Večer 8. novembra 1895 sedel profesor Wilhelm Röntgen ako obvykle vo svojej pracovni na Fyzikálnom inštitúte vo Wurzburgu a venoval sa pokusom s elektrickými výbojmi vo vákuových trubiciach. Zrazu zbadal, že kus papiera, natretý tmavou nepriepustnou látkou, v blízkosti trubice jemne svetielkuje. Zdanlivo bez príčiny. Röntgen sa pokúsil zakryť elektrickú výbojku kusom kartónu, ale papier opäť zažiaril. Po hodine jeho mozog vytvoril hypotézu: ide o neviditeľný lúč neznámeho pôvodu, ktorý má schopnosť prenikať cez predmety. Pri ďalších pokusoch zistil, že intenzita svetla na tienidle je nepriamo úmerná hrúbke a hustote materiálu, vloženého medzi trubicu a tienidlo. Zavolal ženu a požiadal ju, aby lúčom do cesty položila ruku. Na tienidle sa objavili jemné kostičky ruky pani Röntgenovej. Dnes je tajomný lúč známy ako elektromagnetické žiarenie a Röntgenov prístroj nazvaný podľa objavu nemeckého fyzika má každá nemocnica. Od smrti Wilhelma Röntgena práve uplynulo 80 rokov.
Wilhelm Conrad Röntgen sa narodil 27. marca 1845 v pruskom Lennepe do holandsko-nemeckej rodiny obchodníka s oblečením. Jeho rodičia mu prichystali bezstarostné detstvo na vidieku, ktoré sa narýchlo skončilo jeho vylúčením zo školy za falošné obvinenie z nakreslenia škandalóznej karikatúry učiteľa. Vedeckú kariéru si preto budoval len namáhavo, spočiatku striedal vedecké ústavy v Nemecku, Holandsku a Švajčiarsku.
Práve v Zürichu sa raz večne do seba zahĺbený vedec vybral na šálku kávy do miestneho podniku. Žena, ktorá mu kávu priniesla, ho prinútila zdvihnúť oči od knihy a zabudnúť na teoretickú fyziku. Bola to Anna Bertha Ludwigová, dcéra kaviarnika, jeho budúca manželka.
Ich pokojný introvertný život sa po náhodnom objave tajomných „lúčov X“ , ktoré prenikajú pevným skupenstvom a dajú sa zachytávať na fotografické platne rovnako ako svetelné vlny, náhle zmenil. „Lúče X“ okamžite obrátili hore nohami vedecké kruhy aj verejnosť. „Len čo objav publikovali, náš pokojný život bol minulosťou – nastala bolesť slávy,“ napísala pani Röntgenová sesternici do Indianapolisu.
Noviny chrlili ilustrácie využitia röntgenových lúčov, ktoré prenikajú ženskými korzetmi či špeciálnych X-okuliarov do opery na pozorovanie dám v lóžach oproti. Aj vedecká verejnosť bola bez seba: len v roku 1896 vyšlo o röntgenovom žiarení 50 kníh.
O pol roka po zverejnení objavu už inštalujú röntgenové prístroje v nemocniciach. Po šiestich rokoch je už svetu jasné, kam ich objav zobrazovania vnútra vecí posunul – v roku 1901 Röntgenovi udelili Nobelovu cenu. Schyľovalo sa k prvej svetovej vojne a lekári už tušili, že budú mať robotu. Pomôže im vedieť, kde uviazla guľka v tele vojaka bez toho, aby ho museli rozrezať.
Tak ako sa lúče X odrážali od hustej hmoty kostí, sa od Röntgena odrážali pokušenia svetskej slávy. Nezmenil asketický spôsob stravovania ani typický prísny oblek. Bez ohľadu na úspech každé leto so železnou pravidelnosťou cestoval do bavorských Álp, kde každý deň na dlhé hodiny mizol v lesoch.
Kolegovia sa mu zvykli uškŕňať za chrbtom – hovorilo sa, že sa hanbí požiadať o asistenta. Zbytočne ho prehovárali, aby využil svoje meno a nechal si moderne zariadiť laboratórium. Ako zaťatý pustovník sedával po nociach nad pracovným stolom a svoje prístroje si vyrábal sám. „Nebudem na svojom objave zarábať – všetky vynálezy patria ľudstvu.“ V urputnej snahe neutopiť svoju vnútornú rovnováhu v mori spoločenského záujmu zo seba na verejnosti urobil neprístupného ufrfľaného chlapa. Občas sa však podarilo naštrbiť jeho ochrannú škrupinu – a vtedy sa z neho stával zabávač. „Povedz tú s Röntgenom a listom!“ vykrikovali na seba jeho priatelia na večierkoch. „No dobre, počúvajte. Raz dostal Röntgen list. Odosielateľ ho žiadal, aby mu poslal zopár röntgenových lúčov spolu s návodom na použitie. Má vraj v hrudnom koši guľku, ale nemá chvíľu času, aby zašiel za odborníkom. Röntgen obratom odpovedal: Žiaľbohu, milý pane, toho času nemám žiadne zvyšné lúče, aj s poštou sú isté ťažkosti. Urobme to jednoduchšie. Pošlite mi urýchlene váš hrudný kôš!“
Zajtra – nepokoje v Náhornom Karabachu
