Pre niekoho je to, že je niekto homosexuál absolútne nestráviteľné, hnusné a choré, niekto mávne rukou tak ako vždy, keď ide o problém, a iný to prežuje, strávi a povie - no a?
Môžeme zavrieť oči, ale homosexuáli - gayovia a lesbičky žijú vedľa nás. Aj keď si ich premenujeme na teplošov a buzerantov, alebo z nich urobíme text vtipnej pesničky, neprinútime ich zmiznúť. Homosexuáli sú súčasťou spoločnosti a zo svojho uhla pohľadu vidia ľudí takto: "Ak sa otočia, tak nestáli za nič. Ak ostanú, ostanú navždy."

Keď sa verejné tabu spojené s homosexualitou objaví v médiách, má buď nádych tragického pohľadu mladého nešťastného muža, ktorý sa doma priznal a ostal nepochopený, alebo sú noviny plné ostrých politických debát za a proti legalizácii vzťahov, ktoré vedú predstavitelia gayských a lesbických organizácií s politikmi a samozvanými odborníkmi na liečbu homosexuality. Nič medzi tým. Akoby homosexuálne orientovaní ľudia nechodili do práce, večer nesedeli pred televízorom alebo v bare, neštudovali či nechodili hrať tenis.
V západnom svete sa upúšťa od pomenovania homosexuál, ktoré robí z bytosti primárne sexuálnu bytosť, a používa sa označenie gay a lesbička. Ako žijú slovenské lesbičky a gayovia? Zaujíma ich všetkých boj za rovnoprávnosť? A čo robia s časom, ktorý iní obetujú rodine a deťom?

Na verejnosti to tajíme
Piatok večer, mladí ľudia vyrážajú do mesta zresetovať si po celom týždni hlavy. Stretávame sa v malej kaviarničke, kde sú na spoločnosť rovnakého pohlavia zvyknutí - za barom robí gay. Štyri baby a pri vedľajšom stole partia chlapov, ktorí sa hlasnými rečami a rehotom snažia nadviazať kontakt. Smola. Potichu sa bavíme a po chvíli opúšťame podnik v centre mesta smerom k ďalšiemu, obľúbenému miestu bratislavskej homosexuálnej mládeže.
Na otázku: To chodievate aj do baru vždy len medzi svojimi? Vlado odpovie: "A vy nie?" Klára dodáva: "Ja áno, hoci mám priateľov aj medzi heterosexuálmi, ktorí to o mne vedia a neberú ma ako nejakú ozrutu."
Ako hlavný dôvod uvedú, že sa medzi podobne orientovanými nemusia tváriť, nemusia nič vysvetľovať. Zabralo by to priveľa času a zábava by išla zbytočne iným smerom. "Nikomu sa nezdá divné, keď sa s priateľkou pobozkáme, alebo chytíme za ruku," vysvetľuje Klára. "To je jediný rozdiel. Ak ideme do normálneho podniku, tam sa tak správať nedá, lebo sú tam aj heterosexuáli. Alebo dá, ak s tým nemáš problém. Ale ja s tým problém mám. Aj keď by som bola heteráčka, neoblizovala by som sa na verejnosti," dodáva sympatická prekladateľka, ktorej homosexuálne kluby veľmi nechýbajú.
Príliš ich nenavštevuje ani Róbert, sebavedomý, dokonale oblečený gay so živými očami: "Je tam na mňa príliš veľa gayov. Ja nepatrím do žiadnej skupinky a dobre sa zabavím aj s kolegami, alebo heterosexuálnymi známymi. Som dostatočne silná egocentrická osobnosť na to, aby som si dokázal vytvoriť také prostredie, že ma berú ako dobrého človeka, šikovného profesionála a zabudnú na to, že som homosexuál."

Spolupatričnosť áno aj nie
Zábava pri stole s ďalšími drinkami naberá na uvoľnenosti, humor lesbičiek neobchádza ani drsné výrazy, ale je otvorený a priamočiaro glosuje obeť. Rozoberajú spoločné známe: Poznáš túto? To je tá, čo žila s tou? Áno a teraz chodí s tamtou, tak mi písala, či môžu prísť, či to nebude blbé, keď tu mám spoločnosť, ukazuje na mňa Zuzana. V pohode, presvedčivo prikyvujem. O chvíľu príde esemeska, že teda radšej neprídu.
Katarína klasifikuje osadenstvo, ktoré minule zavítalo do Áčka (homosexuálneho klubu) ako traktoristky (hrubo pôsobiace lesbičky), čo odstavili mašiny pred podnikom a z bezpečia skupinky pokukovali po ostatných. Žiaden náznak spolupatričnosti s rovnako orientovaným pohlavím? Toto asi nebudú typy, ktoré píšu do novín a manifestujú pred vládou.

