Jurij Gagarin pri svojom lete do vesmíru v apríli 1961 a Pred osudným letom v marci 1968.
V apríli 1961 sa po dvojročnom výcviku stal Jurij Alexejevič Gagarin prvým človekom, ktorý okúsil stav beztiaže. Po jedinom oblete Zeme zaplnili portréty jeho usmievavej tváre všetky svetové médiá. Tú tvár poznal každý človek, dozvedeli sme sa všetky podrobnosti jeho života i všetky okolnosti historického letu. Keď o sedem rokov neskôr zahynul pri jednom z cvičných letov na podzvukovej stíhačke, dokumentovala to len starostlivo skomponovaná agentúrna správa. Tajomstvo tejto smrti sme sa dozvedeli až po dvadsiatich rokoch.
Po úspešných letoch pokusných zvierat do kozmu nebolo pochýb o tom, že let človeka za hranice atmosféry je len otázkou času. Prví začali s výberom kandidátov na kozmický let Američania. V roku 1957 podrobili prísnemu výberu 508 kandidátov. Museli mať najviac 40 rokov, titul bakalára vied a nalietaných minimálne 1500 hodín. Do konca apríla 1959 vybrali siedmich. Súčasne s výberom prebiehal vývoj kozmickej lode a rakety, ktorá ju vynesie na obežnú dráhu.
Ako vznikol gagarinský oddiel
Rusi začali vyberať prvého kozmonauta až v novembri 1958. V halách Koroľovovho experimentálneho závodu však v tom čase už stáli prvé atmosférické plášte budúcich Vostokov a nosná raketa mala za sebou tri a pol roka úspešných skúšok.
Výber pilotov „špeciálneho určenia“ mal tieto kritériá: vek asi 30 rokov, výška do 170 cm, hmotnosť okolo 70 kg, vzdelaný, disciplinovaný, profesionálne perspektívny, bez služobných priestupkov.
Z leteckých útvarov celého Sovietskeho zväzu prišlo do Moskvy vyše 3000 tipov na možných kandidátov. Po zohľadnení požiadaviek konštruktérov sa poriadne preriedený zoznam dostal na stôl „komisie pre tému č. 6“, ktorá si kandidátov pozvala na pohovor.
Nakoniec vybrali dvadsiatich. Bol medzi nimi aj Jurij Alexejevič Gagarin, povolaním zlievač, ktorý v roku 1957 absolvoval letecké učilište v Orenburgu a slúžil ako vojenský letec. Mal nalietaných 230 hodín a absolvoval päť zoskokov padákom.
Z rozhodnutia Ústredného výboru komunistickej strany z 11. januára 1960 sa začalo budovať Stredisko pre prípravu kozmonautov. Jeho náčelníkom sa stal plukovník J. A. Karpov. Výcvik odšartoval 14. marca 1960. Prvé lekcie boli venované lekársko-biologickým aspektom letu človeka do kozmu. Na zásah hlavného konštruktéra Koroľova sa však obsah rýchlo zmenil a budúci kozmonauti sa začali venovať praktickejším témam – raketovej technike, prírodným vedám a iným špecializovaným disciplínam. Adepti vesmírneho letu absolvovali aj náročné testy na centrifúge a v pretlakovej komore.
Po dokončení kozmickej lode – trenažéra vesmírneho letu – sa však ukázalo, že výcvik kompletnej dvadsiatky pokračuje veľmi pomaly. Preto Koroľov s Karpovom skupinu zredukovali. Zostala šestica vyvolených: Varlamov, Kartašov, Nikolajev, Popovič, Titov a Gagarin. Zloženie gagarinského oddielu sa však čoskoro zmenilo. Kartašov pri preťažení 8 G v centrifúge dostal podliatiny na chrbte a lekári ho neodporučili na ďalší výcvik. Namiesto neho zaradili do oddielu ambiciózneho mladíka Neľjubova. Smolu mal aj Varlamov. Pri kúpaní v Medvedích jazerách neďaleko Hviezdneho mestečka narazil hlavou na plytčinu a poškodil si krčný stavec. Nahradil ho Valerij Bykovský.
Zvíťazil slušný chlapec
Po doplnení gagarinského oddielu sa začal o výcvik viac zaujímať aj hlavný konštruktér. Častejšie chodil do Hviezdneho mestečka, besedoval s kozmonautmi. Bolo jasné, že pri výbere prvého bude mať hlavné slovo.
