Neviem, ako je to dnes, ale veľmi silne pochybujem, že by dnešná generácia deciek prežívala úspechy i neúspechy kozmonautiky tak intenzívne, ako my v šesťdesiatych rokoch. Bola to zlatá éra kozmických letov, obdobie americko-sovietskych pretekov o dobytie Mesiaca (to sme sa však dozvedeli až po páde komunistického režimu, že nejaké preteky vôbec boli). Každú chvíľu vtedy štartovala do kozmu nejaká raketa, televíznym prenosom z kozmických lodí sa v televízii venoval pomerne významný priestor a azda nebolo chlapca, ktorý by nezatúžil vyskúšať si to.

Pamätám sa, ako sme sa s mojím dedom hrali na kozmonautov: stačili nám na to dve kreslá vedľa seba položené na operadlá a kozmonautické helmy vyrobené z kartónových škatúľ jednoduchým vykrojením priezoru. Boli hranaté, ale čo na tom? S dedom sme v nich niekoľkokrát obleteli Zem, trúfli sme si dokonca aj na oblet Mesiaca. Dodnes nechápem, ako sa nám to mohlo podariť.

Naše helmy niesli nápisy „NASA", pretože sme, pochopiteľne, nadŕžali frajerským Američanom. Sovietov sme vnímali ako úskočných a tajnostkárskych. Nebol to náš svet. A predsa sa medzi nimi našiel jeden, ktorého sympatický úsmev a jasné veselé oči dokázali prekonať aj našu obozretnosť ku všetkému, čo prichádzalo z krajiny Sovietov. Jurij Gagarin, prvý kozmonaut sveta, bol priam predurčený na to, aby si ho ľudia na celom svete obľúbili. Už len z hľadiska príjemného imidžu bolo od mocných vtedajšej sovietskej kozmonautiky prezieravým, ba priam geniálnym ťahom, vybrať práve tohto mládenca. Onedlho (28. marca) uplynie štyridsať rokov od jeho záhadnej smrti, ktorá je aj dnes opradená rovnakou pavučinou tajomstiev a dohadov, ako vtedy, v roku 1968.

Kto bol Jurij Gagarin a čo urobil?

Narodil sa 9. marca 1934 v dedine Klušino v Smolenskej oblasti. Vyučil sa za zlievača a absolvoval saratovskú zlievarenskú priemyslovku. Už počas stredoškolského štúdia sa vášnivo zaujímal o lietanie, a tak sa stal členom saratovského aeroklubu a začal lietať na športových lietadlách. Bolo len logické, že po maturite jeho kroky viedli na vojenskú leteckú školu v Orenburgu. V roku 1958 nastúpil ako stíhací pilot v sovietskom vojenskom letectve. Na jeseň 1959 sa začal výber adeptov do prvého oddielu sovietskych kozmonautov a Gagarina na základe jeho telesnej i duševnej kondície vybrali za jedného z devätnástich odvážlivcov. Keď v roku 1961 prišlo na lámanie chleba, vybral veliteľ kozmonautického oddielu generál Kamanin na základe výsledkov tvrdého výcviku práve nadporučíka Gagarina. Jeho náhradníkom bol German Titov. 12. apríla 1961 vyštartovala z Bajkonuru nosná raketa s kozmickou loďou Vostok 1 a s Gagarinom na palube. Vo výške asi tristo kilometrov obletela miniatúrna a tesná kabína s priemerom 230 cm (pri jej návrhu sa zohľadňovali skúsenosti z podmorských batyskafov a tlakových gondol výškových balónov) okolo zemegule. Trvalo to 108 minút. V tomto prípade naozaj doslova platí, že Gagarina do vesmíru „vypustili". Prvému kozmonautovi totiž bolo súdené zotrvať tých pár desiatok minút v kozme len vo funkcii pasažiera. Keďže dovtedy nikto nemal možnosť v praxi preskúmať vplyv kozmického prostredia na schopnosť úsudku posádky, bolo palubné riadenie zablokované pomocou tajnej kombinácie. Tú mal Gagarin pre prípad ohrozenia zalepenú v obálke. Našťastie, počas letu nenastala nijaká nepredvídaná udalosť, takže po jednom oblete Zeme vstúpil Vostok 1 v šikmom uhle do atmosféry a obalený rozžeravenými plynmi smeroval k miestu pristátia. Keďže kabína nedisponovala okrem padákov žiadnym aktívnym brzdiacim zariadením, bolo by zotrvanie kozmonauta v nej počas dopadu riskantné. A tak sa Gagarin vo výške 18 000 metrov nad povrchom katapultoval a pristál pomocou padáka. Táto fáza pristátia sa neskôr dlho utajovala, pretože keby sa prevalilo, ako to s Gagarinovým pristátím bolo naozaj, diskvalifikovalo by ho to v súťaži FAI o svetový rekord v dosiahnutej výške letu (pravidlá hovoria jasne, že rekordný stroj musí pristáť so živým pilotom na palube). A keďže Rusi zbierali rozmanité rekordy ako bezdomovec igelitky, rozhodli sa tak trochu podvádzať.

