Fabiov život by asi nezachránila ani prilba, vyjadril sa neskôr hlavný lekár Tour de France doktor Gerard Porte (vľavo), ktorý bol na mieste nehody ako prvý. Podľa jeho názoru boli zranenia hlavy na miestach, ktoré aj tak nie sú prilbou chránené.
Kvapky krvi sa postupne menia na pramienky. Stekajú po asfalte, ktorý je stále rovnako drsný ako pred chvíľou, keď bol ešte šedý. V žiariacom slnku nezadržateľne mení farbu na krikľavočervenú.
Pred pár sekundami sa po ňom rútil pelotón z horskej prémie, teraz tu po hromadnom páde ostáva skupinka cyklistov. So zlomenou panvou stoná Ullrichov priateľ Dirk Baldinger, dole svahom preletel Talian Dante Rezze, ale je tu ešte niekto, čo skončil omnoho horšie. Skrčený a v bezvedomí leží na zemi v kaluži krvi Armstrongov spolujazdec z tímu Motorola Fabio Casartelli. Úradujúci olympijský šampión narazil hlavou priamo do betónového kvádra ohraničujúceho cestu. Onedlho ho už vrtuľník odváža na kliniku v Tarbes, ale tam o tri hodiny neskôr zomiera. Zanecháva manželku Annu Lisu a štvormesačného syna Marca.
Štvrtá smrť v histórii Tour de France nachádza svoju obeť 18. júla 1995 - presne pred desiatimi rokmi.
Šou musí pokračovať
Preteky medzitým pokračovali. Breukink a Museeuw sa po páde pozbierali a stíhali pole, na čele ktorého sa Richard Virenque vydal do útoku na svoje druhé etapové víťazstvo na Tour. Len na konci pelotónu sa mladý Lance Armstrong neprestával obzerať cez plece, čakajúc na svojho spolujazdca Casartelliho. Keď ho dostihol Breukink, povedal mu: "Nemusíš ho čakať, nepríde."
Etapu neprerušili ani po oficiálnej správe o Casartelliho smrti, vedenie pretekov sa snažilo informáciu pred pretekármi utajiť. Bolo toho názoru, že v prípadoch ako tento je lepšie nepovedať nič. Odhliadnuc od jedného traťového komisára, ktorý dvadsať kilometrov pred cieľom prezradil skupinke odpadlíkov pravdu, sa správa o smrteľnej nehode do pelotónu nedostala.
Záver etapy sa vďaka tomu premenil na cynické divadlo, za ktoré sa riaditeľ pretekov Jean-Marie Leblanc dodnes hanbí. O tragickej udalosti nepovedal Virenqueovi ani v cieli. Skôr, ako dorazili poslední jazdci roztrúseného poľa, pokračovalo vyhlásenie víťazov ako zvyčajne. Leblanc síce usmernil hostesky, aby nadšenie z francúzskeho etapového triumfu tlmili, ale tie na to v horlivosti svojho vystúpenia zabudli a nič netušiaci víťaz Virenque oslavoval, akoby sa nič nestalo.
Nielen talianske noviny Gazzetta dello Sport to pociťovali ako "urážajúce a neodpustiteľné."
Najťažšia etapa
Boli to sami jazdci, kto vedeniu Tour na druhý deň udelil "lekciu z úcty", ako to neskôr označil L'Equipe. Celých 237 kilometrov z Tarbes do Pau išli pretekári spoločne. Na sprievodnom vozidle viezli Casartelliho bicykel previazaný čiernou stuhou. Tristo metrov pred cieľom sa celý pelotón zastavil a šesť tímových kolegov Fabia Casartelliho prešlo spolu páskou. Ako prvý Andrea Peron, ktorý s Fabiom býval na izbe. V ten deň zvíťazila solidarita a slušnosť, Tour si pripla smútočnú pásku a čiastočne splatila svoj dlh Casartellimu. Jazdci sa rozhodli venovať všetky prémie toho dňa (220-tisíc frankov) jeho rodine, vedenie Tour sumu zdvojnásobilo a osobnými darmi prispelo aj veľké množstvo cyklistických fanúšikov z celého sveta.
Lance Armstrong popísal svoje pocity zo 16. etapy takto: "Bolo nás tam asi stodvadsať, 115 z toho počas ôsmich hodín nepovedalo ani slovo. Bol to najťažší deň v mojej kariére. Hoci sme šli celkom pomaly, bolo to ťažké, bolo horko a bolo to aj psychicky nesmierne náročné. V hlave som bol celkom ďaleko preč. Taký deň by som už v živote nechcel zažiť. To bola najťažšia etapa Tour de France."
Lance išiel aj za Fabia
Casartelliho stajňa Motorola už nechcela pokračovať v pretekoch, ale vdova po Fabiovi dokázala smútiacich spolujazdcov svojho zomretého manžela presvedčiť dokončiť Tour - na jeho počesť.
Bol to Lance Armstrong, ktorý o dva dni neskôr predviedol tú snáď najintenzívnejšiu formu držania smútku. Po tom, ako mu športový riaditeľ tímu porozprával, že Casartelli si v etape do Limoges robil šance, vydal sa Američan na útok, aby svojmu kamarátovi vzdal poslednú česť. Záverečných 40 kilometrov išiel sám, no neskôr hovoril, že mal pocit, akoby boli na bicykli dvaja. Na cieľovej rovinke zdvihol oba ukazováky k nebu, hore k Fabiovi, ako by chcel povedať: "Cítim jeho prítomnosť a vyhral som pre neho. Pre neho, pre jeho rodinu a pre všetkých, čo za ním smútia."
Fabio Casartelli
* 1. 8. 1970, Como, Taliansko
= 18. 7. 1995, Col du Portet d'Aspet
Prevažne šprintér, profesionál od roku 1993 v tímoch Ariostea, ZG-Mobili a Motorola.
Najväčší úspech ako amatér: zlatá medaila na OH 1992 v Barcelone
"Toto víťazstvo venujem tebe, Fabio," ukazoval v cieli po svojom prvom etapovom triumfe na Tour de France do neba Lance Armstrong. Vo svojej knihe "Tour života" neskôr napísal, že Limoges - napriek prekonanej rakovine - bol najpohnutejší deň jeho života.
Casartelliho bicykel je vystavený v Museo Del Ciclismo pri jazere Como. V osudnej 15. etape použil po prvý raz svoj celkom nový titanový bicykel, ktorý dostal len deň predtým. Bol s ním veľmi spokojný a chcel s ním jazdiť až do konca Tour.
Cyklistické pútnické miesto Col du Portet d'Aspet nepatrí so svojimi 1069 metrami k žiadnym pyrenejským obrom, je to len obyčajná horská prémia druhej kategórie. Vlastne by ani vôbec nestál za zmienku nebyť nešťastného 18. júla 1995. V zjazde z kopca prišlo k hromadnému pádu s niekoľkými zranenými a s jedným mŕtvym. Pamätník Fabiovi Casartellimu dali spoločne postaviť tím Motorola a vedenie Tour de France.
