Keď sa doručovateľka Jaroslava Drozdová z Kremnice vyberá na svoju zvyčajnú púť krivoľakými uličkami mesta, presne vie, v ktorom okne ju čaká hlava starenky, kde sa treba vyhnúť psovi, kde po zazvonení treba dlhšie čakať, lebo domáci si často zdriemne aj dopoludnia. Starí ľudia návyky nemenia. Aj preto nemá vo svojom obvode dôchodcu, ktorému by chodil dôchodok na účet v banke. „Starí ľudia sa bankomatov a vystávania v bankách obávajú,“ tvrdí.

„Dali sme im na výber, či im nosiť dôchodky priamo domov, alebo si ich sami budú chodiť preberať na poštu,“ hovorí Jaroslava.

Iba zriedka sa jej stane, že dôchodca na deň vyplácania dôchodku zabudne a odíde z domu. Väčšina z nich ju netrpezlivo čaká nielen preto, že mesiac od jedného dôchodku k druhému trvá dlho. Pre mnohých je to jedna z mála možností s niekým sa porozprávať.

„Pre niektorých je to vítaná zmena v každodennom sterotype. Posťažujú sa na svoje choroby, susedov, príbuzných a mnohí by nedbali, keby som tam presedela dopoludnie. Keď vidím, že sa človek cíti opustený, snažím sa mu vliať trocha nádeje. Niekedy však mám taký nabitý deň, že s nimi iba prehodím pár slov.“

Kremnica je malé mesto, kde sa ľudia poznajú, a tak ani nemáva strach z toho, že by ju prepadli zlodeji. Starí ľudia pozývajú svoju doručovateľku na kávičku, zákusok, ako však sama hovorí, je trocha ostýchavá a pozvanie prijme zriedka.

Sem-tam okrem dôchodku prinesie list či časopis. Tých je z roka na rok menej – ľudia na dôchodku už nemajú predplatné z čoho platiť. Ešte horšie je to s novinami. Kým v minulosti ich mávala plnú poštársku tašku, dnes v celom jej rajóne odoberá denníky iba trinásť ľudí.

Dôchodky na účet má v Kremnici iba minimálny počet dôchodcov. Ako hovorí aj dôchodkyňa Anna Kleinová, bola by to pre nich zbytočná záťaž. Bankomaty sú im cudzie, vedeniu účtu by mnohí nerozumeli. Ona sama si chodí po dôchodok na poštu. „Som často mimo domu, takže neraz bol pre mňa problém, aby som dopoludnia vyčkávala, kým poštárka príde. Deň, keď beriem dôchodok, je pre mňa takým vybavovacím dňom. Idem na poštu, zaplatím všetky šeky, ktoré sa mi nazbierali za mesiac, poposielam listy. Kým vládzem, budem to riešiť takto. Ak už sily stačiť nebudú, určite sa aj ja budem tešiť na každé zazvonenie poštárky,“ hovorí Anna Kleinová.

KVETA FAJČÍKOVÁ