„A vy to tam chcete nájsť sami? A na Smarte?" zasmeje sa chalupárka. „Vylúčené, zavedie vás tam môj manžel na našom džípe." Stretávame sa teda na konci poslednej dediny. Čaká tam ružový veterán Johny, alebo tiež „sviňa jedna", keď sa mu nechce ťahať do kopca. Zadívam sa neveriacky hore rozbahneným brehom, ktorý mizne strmo v lese. Sem sa máme vyškriabať? Džíp však neštrajkuje a šplhá sa do terénu. Hádže ho a šmýka, premýšľam, či skončíme v svahu, alebo sa zrútime dole k oblakom, ktoré zakryli dolinu ako more. Zrazu v zákrute zbadám obrovský sivý zadok. Jeleň vybehne kúsok nad nás, stojí a skúmavo sa pozerá. Sme pre neho zaujímavým spestrením dňa. Okrem nás tu už veľa živých tvorov nestretne. Lazy neďaleko Kokavy nad Rimavicou dnes obývajú najmä chalupári, a tí sem v zime nechodia.Vlastne len tri usadlosti, vzdialené od seba na kilometre, sú v týchto končinách osídlené po celú zimu. V jednej bývajú „mrkvičkári" - Bratislavčania, ktorí sa rozhodli pre alternatívny spôsob života. Mladá rodina sa odstrihla od civilizovaného sveta a dnes žije len so zvieratami, jedia, čo si dopestujú, a ani školopovinné dieťa zatiaľ neposielajú do školy. Potom je tu osamelý starý čudák. Na laze žil s bratom. Keď zomrel, ostal celkom sám a s nikým sa nechce stýkať.

A ešte sú tu Staníkovci. Pani by aj išla „dolu" za ostatnými deťmi, ale muž nechce. Tu sa narodil, tu chce aj umrieť, argumentom nie je ani to, že má ťažkú cukrovku a robiť už nevládze. Dobytok a grunt ležia teda najmä na pleciach syna, ktorý zostal pri nich. Tridsaťročný statný muž s plavou bradou. Vyzeral by ako švédsky filmový herec, keby mu žiara zo sklárskej pece nerozpukala sklovinu. Skláreň zavreli a on je dnes bez zubov a bez práce. Deň a noc, noc a deň na samote len so starými rodičmi, drinou a bernskými salašníckymi psami, ktoré chová. Niekedy je to na riadnu depresiu.

Prečo brezy cvendžali

Cesta k Staníkovcom preverí kondičku. Treba sa vyškriabať asi tri kilometre ku krížu, pokochať sa vyhliadkou, pozdraviť pastiera so stádom kráv a stúpať chodníčkom pomedzi brezy. Sú poohýbané ako luky. Jednu zimu sa vraj celé obalili ľadom a potom, raz v noci, sa krajom ozvalo jemné cinkanie. Zvonenie prešlo v cvengot a po chvíli, v strašidelný rachot. Pod ľadovou tiažou stromy prašťali a tie, čo sa nezlomili, navždy zostali zhrbené. Ako v rozprávke.

Ako počúvame príbeh, cesta sa začína zvažovať a spoza zákruty vybehnú štyri veľké huňaté psy. Pôsobia hrozivo, ešte že poznajú nášho sprievodcu. V kotline čupí gazdovstvo. Čierne brázdy, jabloňový sad, navŕšené drevo, romantický senník a obrovské kopce sena. Je tu aj traktor, odstavený trabant a zablatený džíp. Starý svet sa mieša s novým. V chlieve bučia teliatka, v stajni sa vrtia šteniatka a polihujú ovečky. Mačky sa obtierajú o nohy a pomedzi to poletuje kohút a obšťastňuje sliepky. Romantika? Obyvatelia lazov nás zakrátko vyvedú z omylu.

Nešťastná nevesta

V kuchynke je teplo. Na sporáku sa suší paprika a pri piecke sa zahrieva gazdiná. Núka nám krvavočervený ríbezlák, žlté, doma mútené maslo a domáci vŕzgajúci kravský syr.

