Marián Varga na rehabilitačnej lopte z publikácie MUDr. Antona Gútha Výchovná rehabilitácia, alebo Ako učiť školu chrbtice.
Nie je to však tak. V súkromí je Marián Varga veľmi priateľský, prekvapujúco veľa rozpráva a o všetko sa zaujíma.
No aj tak ma prekvapilo, keď som jeho fotografiu objavila v knižke MUDr. Antona Gútha o problémoch chrbtice, kde pózuje na rehabilitačnej lopte. Vtedy mi napadlo porozprávať sa s ním na tému, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť absurdná – Marián Varga a šport.
Zaoberali ste sa niekedy tým, ako vyzeráte?
„Čo ja viem? V puberte ťa trošku aj zaujíma, či sa niekomu páčiš, ale či som pekný, alebo nie, tým som sa nemal chuť ani čas sa zaoberať.“
Ani keď ste boli nešťastne zaľúbený?
„Nevidel som problém v tom, či som pekný, skôr v tom, že som veľmi hanblivý.“
Žiadna žena vás neprimäla, aby ste si pred zrkadlom prezerali svaly, vťahovali brucho, vypínali hruď?
„Asi áno, ale nejako si na to bližšie neviem spomenúť.“
A kým vstúpili do hry dievčatá, snažili ste sa fyzičkou vyrovnať chlapcom z dvora?
„Štvalo ma, keď ma nevybrali hrať za triedu futbal, lebo som bol presvedčený, že to hrám rovnako dobre. Hneval som sa preto, že na zápasy sa dívali dievčatá.“
Vynikali ste v nejakom športe?
„Vedel som rýchlo behať, chodieval som si obehnúť blok. Aj plávanie mi išlo, ale neplával som veľmi rád, zdalo sa mi to nudné.“
Kúpaliská plné polonahých krások vás tiež nudili?
„Tak to je niečo iné, tam sa mi páčilo. Keď som bol mladý, chodilo sa na petržalské kúpalisko Lido. Vtedy bol Dunaj naozaj modrý, dalo sa skočiť zo Starého mosta a po prúde plávať asi kilometer až ku kúpalisku. Za Lidom je mi ľúto, patrilo k starej Bratislave. Pred rokmi som tade blúdil a ešte som našiel pozostatky – staré šatne, nádrže po bazénoch.“
Čo ste ako chlapec mali radšej – futbal alebo klavír?
„Radšej by som sa hral na ulici, ale na druhej strane, klavír ma lákal. Bolo to také schizoidné. Vyrastal som v štvrti blízko Zimného štadióna, takže chalani boli samí hokejisti. Zdalo by sa, že chodenie do hudobnej školy sa tam nenosilo, no bolo rozšírenejšie než teraz. Mnohí ľudia mi hovoria, že so mnou chodili do hudobnej školy. Pritom to neboli žiadne deti z takzvaných lepších rodín, boli to chudobné poststalinské časy. V domácnostiach však stál klavír a hrať naň bolo samozrejmosťou.“
Vraj ste ako dvanásťročný boxovali.
„Naša štvrť ležala na periférii a tam sa chlapci bili. Rodičom sa boxovanie príliš nepáčilo, báli sa o moje ruky, aby som nedostal otras mozgu, no ja som si myslel, že mi to pomôže. Ale tréner nás nechal boxovať v rukaviciach vždy iba chvíľku, potom sme pokračovali vonku päsťami.“
Nebáli ste sa fyzickej bolesti?
„S rukavicami to veľmi nebolelo. Horšie bolo, keď človek dostal po papuli normálne, päsťou. Našťastie som často nedostával. Bitkári z ulice si ma obľúbili a ochraňovali ma. Ja som sa nikdy biť nevedel, bál som sa udrieť, že súperovi ublížim.“
Čo hodiny telocviku?
„Strašne som ich nemal rád. Iba loptové hry, ale skákanie cez kozu, kruhy, to som nenávidel. Spomínam si, ako sme v siedmej ľudovej cvičili spartakiádu. Vôbec mi to nešlo, dodnes mám problémy s koordináciou, pravou a ľavou stranou. Učiteľka to však nevedela pochopiť, myslela si, že to robím naschvál. Dokonca zavolala do školy mamku, pozrite sa, váš syn ani len skladbu nepozná. V telocvični stál klavír, tak som k nemu prišiel a celú ju zahral. Vedel som ju naspamäť, ale zacvičiť, to nie. Neskôr ma našťastie z telocviku oslobodili zo zdravotných dôvodov. V skutočnosti mi nič nebolo, ale ako ‘talent‘ by som si mohol zlomiť ruku.“
Sedel vám, povedzme, šach?