Každý s každým?
Ako si spoločnosť predstavuje gayov a lesbičky? Hlavne všetkých rovnako a výrazne promiskuitne. "V tejto skupine, hoci menšej, sa takisto nachádzajú všetky vrstvy," hovorí Róbert. "Od sociek, tých čo majú päť tried základnej, nevedia rozmýšľať, až po inteligentných, vzdelaných a tolerantných. Vzorka homosexuálov je taká istá ako u heterosexuálov, len v nej viac vyskakujú percentá."
Zuzanina priateľka Tina mi dáva príklad: "Na prvý pohľad sa zdá, že homosexuálna komunita je strašne klebetná, že v nej nič neutajíte a váš intímny život sa kolektívne pretriasa pri stole. Áno, máme radi klebety, tak ako heterosexuáli, ktorí rozoberajú vzťahy rovnakým spôsobom, akurát vzorka ľudi je u nás obmedzená - štyri percentá, však? Takže je pravdepodobnejšie, že sa spoznáme skoro všetci."
Zvonku to pôsobí tak, že každý s každým spal, chodil, alebo vie o ňom veci skôr, ako ho stretne.
Makrosvet má také isté zloženie ako mikrosvety, a podľa Kláry aj medzi takými odlišnými svetmi sa nájde prepojenie. "Poznám prípady, keď si lesbička našla ženu, ktorá nikdy predtým nemala takýto vzťah. Medzi heterosexuálnymi ľuďmi sa dajú nájsť takí, ktorí to v sebe objavia, až keď ťa stretnú."

Komunity a aktivisti
Gayovia a lesbičky budia dojem, že majú stále naplánovaný kolektívny program. Akoby čas, ktorý iní venujú vytváraniu podmienok na manželstvo a rodičovstvo, oni trávili spolu. Trochu vyvalia oči, keď sa pýtam na život v komunite, na spoločné aktivity, alebo legalizáciu partnerstva.
"Prečo by som sa mala stretávať s niekým len kvôli tomu, že je naša sexuálna orientácia rovnaká?" pýta sa Zuzana. A Klára je jednoznačná: "Nepotrebujem stáť niekde s transparentom SOM LESBIČKA! a bojovať za nejaké práva. Myslím si, že sa to s nimi strašne preháňa. Je na ľuďoch, aké práva si urobia, ako si zadefinujú slobodu a prispôsobia jej pravidlá."
Róbert robil istý čas v treťom sektore, preto občiansky princíp považuje za posvätný a vyjadrenie kohokoľvek na akúkoľvek tému za absolútne potrebné. "No ak na Slovensku nebude politická vôľa niečo urobiť, homosexuáli môžu aj na hlave stáť a nič nedosiahnu," dodáva.
Na aktivistov bojujúcich za zrovnoprávnenie homosexuálneho vzťahu nie je medzi homosexuálmi jednoznačný názor. "Separatisti, prehnaní aktivisti a zatrpknutí ľudia sú presne takí, ako si ich spoločnosť predstavuje," hovorí Róbert. "Dajú si ružovú kabelku a provokujú. Takíto homosexuáli môžu povzbudzovať netolerantnosť oveľa silnejšie, ako homofóbni ľudia."