Prehĺtame delikátne sústa a počúvame ako pani Staníková rozpráva o neľahkom živote. Vydala sa sem v devätnástich, no predtým tiež žila na lazoch. S mužom sa zoznámili pri robote na žatve. Nebola to vraj bohvieaká láska. Ona mala osemnásť, on dvadsaťosem. Žiadnej neveste sa sem nechcelo.

„Ani ja som nešla hneď, už som aj syna mala, keď som prišla. A celý život som chcela odísť. On aj sľuboval, že pôjde het, ale nešiel!"

Mladá nevesta prišla na grunt, kde už šafárila švagriná s troma deťmi, no najmä prísna svokra. „Čo svokra navarili, muselo sa jesť. Každé ráno to boli krumple s mliekom, len v nedeľu halušky s kapustou a mäso. Celkom sa mi to sprotivilo."

Na lazoch porodila pani Staníková aj jedno z detí. Dcéru. Jednoducho, nestihlo sa zísť do civilizácie.

„Stále sa mi zdalo, že je to ešte ďaleko. Bola žatva, veľa roboty, no a zrazu prišli bolesti. Aspoň, že mi suseda pomohla, lebo to nebol ľahký pôrod. Celý deň som odberala a viazala obilie, nedokázala som sa potom zodvihnúť z postele. A švagriná do mňa, však sa dvíhaj hore, čo ležíš ako taká krava? Mňa by to aj pohlo, ale naozaj som nemohla vstať, všetko ma bolelo. No maródiť sa nedalo. Už na druhý deň som musela byť na nohách. Hlava sa mi krútila, ale kto by robil?"

Zima na lazoch

Ani staroba nie je romantická:

„Teraz som stará a chorá. Nemôžem chodiť, hlava sa mi krúti a hučí v nej, kašeľ ma dusí, žlčové kamene mám, v páse ma pichá. Manžel má ťažkú cukrovku. Tiež nevládze, Aj teraz kus hrabal a že je mu špatne, už si lehol."

Ako si v tejto pustatine poradia dvaja starí chorí ľudia?

A ešte v zime, kde keď nafúka snehu, sú celkom odrezaní od sveta? Pani Staníková len mávne rukou:

„Dole v Zlatne má jeden traktor s radlicou, keby bolo najhoršie, príde po nás. Donedávna to bolo horšie, ani mobilom sa nedalo zavolať. Bol zlý signál, keď chcel syn telefonovať, musel vyšliapať na kopec hore ku krížu. Teraz chválabohu pozháňali dajakú anténu."

Ale ako v zime nakupujete?

„Jaj, milá moja, my nakupujeme v lete! Nakúpi sa meter - dva múky, cukor, soľ, korenie, všetko, čo treba do kuchyne. Na zimu som urobila aj kus bryndze, treba na ňu nechať vyzrieť syr. Keď vykysne, je potom ako maslo, tak sa roztiera. Len ho posoliť a riadne vymiesiť."

A Vianoce na lazoch?

„Dávame dobytku chlieb a cesnak. My slávime tuná v izbe, kde je teplo. Nad stôl dáme ozdobený stromček z lesa, dokola je ich plno, naň kolekcie, salónky elektrické svetielka. Staré ozdoby sa už nezachovali, deti boli, pobili sa. Máme kapustnicu, no kapra nejeme. Radšej filé. Raz nám kapra doniesli z Bratislavy. Muž si ho želal, lebo ho ešte nejedol. On sa ale nazdal, že ho môže krájať ako chlieb s maslom. Smiala som sa mu, keď sa pasoval s kosťami a nevedel ho pojesť - tu máš kapra!"

Medvedia stupaj

Ako najlepšie na lazoch stráviť čas? Predsa počúvaním príbehov. Napríklad, ako raz v hore objavili mláďa diviaka, a tak ho chovali v chlieviku ako domácu sviňu. Alebo ako im v zime chodia do sadu srnky a jelene. Medvede sa k domu neodvážia, boja sa psov.

