.
Našťastie Bobo presne vedel, kam treba letieť. Povrch Mesiaca sa začínal meniť, pustú planinu s krátermi a skalami začali striedať čoraz väčšie plochy posiate drobučkými trblietavými svetielkami. Nech som oči zaostroval, ako som len mohol, nevedel som, čo podo mnou tak nádherne striebristo žiari. Odvrátená strana Mesiaca vôbec nebola ponorená do tmy, ako som si doteraz myslel. Naopak, pripomínala mi zasneženú krajinu u nás doma, osvetlenú mesiacom a hviezdami. Až keď sme začali klesať, čoraz zreteľnejšie som rozoznával obrovské zástupy mohutných stromov obsypaných bohatými strapcami lesklých striebristých plodov, o ktorých mi Tadeáš rozprával. To ony zalievali celú krajinu príjemným jasotom.
Všade vládol čudesný pokoj. Leteli sme tak nízko, že som jasne rozoznával každý strom, no po zberačoch, ktorí mali o tomto čase zberať úrodu, nebolo ani stopy. Dokonca som miestami zazrel aj rebríky opreté o mohutné kmene. Nepríjemný pocit sa ma zmocnil až vtedy, keď som pod vetvami stromov uvidel napoly zaplnené koše, niektoré dokonca prevrátené. Akoby zberačov niečo vyrušilo v práci a oni všetko zanechali tak a niekam zmizli. Koľko otázok som si v duchu položil, toľkokrát som nevedel nájsť rozumnú odpoveď na ne.
Tušil som, že čoskoro sa dozviem odpovede aspoň na niektoré z nich. V diaľke sa totiž vypínali na troch vysokých skalách tri mohutné hrady s vysokými štíhlymi vežami. Ten najbližší bol temný, akoby postavený z tmavých čadičových skál. Nič však nenasvedčovalo, že by ho niekto obýval, takisto ani v oknách druhého hradu z bieleho mramoru, nad ktorým sme preleteli o malú chvíľu, nesvietilo jediné svetielko.
Ach, Tadeáš, keby si len videl, aká je tvoja krajina opustená. Kde sú všetci tvoji druhovia?
S Bobom sme sa rýchlo približovali k tretiemu hradu. Z diaľky som videl, že je najväčší a najvznešenejší. Na moje veľké prekvapenie v jeho najvyššej veži svietilo jasné svetlo a my sme leteli priamo k nemu. Steny hradu hrali všetkými farbami, ako keď sa cez kúsok ľadu pozriete do slnka. Nebolo pochýb, že toto bude Dúhový hrad.
Bobo dvakrát zakrúžil okolo hlavnej veže a nečujne sme sa zniesli na veľkú terasu na jej vrchole, kde nás na moje veľké počudovanie niekto čakal. Keď som zoskočil z Boba, drobná postava v bielom plášti s kapucňou prehodenou cez hlavu sa pohla ku mne. Bola oveľa menšia ako Tadeáš, dokonca aj Aurel bol aspoň o hlavu vyšší. Keď pristúpila ku mne, vystrela ku mne ruku. Vtedy som si všimol, že je to drobná detská ruka. A keď si druhou rukou sňala kapucňu z hlavy, uvedomil som si, že predo mnou stojí malé dievčatko.
„Ďakujem ti, že si prišiel,“ preriekla smutným hlasom, „mrzí ma, že sme stratili Tadeáša, dúfajme, že je ešte nažive.“
„Ja, ja... som Martin,“ dostal som zo seba pár slov.
„Viem, poď, prosím, za mnou, musím ťa s niekým zoznámiť,“ viedla ma za ruku z terasy do osvetlenej komnaty.
Uvažoval som, ako mohla vedieť o našom boji s plechovými komármi. Zrejme sa tu správy šíria veľmi rýchlo.
Vošli sme do komnaty. V jej strede bol veľký okrúhly stôl. Sedeli pri ňom tri ženy. Keď som ich uvidel, hneď mi bolo jasné, kto sú. Nemohol to byť nikto iný, iba vládkyne z Čierneho, Bieleho a Dúhového hradu. Namiesto pozdravu len ticho upreli na mňa zrak a sklonili hlavy. Pri stole boli ešte dve prázdne kreslá. Do jedného si sadla malá dievčina. Rukou mi naznačila, aby som si sadol do kresla oproti nej, a hneď sa ujala slova: „Martin, dovoľ mi, aby som ti predstavila členov Veľkého snemu. Po mojej pravej ruke sedí vládkyňa z Čierneho hradu.“
Žena v čiernom dlhom plášti sa postavila. Bola veľmi stará, jej bledá pokožka vyzerala ako popol, na rukách mala nápadne dlhé chudé prsty a jej tvár pripomínala skôr kostlivca ako živú bytosť. Šla z nej hrôza. „Som Mora, vládkyňa Čierneho hradu. V jeho podzemí sa vyrábajú elixíry desivých snov, ktoré od nepamäti mátajú ľudí. Ak sa v noci strhávaš zo sna a budíš sa s krikom, znamená to, že tvoj sničkár ti dal vdýchnuť elixír z môjho hradu, v ktorého chodbách je mnoho temných kútov plných prízrakov.“
Jej hlas mi znel v ušiach takmer ako syčanie jedovatej kobry, preto som sa potešil, keď sa odmlčala a sadla si späť do svojho kresla.
Hneď sa postavila žena sediaca po ľavici malého dievčatka a predstavila sa mi: „Som Spomienka, vládkyňa Bieleho hradu. U nás sa zaznamenávajú všetky ľudské zážitky a spomienky. Tie pridávajú moji alchymisti do elixíru spomínania. Ak v spánku opäť prežívaš udalosti predošlého dňa alebo sa dokonca znova ocitneš vo svojom detstve, sme za to zodpovední my. Na Bielom hrade poznáme najdrobnejšie detaily zo života každého človeka.“ Táto vládkyňa rozprávala múdro a rozvážne.
Ako tretia sa mi predstavila žena veľmi nezvyčajná. Jej odev bol akoby pozošívaný z miliónov kúskov látky všetkých farieb, výraz jej tváre sa neustále menil, ale jej hlas bol veselý: „Som Fantázia. Ak sa ti niekedy prisnili sny, v ktorých si bol niekým iným, keď si sa ocitol na neznámych miestach, stretol si hrdinov dobrodružných románov, tak si vdýchol elixír namiešaný v mojom Dúhovom hrade. Všetko, čo ľudský um vymyslel, je zaznamenané v našich knižniciach. Moji alchymisti dokážu namiešať tie najbizarnejšie, ale aj najveselšie a najneuveriteľnejšie sny.“
Keď sa posadila i vládkyňa Dúhového hradu, opäť prehovorilo malé dievča: „A na záver ja. Moje meno je Luna a som vládkyňou Ríše snov. Mora, Spomienka a Fantázia sú moje sestry. Ich práca je rovnako dôležitá, nesmieš v tejto chvíli pochybovať ani o jednej z nich. Pre vás ľudí sú dôležité všetky tri, aj keď to možno hneď nepochopíš. Teraz mi však dovoľ vysvetliť ti, prečo si tu.“
Autor: Figliar
