Aby sme v prípade nezaujali jednostranné stanovisko, oslovili sme aj kompetentných, ktorí majú k veci čo povedať. Na naše otázky odpovedal Ing. STANISLAV PAPÁNEK, vedúci odboru školstva, mládeže a telesnej kultúry, a PaedDr. LUCIA TAKÁČOVÁ, vrchný radca pre špeciálne školy a špeciálne výchovné zariadenia, obaja z Krajského úradu v Bratislave.

V reedukačnom domove v Tomášove bolo za jeden rok dvakrát podozrenie z pohlavného zneužívania chovancov. Prvý prípad polícia vraj neprešetruje. Je to pravda?

Papánek: „Od riaditeľky viem, že oba prípady nahlásila. Oznámenie som síce nevidel, ale tak mi to hovorila.“

Takáčová: „Prípad polícia prešetruje a riaditeľka učiteľa prepustila, lebo nemala inú možnosť. Chlapec, ktorý bol v tomto prípade zneužitý, mal už viac ako šestnásť rokov a to už nie je charakterizované ako trestný čin zneužívania maloletého. Je to kruté, ale podľa zákona je to tak.“

Riaditeľka rodičom neoznámila, že ich dieťa bolo sexuálne zneužité. Je to správne?

Papánek: „Neviem vám odpovedať.“

Z výsledkov školskej inšpekcie je zrejmé, že v riadení domova boli veľké nedostatky. Pani riaditeľka si uložila sedemdesiat náprav.

Papánek: „Treba to vidieť inak. Sedemdesiat opatrení si uložila ona na odstránenie nedostatkov. Toto číslo môže, ale nemusí byť meradlom chýb. Ale máte pravdu, že tam boli vážne nedostatky, najmä v riadení.“

V reedukačnom domove pracuje matka aj sestra obvineného a na chlapcov sa vyvíja nátlak, že si to celé iba vymysleli, dokonca to tvrdia aj niektorí učitelia.

Papánek: „O tom nič neviem, spýtajte sa v reedukačnom domove.“

Hovorí sa, že reedukačné ústavy a podobné zariadenia bývajú semenišťami pedofilov. Máte nejaké štatistiky ktoré to dokazujú alebo vyvracajú?

Papánek: „Štatistiky podobného typu nevedieme. Nemáme mať prečo takéto podzrenie, toto sú len dva prípady.“

Existujú názory, že reedukačné ústavy nie sú tým vhodným zariadením na prevýchovu, že deťom nepomáhajú. Deti sú do nich zavreté ako do väzenia.

Takáčová: „To je laický pohľad. A väzenie spĺňa svoj účel? Všetko závisí od toho, kedy dieťa podchytíme. Ak žije permanentne v patologickej rodine – lebo tam sú tie základy – a do zariadenia sa dostane, keď má pätnásť rokov, tak s ním neurobíte nič. Väčšinu z nich sa nám naozaj prevychovať nepodarí. Ale nejde len o prevýchovu, ide aj o to, či my trošku nechránime spoločnosť pred týmito deťmi. Majú rôzne poruchy správania, čo sa prejavuje najprv nenápadne, napríklad záškoláctvom, útekmi z domu, potom prídu drobné krádeže a neskôr možno i vražda.“

Papánek: „To sú tri veci. Rodina, prostredie, z ktorého dieťa pochádza, tvorí 95 percent. Až potom možno hovoriť o podmienkach v reedukačných zariadeniach. A ide aj to, čo potom, keď dieťa opustí reedukačný domov. Kam sa vracia, ide naspäť domov alebo do poľa, do ulíc?“

Takže podľa vás nie je doriešená poststarostlivosť?

Takáčová: „Presne tak. Deti skončia v osemnástich rokoch v reedukačnom domove a dovolím si tvrdiť, že väčšina z nich skončí skutočne vo väzení. Vôbec nie sú pripravené na život. Ale taký istý osud majú deti v detských domovoch.“

Chceli by ste k tomuto prípadu ešte niečo dodať?

Takáčová: „Je to veľmi vážna vec, ale myslím si, že bola trošku nafúknutá. Mne to pripadá ako honba na riaditeľku. Ale ona odviedla aj kus skutočne dobrej práce.“

Papánek: „Nie je to každodenná a príjemná udalosť, určite nie. Aj s ohľadom na to, keď si predstavím v tej situácii svoje deti. Ale naozaj sa to nestáva často.“ (sr)