rôzneho rozsahu, ktoré sa dieťaťu niekedy darí maskovať. No vnímavý rodič (vychovávateľ) si obvykle všimne zmeny v správaní, vo vyjadrovaní, v obvyklých reakciách, názoroch, postojoch a záujmoch, ktoré sa môžu vplyvom prežitých skúseností niekedy až radikálne zmeniť.

U menších detí zanechávajú tieto zážitky stopy prejavujúce sa najmä v somatickej oblasti: dieťa zle jedáva, sťažuje sa na nechutenstvo, bolesti bruška, hlavy, v noci sa strháva zo sna, prípadne sa uňho objavuje aj pocikávanie. Zažíva pocity úzkosti, strachu a hanby.

Dieťa môže navonok vyzerať v poriadku, ale ťažkosti sa môžu objaviť v inej oblasti – poruchy v učení, slabá koncentrácia, zhoršenie prospechu, chodenie poza školu a podobne.

Staršie deti v pubertálnom veku môžu byť sekundárne traumatizované netaktným zverejnením toho, čo sa stalo. Dieťa veľmi ťažko znáša fakt, že jeho najbližšie okolie (najmä rovesníci) o zneužití vie a môžu sa mu vysmievať. Vtedy sa môže strániť kolektívu alebo niekedy naopak – tváriť sa skúsene a dôležito, obrannou reakciou na túto frustráciu môže byť aj zľahostajnenie a môže viesť k sociálnej neprispôsobivosti. Navyše pri pohlavnom zneužití dieťaťa v adolescentnom veku sa uňho môžu v dospelosti objaviť problémy s nadväzovaním a udržiavaním partnerských vzťahov.“ (sr)