a farby. Tu ich majú najviac
  8. Vieme, kde získate najlepšie semienka zeleniny
  9. Megatrendy ovplyvňujú život aj vaše investície. Poznáte ich?
  10. Cukrovkári a covid-19
  1. V roku 2021 kúpili Slováci kryptomeny za viac ako 25 000 000 €
  2. Marrákeš je červená perla Maroka
  3. Mám za sebou jeden z najťažších rokov svojho života
  4. Viac ako 30 000 € z Vianočnej lotérie BILLA poputuje na pomoc
  5. Projekt nórskych grantov „Decent work – dôstojná práca“
  6. Akcie, fondy, kryptomeny. Do čoho treba tento rok investovať
  7. PODCAST: Nárok pacienta na invalidný dôchodok a ŤZP
  8. F&F Slovensko je najdôveryhodnejšou odevnou značkou na trhu
  9. Skleróza multiplex u detí: Kedy navštíviť lekára?
  10. Predplatné SME.sk len za 29 eur
  1. Chyby, ktoré robíte pri platbe kartou a ani ste o nich nevedeli 5 930
  2. Marrákeš je červená perla Maroka 4 158
  3. Predplatné SME.sk len za 29 eur 3 327
  4. Cukrovkári a covid-19 2 956
  5. Akcie, fondy, kryptomeny. Do čoho treba tento rok investovať 2 926
  6. Mám za sebou jeden z najťažších rokov svojho života 2 500
  7. Vieme, kde získate najlepšie semienka zeleniny 2 337
  8. F&F Slovensko je najdôveryhodnejšou odevnou značkou na trhu 1 376
  9. Očarujúca Srí Lanka: Malý ostrov plný prekvapení 1 244
  10. Ochutnajte všetky slovenské chute a farby. Tu ich majú najviac 830
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Podmorská erupcia sopky Hunga Tonga-Hunga Ha'apai na satelitnom zábere.

Rok 1816 nemal leto.


4 h
Od 19. januára platia nové opatrenia proti šíreniu koronavírusu.

Nové opatrenia začnú platiť od 19. januára.


a 1 ďalší 2 h
Skleróza multiplex je autoimunitné ochorenie, pri ktorom imunitný systém útočí na bunky v mozgu.

Výskum by mohol viesť k objaveniu liečby ochorenia.


TASR 9 h
Matia Lenická je slovenská drum'n'bassová DJ-ka a producentka. Vystupuje pod umeleckou značkou B-complex.

Ak budú mať privilegovaní výnimky, nebude sa dať ľuďom kázať, čo musia.


4 h
Skryť Zatvoriť reklamu