„Viem, ako sa ťahá figúrkami, ale nikdy som nemal ambíciu hrať ho. Pripadal mi ako strata času, zdalo sa mi, že v kompozícii musím riešiť oveľa zložitejšie veci. Rovnako karty, tie úplne neznášam. Vždy sa mi zdalo, že keď si ľudia nemajú čo povedať, hrajú karty.“
K hudbe patrí tanec. Aký je Marián Varga tanečník?
„Ježiš, to už vôbec nie. Aj pri hre mám najväčší problém s rytmom.“
Nehovorte mi, že ste nikdy v živote neboli na parkete.
„Zopárkrát v živote som tancoval, zvyčajne, keď som prehral stávku. Raz som prehral s Jurajom Jakubiskom a musel som ísť tancovať so sexbombou jeho filmov, Oľgou Schoberovou. Čo teraz? Videl som, že vedľa tancuje Milan Lasica, tak som ho začal napodobňovať, mysliac si, že on tancovať vie. Ale čerta starého.“
A čo tance s manželkou?
„Kedysi sa na Trnávke organizovali plesy, kam chodila komunita ochranárov a umelcov. Vtedy som s Janou jediný raz v živote tancoval. Zase som napodobňoval Lasicu. Ale keď mám dobrú náladu, niekedy doma tancujem – veľmi nerytmicky dvíham ruky aj nohy.“
Poďme ku kapele Prúdy. Tam sa športovalo?
Na dovolenke v Grécku.
„Práve na Lide sme s Paľom Hammelom hrávali ping-pong. Bolo to krátke obdobie, keď som sa s ním naozaj kamarátil, a bolo to pekné. Ping-pong by som asi zvládol aj teraz, ale zle vidím.“
Na prebale platne Zelená pošta je kôň. Aký máte vzťah k jazdectvu?
„To si vymyslel Juraj Jakubisko, ktorý sa vždy chválil, aký je koničkár, ale podľa mňa ho akurát bavilo chodiť do jazdeckého klubu. Keď som pri fotení videl, ako ho vždy myklo, keď sa kôň pohol, povedal som si, ten v živote nebol so žiadnym koňom v kontakte. Pre mňa horšie než kone bol biliardový stôl, ktorý je tiež na prebale platne. Je to asi jedna z najťažších vecí na svete a Jakubisko si zmyslel, že bude stáť pod strašne vzdialeným stromom. Museli sme ho preniesť z jazdeckého klubu v rukách, Hammel, Jakubisko, fotograf Tibor Borský a ja. Namiesto biliardových gúľ mali na ňom ležať pomaranče. Samozrejme, kôň ich okamžite zožral a hneď potom zjedol Borskému desiatu.“
Sú prázdniny, vrcholí čas lyžovačiek. Má fanúšik šancu stretnúť vás na lyžiach?
„Bol som na nejakej lyžovačke, ale sťažovali sa na mňa, že som na svahu nafajčil. Viac som korčuľoval než lyžoval, ale akosi som na korčuliach vždy kríval. Čo som však vedel celkom dobre, bolo bicyklovanie. Bicyklovať som sa naučil skôr, ako som dostal prvý bicykel. Bolo to ešte v Skalici, dokonca si pamätám meno chalana, ktorý mi požičiaval malý bicyklík. Keď mi potom strýko kúpil Pionier, celá rodina žasla, ako som už vedel jazdiť. To ešte boli bicykle, kde sa brzdilo stlačením pedálov dozadu. Nedávno som si sadol na bicykel, kde sa už brzdilo ručnou brzdou, a to mi nešlo, aj som spadol.“
Manželka vám nekáže športovať kvôli zdraviu?
