Učím japončinu. Jedného dňa som dal svojim dvom študentkám, trinásť- a štrnásťročným sestrám, malý test. Odpovede vyplnili písanými, nie tlačenými písmenami, a to bol zase test pre mňa. Mal som čo robiť, aby som to rozlúštil. Spozorovali, ako sa trápim, aký som pomalý, a nešetrili ma: "Pán učiteľ, vy neviete čítať?" Hoci je pre mňa slovenčina cudzí jazyk, toto odhalenie ma zamrzelo. Ako to vysvetliť?
V Japonsku sa deti začínajú učiť abecedu na hodinách angličtiny, keď majú trinásť rokov, dovtedy ovládajú iba japonský systém písma. Aj ja som sa vtedy naučil abecedu - tlačenú i písanú. Prečo som teda mal problémy prečítať rukopis svojich študentiek? Pretože anglický rukopis, ktorý som sa učil, sa od slovenského líši. Napríklad malé písmeno "t" si v slovenskom rukopise mýlim s malým "s".
Po tejto udalosti som uvažoval, či sa nemám začať učiť po slovensky aj písať. "Mnohí dospelí píšu tlačenými písmenami, písané používajú hlavne deti," povedala moja žena. Ja na to: "A čo to písmo v tvojom diári? To je iné, ako keď píšeš niečo určené pre mňa." Nedokázal som identifikovať, že je to vlastne iba nedbanlivé tlačené písmo. Skontroloval som ešte po anglicky písané listy, ktoré som kedy dostal. Niektoré sú napísané dôkladným tlačeným písmom, iné vyzerajú ako písané, ale v skutočnosti je to len také neporiadne tlačené písmo. Ako v diári mojej ženy.
Dobre, ale načo sa potom učia deti v škole písané, a nie len tlačené písmenká? Viete, že v Japonsku už na hodinách anglického jazyka od výučby písaného rukopisu upustili? Jedným z dôvodov údajne je, že učitelia nedokážu dokonale a jednoznačne rozoznať, čo študenti píšu. V Japonsku a v mnohých ďalších moderných krajinách už ľudia viac komunikujú prostredníctvom počítača. Namiesto pohľadníc si posielajú esemesky. Nepíšu rukou, ťukajú do klávesníc. Keby prišli na Slovensko súčasní japonskí študenti, zrejme by mali ešte väčšie problémy ako ja.
V písaní a čítaní mám však ešte jeden problém. Je to rozoznávanie čísloviek. Niekedy si ľudia zle prečítajú moje telefónne číslo, keď im ho píšem rukou. Moju písanú jednotku považujú za rozdeľovacie znamienko a moju sedmičku za jednotku. Mne zase neporiadne napísaná slovenská štvorka pripomína písmeno S. Zistil som, že Američania a Japonci píšu jednotku a sedmičku rovnako. Znamená to, že aj Američania majú na Slovensku problémy s číslovkami? Teraz musím používať dva druhy čísloviek, podľa toho, či rátam so Slovákom alebo s Japoncom. A to som si myslel, kým som na Slovensko prišiel, že abeceda a čísla sú všade na svete rovnaké.
Autor: MASAHIKO