Po dokončení pristávacích modulov budúcich Vostokov pozval Koroľov kozmonautov do svojej konštrukčnej dielne, kde na podstavcoch stáli nenamaľované gule pristávacích modulov. Koroľov kozmonautom oznámil, že program prvého letu je vypočítaný na jeden oblet okolo Zeme.
Stáli tam v hlúčiku a hľadeli na kozmickú loď. Bolo im jasné, že let človeka do vesmíru už nie je len snom. Zrazu sa veselý Koroľov spýtal: „No, kto si chce posedieť v korábe?“ Predstúpil Gagarin: „Dovoľte mne!“ Rýchlo sa zohol, rozviazal si šnúrky, vyzul topánky a v ponožkách vykročil po schodíkoch k otvoru. Na Koroľova to veľmi zapôsobilo. Gagarin sa stal jeho favoritom. „Páči sa mi tento chlapec,“ povedal svojmu zástupcovi.
Podľa priebehu výcviku bol však oficiálnym kandidátom na kozmonauta číslo jeden German Titov. Jeho náhradníkom sa snažil stať Grigorij Neľjubov, ktorý veľmi túžil byť prvý. Titov bol priamy, ale impulzívny. Ak neuspel, ťažko sa ovládal. Neľjubov bol zase hviezdou, inteligentný, šikovný, zdatný, „duša kompánie“. Bol však priveľmi egocentrický, ťažko vedel podriadiť vlastné zájmy spoločnej veci. Gagarin bol vo všetkých kritériách nadpriemerný, jednoducho „slušný chlapec“. A jeho prednosťou bol očarujúci úsmev. Ako budúca mediálna hviezda ho veľmi potreboval.
Nakoniec sa rozhodlo pri leteckej obhliadke miesta možného pristátia v stepi pod Saratovom. Gagarin sa len začudoval: „Prečo ja?“
Mediálna hviezda
Vybrali teda Gagarina. V to slnečné aprílové ráno si s ním sadol do autobusu aj v kombinéze oblečený náhradník German Titov. Grigorij Neľjubov, ako druhý náhradník, bol len v uniforme, viezol sa však v rovnakom autobuse a sprevádzal Jurija až po raketu.
V masívnej kombinéze, uložený v stiesnenom priestore kabíny prvej kozmickej lode, zavalený množstvom rádiových inštrukcií, si prvý kozmonaut zachoval chladnú hlavu i zmysel pre humor. Krátko pred štartom z neho vyhŕklo: „Pojechali!“
Dvanásteho apríla 1961 o 7.07 SEČ motory zaburácali a vyniesli mohutný koráb na jediný oblet Zeme. Po 108 minútach dosadol obhorený pristávací modul Vostoku 1 neďaleko určeného miesta pristátia.
Zo zlievača a vojenského pilota sa po najkratšom vydarenom lete v dejinách kozmonautiky stal prvý občan planéty. Úspešný let urobil z neho hviezdu. Stal sa atrakciou, ktorú ukazovali vo všetkých kútoch sveta. Triumfálne cesty, záplavy kvetov, medailí. V jeho prítomnosti strácali lesk všetci premiéri, prezidenti, králi a kráľovné, s ktorými si potriasal rukou.
Po čase sa však na Gagarinovej tvári začali objavovať náznaky smútku. Chodil neustále po besedách, chýbalo mu lietanie. Vrátil sa k nemu až po siedmich rokoch. Na Vojenskej akadémii leteckého inžinierstva obhájil diplomovú prácu a bezprostredne po nej obnovil cvičné lety. Povráva sa, že najväčšou výzvou bol pre neho pripravovaný let človeka na Mesiac. Aj Rusi chceli vkročiť na jeho povrch.
Osudný let
Od 13. do 22. marca 1968 absolvoval Gagarin 18 letov na cvičnej podzvukovej stíhačke UTI MiG 15. Vo vzduchu strávil viac ako sedem hodín. V dvojmiestnej stíhačke pod vedením skúseného inštruktora Vladimira Seriogina si počínal profesionálne. Nezaprel v sebe letca.
Let č. 625 sa 27. marca 1968, presne pred tridsiatimi piatimi rokmi, začal ako vždy predletovou prípravou. Po vykonaní všetkých predpísaných úkonov dostal o 10.19 h Gagarin povolenie na štart. Lietadlo sa rozbehlo po štartovacej dráhe a vzlietlo. Podľa letovej knihy mal Gagarin vykonávať letové cvičenie medzi dvoma vrstvami súvislej oblačnosti. Nižšia vrstva oblakov sa pohybovala vo výške 500 až 1500 metrov, vyššia vo výške 4500 až 5500 metrov.
