Daniela Kapitáňová. FOTO – PETER PROCHÁZKA
OVEJ nasledujúce slová – ju pozná skôr prostredníctvom Samka Tále, jej pseudonymu i hlavnej postavičky Knihy o cintoríne, ktorá sa dočkala už tretieho vydania. Autorka, ktorá svoju finálovú účasť v úvodnom ročníku Poviedky ‘96 a s ňou spojenú ponuku na vydanie knihy vo vydavateľstve L.C.A. zúročila Knihou o cintoríne, sa po čase vrátila k súťaži najskôr v pozícii členky poroty a v terajšom, siedmom ročníku dokonca ako jej predsedníčka.
Už 11. apríla budú známe výsledky siedmeho ročníka literárnej súťaže Poviedka 2003. V akom štádiu práce je porota?
„Sme takmer v cieli, väčšina z nás už poviedky dočítala. Teraz je čas spočítať body a uvažovať o víťazoch.“
Bolo ťažké nahovoriť vás na funkciu predsedníčky poroty?
„Obávam sa, že som sa prejavila ako riadny korupčník. Za člena ďalšej poroty som odmietla ísť, ale keď mi iniciátor a garant súťaže Kali Bagala navrhol predsedníctvo, súhlasila som. Pozrime sa pravde do očí: funkcii som už neodolala.“
V predošlom ročníku ste boli jej členkou, nebolo to pre vás isté varovanie?
„Asi malo byť, že?“
Boli chvíle, keď ste oľutovali svoje rozhodnutie stať sa predsedníčkou poroty?
„Častejšie ako chvíle.“
Nechali by ste sa na túto funkciu znovu zlákať?
„Neviem. Pre mňa to bola v prvom rade nie literárna, ale sociologická štúdia o tom, kde a s kým žijeme.“
Čo ste sa z tejto štúdie dozvedeli?
„Napríklad, že deväťdesiat percent nešlo do súťaže s primárnou ambíciou napísať poviedku, ale vyhrať. To je pre mňa boľavé zistenie.“
Mená porotcov sa obmieňajú, v poslednom čase nahradili literárnych kritikov finalisti súťaže. Hoci toto je otázka predovšetkým pre vyhlasovateľa súťaže, aký model zloženia poroty je optimálny podľa vás?
„Asi nejaký mix, v porote by malo byť pár osobností zo sveta odbornej literárnej kritiky.“
Čo možno v tejto chvíli zverejniť zo zákulisia súťaže?
„Do súťaže bolo zaradených šesťstosedemdesiat prác, ktoré splnili predpísané podmienky. Každý z porotcov prečítal okolo štyristopäťdesiat prác s priemerom desať strán na poviedku. Úroveň? Tie menej dobré boli rovnako menej dobré ako minulý rok, ale teraz som našla tri poviedky, ktoré mi kvalitou, čistotou a, prepytujem, humanizmom, vyrazili dych. A to sa mi pri čítaní nestalo už veľmi, veľmi dávno. Moje osobné zhodnotenie: áno, pre tieto tri poviedky stálo za to prečítať tých ostatných 667.“
Aké boli vaše osobné kritériá pri hodnotení, čo ste preferovali, napríklad tému, príbehovosť, jazyk, humor?
„Poviedka, ktorá sa mne páči, nie je plná kvázi umeleckých kydov, nie je žoviálna, nie je o výlučkoch, v ktorých sa autor blažene vŕta, nie je vulgárna v žiadnom význame tohto slova.“
V čom je pre vás žáner poviedky príťažlivý?
„Lebo sú to krátke útvary.“
Vy ste však literárnu slávu získali románom. Bol román vašou ambíciou už pred úspechom v súťaži Poviedka ‘96, alebo ste sa naň odhodlali až potom?
„Literárnu slávu. Panebože! Ale ďakujem za kompliment. Čo sa týka mojich ambícií: už ani neviem.“
Na súťaži sa opakovane zúčastňujú mnohí renomovaní autori, myslíte, že to ešte aj vy skúsite?
„Táto súťaž je vstupenkou do mesta (dediny?) zvaného Slovenská literatúra a ja som ju už raz dostala. Nepokladám za fér, ak by som po nej siahala po druhýkrát.“
Tí známi autori sa v súťaži niekedy skryjú za pseudonym, u vás to bolo naopak. Uspeli ste pod svojím menom a potom váš úspešný knižný debut „napísal“ Samko Tále. Budete ešte používať pseudonym?
„To je skoro ako keby ste sa ma opýtali, či si ešte niekedy v budúcnosti oblečiem modrú blúzku: naozaj neviem.“
K osobitostiam Knihy o cintoríne patril aj jej originálny jazyk, z ktorého sa podľa vášho vyjadrenia vtedy nedalo ujsť. V ňom sa okrem iného zaskvelo aj používanie slovka „ohľadom“, ktoré vzniklo vo vašej rodine. Takže ohľadom jazyka, ako ste na tom s jazykom, ešte vás to drží?
„Pravdu a nič len pravdu: ja som na celý Cintorín už skoro zabudla.“
A ohľadom vášho písania, čo teraz píšete?
„Kedykoľvek som niečo prezradila, tak z toho nakoniec nič nebolo. Neviem, prečo to tak funguje. Takže, až keď dokončím, dobre?“
ALEXANDER BALOGH
