Okrem toho, že deťom nedovolím fajčiť, piť alkoholické nápoje, hovoriť oplzlo a večer po 20. hodine sa potulovať po dedine, či sledovať nočné programy v televízii, zakázala som im pozerať aj ďalšie televízne programy. Niektoré som dokonca zakázala aj sebe.
Najprv som deti odhovorila od pozerania telenoviel (pri chlapcoch mi to netrvalo dlho, ale pri dcére, ktorá má 9 rokov, to bol heroický pokus). Sadla som si s ňou a spolu sme pozerali jeden diel. Postupne som jej ukazovala všetky chyby, ktoré filmári robili pri nakrúcaní. Bola som prekvapená, koľko som ich našla. Potom som jej vysvetľovala, prečo je to hlúpy seriál. Dialógy hercov mi k tomu výdatne pomohli. Stačilo, aby som doplnila jednu rozumnú vetu a dej by sa veľmi rýchlo a elegantne ukončil. Pochopila to. Povedala som jej, že telenovely vymysleli a natočili ľudia, ktorým nezáleží na kráse (umenie som do toho radšej nemontovala), ale na rýchlych ziskoch. Bolo ťažké odpovedať jej na otázku: "Ale pozerá to aj moja kamarátka, jej maminka a skoro všetky spolužiačky." Povedala som jej, že ľudia majú právo pozerať a robiť, čo chcú. Záleží na nich, čo si vyberú. Neznamená to, že sa kvôli pozeraniu televízneho programu alebo názorom na spevákov nebudú rozprávať a kamarátiť.
Podobným štýlom som odhovorila od pozerania niektorých programov aj ostatné deti (chlapci sú vo veku 13, 14, 15 rokov). Začali sme Uragánom. Najprv sme sa na ňom zabávali, ale keď už boli dvojzmyselné vtipy a oplzlosti každých tridsať sekúnd, zakázala som im to pozerať. Naštvaným deťom som povedala, že nie je umenie prísť pred publikum, urobiť hlúpu grimasu a tešiť sa, ako sa všetci váľajú od smiechu.
Podobne sme zvládli Poštu pre teba alebo Svadbu snov. Povedala som im, že skutočné city na obrazovku nepatria. Televízia sa snaží zarobiť na tom, že si ľudia odpúšťajú, plačú, robia vyznania. To všetko je však intímna vec každého človeka. Akoby si niektorí ľudia svoje city nedokázali povedať v súkromí, ale potrebujú na to tisícky divákov. Tieto city sú strašne necitlivé a bohvie, aké to bude mať následky o 5 - 10 rokov.
Po čom ženy túžia nás zatiaľ nezaujíma (podľa Adama je to debilina), SuperStar ich už tiež prešla (podarilo sa nám obísť hlasovanie, zháňanie telefonických čísiel aj podpisový ošiaľ) a momentálne máme problém s novou reality show Mojsejovci. Pozerali sme ju, pretože sme si vymysleli dôvod, aby sme ju pozerali. Tak ako všetci. Väčšina na tento program hundre, ale všetci si nájdu rozumný dôvod, aby to pozerali. Jedni zo sociologického hľadiska, iní z ľudského, neľudského, morálneho či nemorálneho, ďalší zo zábavy. Ja to pozerám, lebo tam mám spolužiaka zo strednej školy.
Zo začiatku som si myslela, že tento program využijem na výchovné účely. Pozrite detičky, čo spravia z ľudí peniaze. Lenže potom sa na obrazovke objavili nahé ženy, manipulácia, opustenie dieťaťa a následný výsmech a ďalšie morálne facky. Chlapci boli najviac šokovaní z muža, ktorý si narezal ruku a nasypal si do rany soľ. Gabriel sa až striasol. Vtedy som pochopila, ako na deti pôsobí reality show. Neprekáža im násilie na obrazovke, či už v akčných filmoch, alebo v spravodajstve. Nepamätám sa, kedy sa chlapci striasli pri pohľade na krvácajúce telá v televíznych novinách (zakázať správy je ťažké, pretože ich pozeráme aj my rodičia). Ale záber na reálneho muža v reálnom čase ich zasiahol. Vtedy som si povedala, stačilo. Zakázala som nám všetkým pozerať Mojsejovcov a pripravila som sa na dlhé debaty, prečo áno a prečo nie. (Manžel to navrhoval už dávnejšie.) Viem, že to budem asi vysvetľovať aj svojim známym. Bude to ako s mobilmi. Dookola opakujem rozumné dôvody, prečo ich našim deťom nekúpime. Ale o tom niekedy inokedy.