„Ale susede okno rozbili, čo mali narichtovanú zeleninu, všetku požrali. Aj klbáse, zaúdenú slaninu, dokonca aj motorku zničili. Náš Vlado sa tam bol pozrieť a v snehu našiel medvedie stupaje. Zobral konárik a zmeral ich. Má desiatku nohu a celá sa mu do šľapaje zmestila, ešte aj s päsťou."

Veľa sa dá pohovoriť aj o býkoch.

„Teraz máme pokojných, no boli aj zlé. Jeden syna tak prehnal, že ho skoro zabil. Pásol sa s kravami, no keď sa k nim dalo teľa, nenávidel ho a chcel ho zaklať. Keď syn teľa bránil, do potoka ho zahnal a odvtedy sa s ním už nedalo. Nedal sa zavrátiť. Ešte tak zozadu, vidlami. Dvaja chlapi sa nebáli, ale jeden si veru nebol istý."

Raz len-len že nedošlo ku katastrofe.

„Syn oral a býk sa mu postavil. Myslel, že keď si vezme železnú šanglu, býk ustúpi. Videla som to z okna. Býka udrel, lenže tyč mu vypadla a býk do neho. Kričím - bežte ho brániť, lebo ho ten zabije! To bolo niečo nenormálne, vyhadzoval chlapa do vzduchu ako handrovú bábiku. Vyhodil ho, bacol na zem a zase do neho. Nakoniec sa synovi podarilo skotúľať dolu svahom a ukryť pod voz. Až vtedy som si vydýchla, že sa azda zachráni. Ale keď som sa na to dívala, išla zo mňa duša vyletieť. Taká som bola šťastná, keď sme to zviera dali preč. Keď bol naložený na voze, ja som pánu bohu ďakovala, že sme sa čerta zbavili."

Zodrala som sa

Pani Staníková je síce usmievavá, ale zatrpknutá. Celý život drela a čo má? Dôchodok 570 korún, zlomené zdravie a syna bez práce.

„Muž nechcel kone, celý život sme orali na voloch. Tam som si zničila nohy, lebo voly treba vždy poháňať, za retiazku držať a vodiť, aby išli rovno za brázdou. No a potom bolo treba dať ich do družstva na mäso. Išli na porážku a žiadnu náhradu nám nedali, ešte o 35 korún menej, ako dával kupec. Bože, čo sme sa my narobili. Od jari do jesene stále robota a cez zimu tiež, dobytok chovať, hnoj sa vozil, priadlo sa a tkalo. Robili sme na dane, na dodávky, ktoré sa nedali zaplatiť. Čo som sa ja len cez kopec nachodila s nošou vajíčok, opatrne, aby sa nepotĺkli. A k tomu som sa o deti starala a o svokru, ktorú rozum nahával. Tiež o stromčeky v škôlke. V živote som nebola na dovolenke. Zodrala som sa a teraz mám dôchodok na hanbu sveta."

Samotka na samote

Vlado počúva mamino rozprávanie. Je ticho, do debaty sa príliš nezapája. Ak, tak len zavtipkuje. Prečo chová práve bernské salašnícke psy? Vraj srnčí ratlík, ktovie či by na lazoch nezmrzol.

Keď ešte chodil do práce, v zime sa brodil k najbližšej civilizácii aj dva kilometre. Chodil na pol šiestu, predtým bolo treba statok nachovať, tak vstával aj o pol tretej.

„Ale veď len cez zimu," zľahčuje.

Zľahčuje aj to, ako sa žije zdravému mladému chlapovi na samote v kraji, kde vládne nezamestnanosť. Bez ženy, bez detí.

„Mám to premyslené, pôjdem ja už len do starobinca, za záhradníka. Tam sú pekné, tridsaťročné ošetrovateľky, hádam sa o mňa postarajú," vymýšľa.

„Alebo, vy pomôžte, aby sem častejšie nejaké dievčatá na návštevy chodili. Najlepšie teraz, kým napadne sneh. Možno príde metelica a zostanú tu so mnou až do jari."

FOTO SME - PAVOL MAJER