Sláva po lete

Pre vtedajší Sovietsky zväz bol let Vostoku 1 obrovský propagandistický triumf a tiež vzácny zisk bodov v rámci studenej vojny, pretože v dobývaní vesmíru predstihol USA. Gagarina povýšili na majora a stal sa medzinárodným hrdinom. Jazdil po celom svete a všade ho vítali davy. Dalo by sa povedať, že bol niečím ako sovietskym veľvyslancom dobrej vôle. Mal na to nielen príjemnú fyziognómiu, ale aj dobrosrdečnú a otvorenú povahu.

K jeho menej známym črtám však patrilo extrémne sukničkárstvo, ktoré ho doma i v cudzine neraz uvádzalo do vyložene trápnych a nebezpečných situácií. Najmä keď mal nervy (a ako bojový stíhač a kozmonaut ich teda mal) zahýbať prakticky pod nosom svojej manželky Valentiny, ktorá zasa bola extrémne žiarlivá. Pozorný človek si všimne, že na väčšine oficiálnych portrétov z druhej polovice šesťdesiatych rokov má Gagarin akoby vyretušované jedno obočie. V skutočnosti ho nemal. Prišiel oň pri operácii vážneho úrazu hlavy, ktorý si privodil, keď vyskakoval z okna náhodnej milenky v sanatóriu v krymskom Forose, pričom jeho žena zúrivo tĺkla z druhej strany do dverí izby.

Druhou črtou, o ktorej sa hovorilo, bol Gagarinov sľubne sa rozvíjajúci alkoholizmus. Niečo z historiek o jeho bohatierskych lumpačkách sa môžete dočítať v knihe Pavla Toufara Kozmické škandály (Praha 1999) alebo v prvom zväzku dvojdielnej knihy Karla Pacnera Kolumbovia vesmíru: Súboj o Mesiac (Praha 2006). Pravdepodobne išlo len o ventilovanie zlosti človeka, ktorý sa nedobrovoľne dostal do súkolesia politickej mašinérie a pritom túžil lietať a pokračovať v kariére aktívneho kozmonauta. Navyše sa ťažko vyrovnával so stratou hlavného konštruktéra Koroľova, ktorý zomrel v roku 1966. Gagarin bol podľa svedectiev presvedčený, že na Koroľovovej predčasnej smrti sa podpísalo barbarské správanie nových sovietskych politických šéfov okolo Brežneva, ktorí vystriedali Chruščovovu kliku.

Na nože s Brežnevom

Gagarina síce formálne vymenovali za veliteľa výcviku kozmonautov, ale v skutočnosti veľa práce v Hviezdnom mestečku, akomsi kozmonautickom gete neďaleko Moskvy, nezastal, pretože vládcovia Sovietskeho zväzu ho vodili so sebou a ukazovali ako medveďa na retiazke. Takýto život však mladého a aktívneho muža rýchlo omrzel. Chcel sa vrátiť do oddielu a pripravovať sa na nový let. Rusi začali s tajnými prípravami svojho mesačného programu L1-N1 a Gagarin chcel byť pri tom.

Napokon sa mu za cenu obrovskej námahy a nejednej intervencie podarilo dostať sa do „mesačného tímu" a začal cvičiť na trenažéri pripravovanej kozmickej lode Sojuz, ktorá bola pôvodne určená ako veliteľský modul pre let na Mesiac.

Pri lete Sojuzu 1 bol náhradníkom za Vladimira Komarova. Je paradoxom, že bol veľmi proti štartu tejto lode, pretože ju nepovažoval za bezpečnú. Keď Gagarinov priateľ Komarov pri návrate z obežnej dráhy zahynul v ničím nebrzdenej kabíne, ktorá sa zaryla niekoľko metrov do stepi, bol to práve Gagarin, kto sa podujal s pokorou zozbierať Komarovove telesné pozostatky, po nepredstaviteľnom páde rozptýlené po celej kabíne lode.

Gagarin nebol veľkým priaznivcom arogantného Leonida Brežneva, a treba dodať, že táto sympatia bola dotyčným srdečne opätovaná. Gagarin sa totiž netajil svojím priateľstvom s Brežnevovým predchodcom Nikitom Chruščovom. Teda mužom, ktorého Brežnev odstavil od moci a ktorého verných postupne odsúval z vedenia strany a štátu a nahrádzal svojou klikou.

Aj napriek svojej zlosti si generálny tajomník nedovolil proti celosvetovo v tých časoch azda najpopulárnejšiemu Rusovi nič podniknúť. Ešte stále ho využíval na propagandistické účely. Po Komarovovej smrti mu však Gagarin okrem iného vyčítal aj spoluvinu na nehode, pretože práve Brežnev naháňal konštruktérov kozmických lodí, aby sa let prvého Sojuzu uskutočnil ešte pred oslavami päťdesiateho výročia boľševickej revolúcie. Komarovovu smrť na palube nedostatočne vyskúšanej a otestovanej kozmickej lode, počas letu, ktorému nepredchádzal nijaký skúšobný let v automatickom režime, pripisoval Gagarin priamo Brežnevovej bezohľadnosti. Vyvrcholilo to počas prijatia v Kremli, ktoré sa konalo v rámci osláv výročia revolúcie. Gagarin sa s Brežnevom do krvi pohádal, pred všetkými vychrstol druhému najmocnejšiemu mužovi sveta do tváre pohár vodky a opustil sálu.