Osobnosti s pravdou von
Pomaly je čas na diskotéku v Áčku, ale rozhovor sa zvrtol na vážnu tému. Zhodneme sa na tom, že Bratislava je možnosťami zábavy alebo stretávania sa homosexuálov oveľa tolerantnejšia ako iné mestá, ale oproti Západu stále pokrytecká. "Minule som zašla za hranice do Viedne, sadla som si s frajerkou do stredu mesta a nikto si nás ani nevšimol. Ak by som to urobila tu, otočí sa pol mesta," hovorí Katarína. Podobne ako mestá je rozdelená aj spoločnosť. Zatiaľčo umelecká sféra je najtolerantnejšia, politická špička, ktorá zbiera hlasy, ich nepotrebuje strácať na nepopulárnych témach.
Pomohlo by, ak by sa homosexuálne orientované známe osobnosti verejne priznali k svojej orientácii? "Určite!" dostanem jednoznačnú odpoveď. Róbert vysvetľuje: "Ich majú ľudia radi už kvôli niečomu inému. Zatiaľčo nás neposudzujú podľa toho, čo vieme, ale podľa toho, s kým spávame."
Mimochodom, myslíte si, že tu uvádzame pravé mená gayov a lesbičiek, ktorí boli ochotní rozprávať? Samozrejme, že nie. Ani nie kvôli nim, ale preto že by z toho mohli mať problémy ich zamestnávatelia alebo rodičia. Veľkú úlohu v tom zohráva slovenská mentalita, ktorá je podľa Róberta v niektorých veciach až dogmatická. "Ľudia sú proti tomu, aby dvaja muži či dve ženy vychovávali dieťa, ale pritom je im jedno, že ožratí rodičia vyhladujú a nechajú zomrieť dieťa. Pretože to je rodina a tá je posvätná."

Ak chcem, dieťa budem mať
Adopcia detí nie je to podstatné, čo by mojich spolustolovníkov trápilo najviac. Ako sa cítia, keď spolužiaci ukazujú fotky svojich potomkov? Klára dáva najavo, že ju to nevzrušuje. "Rozhodnúť sa dobrovoľne mať deti je strašne veľký záväzok a záťaž. Ak budem chcieť deti, budem ich mať. Ale nechcem, mám psa." Ešte sa stará o deti svojej sestry, a tak vôbec necíti, že by mala viac voľného času ako jej heterosexuálni rovesníci. Neprepadajú ju ani pocity prázdna, aspoň nie častejšie, ako "normálnych" mladých. "Všetci mladí ľudia žijú takto, poflakujú sa a nemajú veľmi čo robiť. Nemajú zakódovaný pocit, že ak sú v dvadsaťpäťke bez detí, je to tragédia."
V ten večer padne ešte veľa mýtov o homosexuáloch. Nie je pravidlom, že vo vzťahu je jeden partner viac ženou a druhý mužom, a nie je pravdou, že homosexuáli sú zakomplexovaní ľudia, ktorí majú strach z opačného pohlavia. Ako sa im žije? "To je každého osobná vec," hovorí Katarína. "Niekto bude do konca života viesť rodinný život a poza bučky chodiť do teplých lokálov, a niektorí sa s tým, že majú radi rovnaké pohlavie, dokážu vyrovnať a nemajú problém."

Spylnutie so spoločnosťou
Vstup do Áčka je nízky, dolu schodmi schádzajú nahrbené postavičky, ktoré sa ale hneď vystrú, lebo sú na mieste, kde sa dá dýchať. Ani cigaretový opar nebráni nasávať atmosféru zvláštnej uvoľnenosti, ktorá ovláda objímajúce sa a tancujúce páry, rovnakého pohlavia samozrejme. Kvôli nej sem chodia ľudia z Trnavy, alebo zo Záhoria. Pozháňajú auto alebo chytia stop. Niektorí sadnú na vlak v Košiciach, aby boli večer tu. A ráno naspäť.
Podaktorí to vyriešili presťahovaním sa do Bratislavy. Ako Zuzana: "Ak homosexuál žije v nejakom malom mestečku na Orave, je mi ho úprimne ľúto," hovorí. Hoci ani tu nie je medzi homosexuálmi okruh výberu partnerov veľký. "Každá vie, s kým ktorá chodila, prípadne chodí s jej bývalou... nazvime to hendikep," hovorí Klára. "Ale na dedine majú mladí ľudia tiež riadne obmedzený výber - dvadsať chlapcov vo veku, ktorý ma zaujíma a dosť."
Neustále porovnávanie sa s heterosexuálnou väčšinou a argumenty "takto to robia aj oni" vyvoláva otázku, o čo vlastne homosexuálom ide. Chcú uznanie svojej menšiny, alebo splynutie s väčšinovou spoločnosťou? Róbert má o budúcnosti rovnako orientovaných partnerstiev jasnú predstavu: "Na ulici so siedmimi domami bude úplne normálne, ak na spoločnú susedskú opekačku prídu dvaja muži, donesú fľašu a mäso na opekanie a sadnú si k heterosexuálnym párom. A nikomu to nebude pripadať nenormálne. Predsa sa kvôli tomu nebudem stretávať s dvoma gaymi z opačného konca mesta a dvoma z druhého mesta a takýmto spôsobom sa separovať. Toto je splynutie so spoločnosťou."