„Na dovolenke ma nútila plávať, ale to sa mi nechcelo. Tak som vyjednával, za dve deci vína budem plávať pol hodiny v mori. Čo ma však bavilo, boli vodné športy. Vyskúšal som si paraglajding, vodný skúter, nechal sa ťahať na nafukovacích kolesách za motorovým člnom. Odhovárali ma, že človek môže vyletieť aj dva-tri metre do výšky, napriek tomu som to vyskúšal. Prvý raz to bolo skvelé, na druhej dovolenke som si však hneď vykĺbil rameno a to ma otrávilo.“
Pomerne príjemným a nenáročným športovaním sú prechádzky na čerstvom vzduchu.
„Keď som bol malý, chodili sme na pikniky celá rodina, vrátane babičiek, ktoré si zabalili aj periny. Bola to strašná otrava. Neskôr, na konzervatóriu, ma môj spolužiak a kamarát, huslista Peter Michalica bral na prechádzky do okolia Bratislavy. To bolo fajn, akurát ma štvalo, že mi zakazoval fajčiť v prírode. No a potom sme chodievali na čundre s Dušanom Mitanom. Raz sme sa aj pobili. Išli sme na dedinskú zábavu, kde sa do mňa pustili miestni – ty si ten Varga, zahraj! Búril som sa, nebudem opilcom vyhrávať, no Mitana do mňa hučal, či som sprostý, že nás zbijú. Aj sa strhla bitka, kde Dušan dostal po papuli a rozbili mu okuliare. Najviac sme sa však pobili my dvaja, lebo sme sa pohádali, kto z nás bol bitke na príčine. Mitana tvrdil, že ja, lebo som nezahral, lenže on bol k nim tiež drzý. Skoro sme išli domov každý sám, ale nakoniec sme sa pomerili a odišli na chalupu k Mariánovi Lapšanskému, kde to už bola oáza pokoja.“
Ako pacient ste sa dostali aj do knihy o rehabilitácii chrbtice. Rehabilitačné cvičenie vás bavilo?
„Najväčšie plus bolo, aké tam boli pekné baby. Najradšej som sedel na lavičke a fajčil, lebo samotné cvičenie nebolo až také príjemné. Sestričky ma doň museli naháňať. Začal som tam chodiť, lebo ma rozbolela noha. Vlastne, ešte predtým mi ochrnula ruka, nevedel som sa ani podpísať. Strašili ma, že pomôže iba operácia. Práve som dohrával Divergencie a Vilo Vaškovič za mnou stále chodil, kedy to dokončíme? Vravím, ako to môžem vedieť? No keď ma zobrali do štúdia, zrazu prsty samy od seba naskočili a začal som hrať. Teraz, po rokoch, sa mi čosi podobné vrátilo do nohy. Síce mi neochrnula, ale začal som krívať, noha ma veľmi bolela. Potom som začal chodiť na rehabilitácie a tiež sa to akosi dalo do poriadku.“
Bez problémov zvládnete aj tých päť poschodí bez výťahu, ktoré vedú k vášmu bytu?
„Čudovali by ste sa, ako rýchlo vyjdem hore. Schody beriem po dvoch, ale potom pol hodiny zúrim, kam sme sa to presťahovali.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
Marián Varga a mačka Dora krátko predtým než odmietla pánovi poslušnosť. Marián Varga sa narodil 29. januára 1947 v Skalici. Študoval hru na klavíri a kompozíciu na konzervatóriu v Bratislave a krátko aj v Košiciach. V rokoch 1970–72 pracoval ako hudobný dramaturg Divadelného štúdia v Bratislave, od roku 1972 je v slobodnom povolaní. Začínal v skupine Prúdy, do ktorej nastúpil v lete 1967, a výrazne ovplyvnil jej ďalšiu hudobnú orientáciu a vývoj. Na jeseň 1969 založil vlastnú skupinu Collegium Musicum, ktorá sa stala jedným z najvýraznejších predstaviteľov československej rockovej hudby a najmä v prvej polovici 70. rokov bola kritikou označovaná za najlepšiu čs. rockovú skupinu vôbec. Z diskografie: Zvonky zvoňte, Zelená pošta, Konvergencie, Divergencie, Na druhom programe sna, Všetko je inak a ďalšie. Napísal hudbu k viacerým filmom, televíznym a divadelným inscenáciám. S Pavlom Hammelom skomponovali hudbu k úspešnému muzikálu Cyrano z predmestia (1977). Podľa mienky mnohých hudobných teoretikov a kritikov je Varga spolu s Dežom Ursínym najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej rockovej hudby. (Encyklopédia čs. rockovej hudby)
