V Tokiu predviedli najnovšie modely plaviek.
Slnko a vodu – to si v horúcich dňoch neodpustí asi nikto. Ak sme sa nerozhodli pre „nudu“, praktickým letným odevom budú plavky. Pekné a slušivé, vhodné na kúpanie, opaľovanie a predvádzanie zároveň. Výber je dnes takmer neobmedzený. Keď chceme, plavky zakryjú všetko, čo nemá byť videné a vyformujú na našom tele krivky, o ktorých sme ani nevedeli. Netreba k tomu veľa – stačí sa pozrieť do zrkadla a do peňaženky. I keď sa letné špásy možno stratia v mori farieb, strihov a značiek, pohľady určite prilákajú. Vývoj k dnešnej podobe bol dlhý.
Gréci a Rimania plávali nahí
V staroveku Gréci a Rimania kúpací odev nepotrebovali, pretože plávali v mori nahí. V stredoveku dávali skôr prednosť očiste v drevených korytách alebo vo veľkých mramorových vaniach, kúpanie ako zábava neexistovalo. Potreba obliecť si špeciálny kúpací odev vznikla až v roku 1750. Jeho špecifikom bolo, že sa vo vode pri plávaní nafúkol.
Do 18. storočia more nebolo atraktívnym turistickým miestom. Jeho krásy a účinky začali výletníci využívať, až keď anglický lekár Richard Russel vydal latinskú knihu o liečebnom účinku morskej vody a prímorskej klímy. Bolo to však zložité: do morských kúpeľov sa ľudia v mohutných kúpacích úboroch vozili na kúpacích vozoch, ťahaných koňmi. Väčšina z nich nevedela plávať. Z mravnostných dôvodov mali ženy dlhé sukne zaťažené olovom, muži nosili pruhované kúpacie úbory s krátkymi rukávmi a dlhými nohavicami. Ešte koncom 19. storočia sa kúpali oddelene. V tom čase sa objavil kúpací odev s korzetom, dlhými pančuchami, slameným klobúkom ozdobeným vlajúcimi stuhami či mašličkami.
Zmenšovanie
V dvadsiatom storočí sa plavky začali „zmenšovať“. Obopínali telo, vyhovujúcim materiálom sa stala pletenina. V tridsiatych rokoch sa objavil prvý model, ktorý obnažil celý chrbát. Zmenšovanie plaviek prinášalo nielen odhaľovanie telesných pôvabov, ale i odpor verejnosti. Ešte v roku 1959 v mnohých krajinách pokutovali ženy, ktoré sa objavili na plážach v bikinách. V Škandinávii sa však ženy na verejných plážach začali kúpať nahé a prudéria sa stala smiešnou.
Rozruch z bikín
Bikiny nie sú ničím novým pod slnkom, rímske dievčatá ich používali pri cvičení už pred 2000 rokmi. Na predvádzacom móle sa však prvýkrát objavili až v roku 1947. Rozruch zachvátil ženy i mužov. Dva malé kúsky látky nakoniec porazili cenzúru zúrivých odporcov, nesúhlas niektorých módnych návrhárov i neúprosné prenasledovanie cirkvi a ženských spolkov. Bikiny dostali meno podľa ostrovčeka v Tichom oceáne. V Austrálii na základe zákona z roku 1935 zakázali dvojdielny kúpací úbor pre ženy a pánske plavky len pre dolnú časť tela, pretože vraj uvrhovali civilizovaný svet do hedonistickej anarchie. Znovuoživenie bikín tu nastalo až v roku 1950.
Prísny zákaz nosiť plavky dostali ešte aj minulý rok ženy na ostrove Paama. Túto intímnu časť odevu vedenie občiny, v ktorej žije asi 600 ľudí, označilo za cudzí prvok v národnej kultúre Paamcov a jej nosenie za prejav zničujúceho vplyvu Západu. Miestne ženy však túto starostlivosť o ochranu národnej svojbytnosti považujú za prejav diskriminácie a upieranie svojich práv. Preto sa na protestnej akcii dožadovali svojho ústavného práva nosiť plavky.