Lesbičky experimentujú - dnes chcem vyzerať takto, zajtra inak<
Andrea Sváková bola študentkou psychológie, keď na diskusii o párovej terapii a psychologickom poradenstve vyšla so svojou predstavou, že zaužívaný model párového poradenstva pravdepodobne neplatí pre homosexuálne páry, ktorých partnerský život má iné pravidlá a dynamiku. Na diskusii zavládla všeobecná nevôľa a búrlivá výmena názorov. Preto napísala diplomovú prácu na tému gayských a lesbických partnerských vzťahov. Obhajoba však nebola jednoduchá - téma nebola pozitívne prijatá. Keď však prácu uverejnil známy česko-slovenský psychologický časopis a vyžiadal si ju aj renomovaný český sexuológ, dostavil sa dobrý pocit zo zmyslu celého výskumu. Teraz sa Andrea venuje rodovým štúdiám na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, kde sú tieto témy vítané. Píše o feminizme v Japonsku, cyborgoch a feminizme a jej záverečná práca by sa mala týkať lesbickej estetiky a ponímania krásy.

Majú lesbické ženy svoje ponímanie krásy?
Existuje zopár štúdií na túto tému, jedna je napríklad venovaná histórii lesbického účesu.
Sú nejaké typické účesy alebo móda?
Áno, napriek predsudku heterosexuálnej spoločnosti, že lesbičky sú škaredé a nestarajú sa o seba. Móda v lesbickej histórii mnohokrát spĺňala funkciu rozpoznávania ostatných lesbičiek v dave, bola akýmsi identifikačným nástrojom. Existovalo niekoľko trendov, dnes sa však akoby všetky zlievali.
Hovoria niečo homosexuálom časopisy o móde, kde modely predvádzajú vkus väčšinovej spoločnosti?
Gayovia dnes prenikajú do bežných módnych časopisov, kde dlho uverejňovali napríklad rady ženám, aby si našli kamaráta gaya, pretože to bolo "in". V Elle sa dokonca písalo, že byť lesbičkou je v móde. To je trošku nebezpečné, lebo sa môže stať, že ženy vyrazia do homosexuálnych barov a budú nadväzovať vzťahy, ktoré skončia katastrofou. Minule som čítala istú štúdiu, kde sa píše, že lesbické ženy majú oveľa väčší pôžitok z čítania bežných módnych časopisov ako zo špeciálne lesbických, lebo si texty alebo fotky modeliek môžu vykladať po svojom, hľadať v nich to, čo ich priťahuje. Tento proces dekódovania významov je plný pôžitku.
Homosexuáli sa chápu ako ľudia s dobrým vkusom, nie?
Je bežné, že do televíznych relácií alebo rubrík časopisov pozývajú gayov, lebo majú vycibrený zmysel pre kvalitné veci. V americkej televíznej šou Dizajnéri, ktorú u nás vysiela Spektrum, vystupujú dvaja homosexuáli, ktorí zariaďujú byty iným ľuďom.
Mohlo by to znamenať, že spoločnosť ich berie medzi seba?
V jednej z mojich diskusií padla taká odpoveď: "Svojich heterosexuálnych priateľov vnímam ako normálnych, a to isté chcem od nich." Podľa mňa pre žiadnu menšinu nie je dobré úplne sa včleniť medzi väčšinu, lebo tá prevalcuje všetko špecifické. Ideálne by bolo, keby vedľa seba existovali dve kultúry, ktoré by sa navzájom obohacovali.
Ako sa vnímajú slovenské lesbické ženy?
Majú veľkú chuť prekračovať hranice, experimentovať. Tým vytvárajú lepší vzťah k sebe a k svojmu telu. Funguje tu sloboda sebavyjadrenia - dnes chcem vyzerať takto, zajtra inak. V Anglicku existuje Miss lesbička, pozerala som si fotografie, a tie vôbec neprezentujú iba jeden typ krásy, skôr hľadajú iné kvality a dimenzie ľudí.
Keby ste ich porovnali s finalistkami Miss Slovensko?
Norma dlhovlasej, štíhlej, s mierami 90-60-90 tam nehrá rolu. Medzi lesbičkami sú aj éterické krásky, ale aj černošky, aziatky. Ani každá heterosexuálna žena nie je krásna a pekná heterosexuálka sa nemusí páčiť im. To platí aj naopak.
Čo napríklad hudobné videoklipy - posledná Christina Aquilera výrazne nadbieha tejto komunite. Na Slovensku sa prvok homosexuálnej lásky dáva do klipu ako škandálik, ako to má napríklad Robo Opatovský.
Aquileru som videla, pripadá mi to vcelku nenásilné. Homosexuáli aj akademici zaoberajúci sa popkultúrou majú skôr večný problém s Madonnou - či je v jej klipoch prezentácia gayov a lesbičiek pozitívna, alebo nie. Existuje večná dilema, či heterosexuál dokáže prezentovať menšinu tak, aby ju nenapadol, alebo ju iba nevyužil na svoju podporu.
Robíte výskum s menšinou, ktorá má možnosť vidieť sa v ňom. Dali by sa vaše výsledky ponúknuť aj médiám, ktoré sleduje väčšina?
Ešte som to neskúšala, ale viem o českej lesbickej poetke, ktorá pracovala v strednoprúdovom módnom časopise a už aj tým prinášala svoj pohľad na témy. Okrem toho, mnoho ľudí pracujúcich s módou alebo umením sú gayovia a lesbičky, a to niečo hovorí. Ich estetika nie je však ešte dostatočne objavená.
Text a foto: dv

