e, dostávala päťky od pani učiteľky, čo ju psychicky deptalo. Všetci, čo ju poznali, sa jej totiž stále pýtali, či má v škole samé jednotky.“

Dcéru teda dala vyšetriť v pedagogicko-psychologickej poradni. „Diagnóza psychologičky spočívala v tom, že navštívila učiteľku v škole a tá ju informovala, že problém je vo mne. Neviem sa vraj vyrovnať s tým, že mám hlúpe dieťa,“ hovorí R. Zorkelová. „Náprava v poradni prebiehala tak, že dcéra hrala Človeče s vybranými slovami. Vedela som, že to nie je to, čo potrebuje. Oslovila som preto klinickú psychologičku.“

Tá nakoniec zistila, že dievčatko má problémy s pozornosťou a pamäťou, a preto ich treba trénovať. Túto diagnózu však zase odmietli uznať v škole - vyžadujú totiž papier z pedagogicko-psychologickej poradne, a nie od klinického psychológa.

Renáta Zorkelová sa začala problematike detí s poruchami učenia viac venovať. Na základe svojich skúseností aj skúseností iných rodičov, ktorí majú dieťa s poruchami učenia, si myslí, že legislatíva v tejto oblasti je príliš všeobecná.

„Učiteľom treba v prvom rade vysvetliť, čo sú to za poruchy. Inak predsa nemôžu deťom zostavovať individuálny vzdelávací plán, ako to od nich žiada ministerstvo,“ hovorí Zorkelová a dodáva: „Mnoho psychológov si myslí, že špecifické poruchy učenia sú výlučne pedagogickým problémom, ktorý sa ich netýka. A učitelia ho zase z pohodlnosti prehliadajú, lebo práca s takýmto dieťaťom je robota navyše. Tak sa radšej tvária, že dieťa je hlúpe od prírody. Dôsledok? Tieto deti majú veľké psychické problémy a môžu skončiť až v psychiatrických ambulanciách. Rodičia sú bezradní a bezmocní, a nakoniec rezignujú, rovnako ako ich deti.“

(sr)