Po jedenástich minútach letu, o 10.30 h, Gagarin oznámil ukončenie letového cvičenia v zóne. Dostal povolenie nabrať kurz 320, teda na návrat. Po tomto spojení sa kontakt prerušil. Obnoviť sa ho už nepodarilo. Let č. 625 neodpovedal. Minútu po poslednom rádiovom kontakte sa lietadlo zaborilo do Zeme. Gagarin i jeho inštruktor zahynuli.
Čo sa stalo?
Agentúrna správa o smrti prvého kozmonauta bola veľmi strohá. Ruské tajnostkárstvo vyvolávalo dohady. Niektorí dokonca tvrdili, že Gagarin opäť vyletel do kozmu a že tam lieta dodnes. Pravda však bola oveľa prozaickejšia, hoci sme sa ju dozvedeli až 20 rokov po katastrofe.
V časoch vrcholiacej perestrojky sa v Sovietskom zväze otvárali mnohé zabudnuté témy. Jednou z nich bola aj zdanlivo tajomná smrť prvého kozmonauta. Na jej vyšetrenie sa vytvorili dve nezávislé komisie. Z vyšetrovania vyplynulo, že sa nestalo nič nezvyčajné. Napriek tomu sa cvičné lietadlo dostalo do vývrtky a keď sa vynorilo zo spodnej vrstvy mrakov, letci už nestihli stroj vyrovnať.
Takéto vysvetlenie však nikoho neuspokojilo a vyšetrovanie sa na nátlak verejnosti muselo obnoviť. Komisia pod vedením profesora Belocerkovského znovu preverila všetky fakty a súvislosti. Podrobný opis tragickej udalosti priniesla moskovská Pravda 18. januára 1988. Zistili sa tri hlavné príčiny, ktoré viedli k tragédii.
Po prvé: Pred letom bola posádka informovaná, že spodná hranica hustej oblačnosti je vo výške 900 metrov namiesto skutočných 400 až 500 metrov na trase letu. Tento tragický omyl spôsobilo to, že podľa údajov meteorologického radaru určovali hranicu oblačnosti nad letiskom, nie na trase letu.
Po druhé: V kritickom období nefungoval pozemský rádiovýškomer. Vedenie letu nemohlo teda robiť zo Zeme merania skutočnej výšky lietadiel. Nefungovalo ani snímanie obrazoviek rádiolokačných staníc a údaje operátori zakresľovali ručne, čo značne znižovalo presnosť údajov.
Po tretie: Zlyhala organizácia a riadenie letov. Minútu po štarte Gagarina so Serioginom odštartovala aj dvojica nadzvukových migov 21. Pri naberaní výšky predbehli MiG 15, čo bolo podľa predpisov neprípustné. Navyše, v kritickom priestore sa ocitol ešte jeden stroj, ďalší MiG 15, ktorý letel na skúšobný let po oprave do susediacej letovej zóny.
Výsledkom tejto osudovej kombinácie bolo, že Gagarinov stroj sa pri obrate na domovský kurz dostal do vzdušného víru, ktorý zapríčinil stratu výšky. Lietadlo sa dostalo do vývrtky, urobilo asi sedem obratov, čo sťažilo posádke orientáciu. Napriek tomu sa mig podarilo vyrovnať do strmhlavého letu. Keď sa však lietadlo vynorilo zo spodnej vrstvy oblačnosti, letcom už na vyrovnanie stroja nezostalo dosť času ani priestoru. Namiesto 900 metrov bola Zem o polovicu bližšie. Chýbalo 250-300 metrov, necelé dve sekundy letu.
Nič sa nedáva do daru
V roku 1967 zlyhal padákový systém novej kozmickej lode Voschod 1. Na jej palube zahynul Vladimir Komarov. Gagarin vtedy povedal: „Nič sa nedáva do daru. Ani jedno víťazstvo nad prírodou nebolo bezbolestné. Začali sme si však osvojovať vesmír. Opäť si sadneme do nových lodí a poletíme k novým obzorom.“ Jurij Alexejevič Gagarin chcel lietal k novým obzorom. Jeho túžba sa mu stala osudnou.
Autor: ROMAN PIFFLS použitím dobových materiálov publikovaných v časopise Kozmos