Nemám na nich nos, zvyčajne to zistím dodatočne
Vlado Adásek, režisér, 30 rokov

Vnímate umelecké prostredie ako uvoľnenejšie a tolerantnejšie voči homosexuálom?
Áno, umelci majú sklon pozerať sa na veci z nadhľadu, ale nie je to všeplatná teória.
Stretli ste sa tam aj s diskrimináciou?
Môj film Hana a jej bratia bol o homosexualite a ja sa ničím netajím. V práci som sa s diskrimináciou nestretol.
A v medziľudských vzťahoch?
Nevyplatilo sa to mojej mame. Šéf si na ňu pripravil všetky články, čo o mne vyšli a pri prepúšťaní bola prvou kandidátkou s jediným argumentom - akého má syna. Vtedy ma prekvapila a veľmi som ocenil, že to nevyčítala mne, ale postavila sa šéfovi. Povedala mu, aby to povedal jej manželovi a ten mu rozbije papuľu. Zabralo to, v práci ostala. A ja som pochopil, že ma stále chráni. Niečo sa v nej zlomilo.
Chápete, keď to niekto tají alebo vystupuje anonymne?
Chápem. Tí ľudia možno chránia svojich blízkych.
Je pre vás dôležité stotožňovať sa s gay komunitou?
Je tam istý lokálpatriotizmus, ale podľa mňa je hlúposť uzatvárať sa len do takejto komunity. Človek sa tým oberá o ďalšie možnosti poznania a skúsenosti. Mám aj heterosexuálnych kamarátov.
Čo hovoríte na aktivistov?
Stala sa mi milá-nemilá vec. Keď sa malo v parlamente rokovať o registrovanom partnerstve homosexuálov, nakrúcali nejakú publicistickú reláciu, Paľba alebo V tieni. Som za registrované partnerstvo, ale môj osobný postoj je taký, že zatiaľ nepociťujem potrebu mať vzťah na papieri. Ako zástupcu tejto komunity ma oslovili a ja som povedal, čo si myslím. Ale vystrihli ma. Asi sa to nehodilo do konceptu. (Smiech.)
Ale povedal som aj to, že dieťa by som chcel. V dobrom zväzku homosexuálov by bolo dieťaťu lepšie ako v tom najlepšom detskom domove. Nesúhlasím, aby aktivisti robili kompromisy typu - za registrované partnerstvo sa vzdáme nároku na adopciu detí.
Majú homosexuáli medzi umelcami výnimočné vzťahy? Vyhľadávate sa?
Je milé, keď sa dozviem, že má niekto so mnou spoločné ešte viac. (Smiech.) Nevyhľadávame sa, aby sme urobili nejakú špeciálne teplú mafiu. Vieme o sebe, ale ja to zvyčajne zistím dodatočne. Nemám na nich nos.