Nevyjasnené úmrtie

O niekoľko mesiacov neskôr plukovník Gagarin zahynul spolu so svojím inštruktorom Vladimirom Serjuginom pri havárii dvojmiestneho MiG-u neďaleko letiska Novoselovo pri Moskve. Za oficiálny dôvod tragédie označilo sovietske vedenie príliš prudké klesanie stroja, ktoré letci nezvládli a zrútili sa. Žiadne ďalšie podrobnosti sa nezverejnili.

Pohreb prvého kozmonauta sa konal so všetkými vojenskými i štátnymi poctami a jeho popol uložili ku Kremeľskému múru.

Je tu však viacero nejasností, ktoré sa dodnes nevyriešili. Hneď po pohrebe sa (prinajmenšom vo vtedajšom Československu) rozšíril mestský mýtus, že Gagarin v skutočnosti nezahynul v stíhačke, ale na palube kozmickej lode počas tajného letu. Táto fáma však nemala nijaký vecný základ. Je síce pravda, že približne okolo času Gagarinovej smrti (27. marca 1968) vyštartovala z Bajkonuru mimoriadne veľká družica Zond, s ktorou riadiace centrum zakrátko po štarte stratilo kontakt a družica sa stratila vo vesmíre, no táto loď jednoznačne nemala ľudskú posádku. Išlo o bezpilotnú skúšobnú verziu lode Sojuz - takýmto letom Sovieti z dôvodov utajenia radi dávali konšpiračné názvy ako Zond alebo Kosmos.

Keď v júli 1969 celý slobodný svet so zatajeným dychom sledoval pristátie amerického Apolla 11 na Mesiaci, pre Rusov sa preteky skončili. Sovietsky lunárny program bol uložený ad acta a oficiálna propaganda začala tvrdiť, že takýto cieľ v skutočnosti nikdy neexistoval a že kozmické lode Sojuz boli od začiatku vyvíjané ako dopravný prostriedok k orbitálnym staniciam. Musíme pripustiť, že dodnes tomuto účelu poctivo, spoľahlivo a s minimálnou nehodovosťou slúžia.

Nehoda alebo sabotáž?

Asi pred rokom prebehla našou tlačou správa, že Kremeľ stále nechce otvoriť vyšetrovanie Gagarinovej smrti. Stále tak ostáva priestor na najrôznejšie dohady a špekulácie o tom, prečo a ako Gagarin zahynul. Moskovský denník Pravda napríklad citoval nové závery profesora Sergeja Belocerkevského a bývalého kozmonauta Alexeja Leonova. Obaja sú presvedčení, že Gagarinovej stíhačke hrozila bezprostredná kolízia s iným lietadlom. Gagarin sa ako skúsený pilot pokúsil vyhnúť katastrofe prudkým klesaním, ale pre zlú viditeľnosť spôsobenú počasím sa počas manévru ocitol príliš blízko zeme a strmý let už nevybral.

Člen tímu vyšetrovateľov z roku 1968 Igor Kuznecov zasa vyhlásil pred novinármi, že vtedajšie skúmanie príčiny nešťastia sa vykonalo povrchne a vo veľkom zhone. Výsledná tridsaťstránková správa nezahŕňala všetky potrebné informácie. Kuznecov sám je presvedčený, že haváriu zapríčinila pokazená klimatizácia. Tá podľa neho spôsobila v kabíne prudký pokles tlaku a viedla k pádu lietadla. Otázne je, či to bol výsledok šlendriánskej práce leteckých mechanikov, alebo zámerná sabotáž. Ak sabotáž, podozrenie padá na objednávku Leonida Brežneva, ktorý Gagarina po poslednom incidente úprimne nenávidel. Podľa Igora Kuznecova už fakt, že Brežnev odmietol zverejniť závery vyšetrovania z roku 1968 a osobne sa zasadil o to, aby dokument rovno putoval do archívu, poskytuje nepriamy dôkaz o tom, že nebol čistý. Mimochodom, Brežnevovu vinu naznačovala aj Gagarinova matka Anna.

Žiaľ, pravdu o Gagarinovej smrti sa už asi nikdy nedozvieme. A kým bude trvať tajnostkárstvo, budú trvať aj fámy. Mladý muž so žiarivým úsmevom sa pre mňa stal iba ďalším príkladom slušného človeka, ktorý niečo pozoruhodné v živote dosiahol, no ktorý doplatil na pletky skorumpovaných kriminálnych živlov prezlečených za politikov.

Autor: Peter Pišťanek