Prečo sa homosexuáli častejšie rozchádzajú
(v krajinách, kde nie je uznaný inštitút registrovaného partnerstva, teda aj na Slovensku)
Legálne hľadisko: rozchod nie je legálne postihnuteľný - rozchod sa nerovná rozvodu. Neťahá sa dlhý čas, a homosexuáli nemusia podstúpiť to, čo heterosexuáli pri rozvodovom konaní.
Náboženské hľadisko: väčšina náboženstiev neprijíma homosexualitu. Pokiaľ homosexuáli nie sú nábožensky založení (a nedávajú si ako heterosexuáli sľub večnosti pred Bohom), nie sú pri rozchode ovplyvňovaní náboženskými dogmami.
Sociálna sféra: rodinní príslušníci nemusia takýto vzťah príbuzného nikdy uznať, takže pri rozchode sa gayovia a lesbičky nedostanú do sporov s rodinou.

Rada kosí, rád zašíva
V tradičnom heterosexuálnom vzťahu obaja partneri vedia, čo sa od nich očakáva. V spoločnosti stále pretrváva predstava, že v homosexuálnom vzťahu hrá jeden partner rolu muža a druhý ženy. Keďže dvaja muži nemajú nablízku ženu, ktorá sa postará o domácnosť, musia tieto činnosti robiť sami.
Lesbická žena sa musí naučiť vykonávať činnosti pripisované mužom, aby nemusela vždy, keď sa jej niečo pokazí, volať opravára. To ale neznamená, že lesbička rada opravuje auto a kosí trávnik, ani že gay rád varí a zašíva si nohavice.
Zdroj: Gejské a lesbické partnerské vzťahy a ich špecifiká. Diplomová práca Andrey Svákovej

Móda ako poznávacie znamenie
Hovoriť o lesbickej móde bolo vždy ťažké. Móda diktuje všetkým ženám, ako by mali vyzerať, aby sa páčili mužom.
Niekoľko feministiek a lesbických feministiek však kritizovalo nedostatok diskusií týkajúcich sa krásy a módy v spojitosti s lesbickými ženami. Niektoré dokonca tvrdia, že lesbický výzor už dávno vyšiel z módy, je príliš prepolitizovaný, praktický a hlúpy, na míle vzdialený od tradičnej ženskej krásy.
Lesbická subkultúra sa formovala predovšetkým v druhej polovici 20. storočia, dovtedy neexistovala viditeľne v rámci žiadnych skupín. Takto orientované ženy preto vytvorili znaky, pomocou ktorých sa dokázali spoznať a rozlíšiť v dave. Móda a oblečenie sú jedny z nich. V 50. rokoch vznikol štýl Butch-femme, kde butch bola žena s prevahou maskulínnych prejavov a femme tá "jemnejšia". Ženy, ktoré sa nestotožnili ani s jednou podobou, dostali prezývku kiki a v lesbických komunitách neboli veľmi vítané.
Neskôr mali problém lesbické ženy s dlhými vlasmi, pretože krátky účes bol niečo ako vstupenka do komunity. V 70. rokoch prišiel štýl androgýn - výzor človeka neurčitého pohlavia. Deväťdesiate roky v rámci módy priniesli "lipstick (rúž na pery) lesby" s plne ženským výzorom, ktorým splývali s heterosexuálnou väčšinou.
Dnešok sa nesie v znamení virtuálnej lesbickej revolúcie. Mladé dievčatá hľadajú informácie a diskutujú na internete, a ženskosť spätú s módou nepovažujú za nátlak spoločnosti, ale za niečo, s čím sa dá hrať a experimentovať. "V lesbickej móde je teraz plno rôznych štýlov, myslím, že ženy sa viac bavia," znie jeden názor z internetu.
Podľa práce: Andrea Sváková - Lesbians and the ephemeral: fashion and body concern in lesbian culture, Central European University

Kam sa chodia baviť?

Bratislava
Apollon - tzv. Áčko - bar a diskotéka, Panenská
Spider - bar a diskotéka s prevahou ženského osadenstva, Jedlíkova
Candle - bar, Laurinská
U Anjelov - bar, Laurinská
Barbaros - bar a diskotéka, Vysoká
Antik - bar, Sedlárska

Košice
Viagra - bar a diskotéka, piatky pre zmiešanú spoločnoť, Rooseveltova

Trenčín
Fatima - Matúšova

Martin
Shanghai