Ján Mihálik (1975) zo združenia Partners for Democratic Change Slovakia ­ Centra prevencie a riešenia konfliktov, absolvent štúdia sociálnej práce, v súčasnosti konzultant a tréner pre neziskové organizácie.FOTO SME ­ PAVOL MAJER

„Všetky veľké relígie majú príkaz: splácaj dobro dobrom, vráti sa ti to ako dobro. No príbehy ľudí v tejto knihe sú v niečom zvláštne, tam reciprocita nefunguje. Tí ľudia dávajú a nečakajú nič," charakterizuje publikáciu Počasie je také, aké si ho urobíš sociológ Fedor Gál. Kniha, ktorú vydalo bratislavské združenie Partners for Democratic Change Slovakia, prináša desať rozhovorov so zaujímavými ľuďmi, ktorí „páchajú dobro" iným. Ľuďmi s rozmanitými povolaniami a osudmi, ktorí by však označenie altruista sotva prijali. Netúžia po tom, aby ich činy niekto vystavoval na obdiv. „Sú dôkazom toho, že pomáhať netreba len v dramatických krízových situáciách. Často býva dôležitejšia každodenná obyčajná slušnosť, drobné pozitívne skutky, ktoré si okolie ani nemusí všimnúť," hovorí JÁN MIHÁLIK. On a psychológ Dušan Ondrušek sú editormi knihy, ktorej súčasťou sú aj fotografie Andreja Bána a štyri úvahy renomovaných psychológov a sociológov.

Ako to všetko vzniklo?

„V rámci našej činnosti sme stretli mnoho ľudí, ktorých aktivity nás inšpirovali vydať popri odborných publikáciách aj knihu takýchto autentických výpovedí. Je určená širokej verejnosti, no súčasne je aj vyjadrením vďaky tisícom ľudí, ktorí nemyslia len na seba."

Čo sú to za ľudia?

„Rôznorodí, od vysokoškolsky vzdelaných až po tých, ktorých formovala hlavne škola života. Pôvodne sme pripravili viac rozhovorov, pri konečnom výbere sme sa snažili udržať diverzitu, aby každý z príbehov priniesol nový prvok, iný aspekt."

Je altruizmus týchto ľudí ich spontánnym prejavom, alebo plánovaným postojom? V knihe je napríklad príbeh úspešného manažéra, ktorý dáva nemalé financie na charitu, no jeho žena mu tvrdí, že je napriek tomu egoista a takouto filantropiou si hladká svoje ego.

„Nie je podstatná motivácia, ale fakt, že tie altruistické činy sa udejú. Pátranie po tom, z akých pohnútok vznikajú, je do istej miery až znesväcovaním dobrého skutku."

Ale nejaký rozdiel tu predsa len existuje, nie?

„V tom, že tí, ktorí reflektujú svoje snaženia, môžu skôr prísť na to, či ich pomoc nie je viac o ich vlastných potrebách ako o potrebách tých, ktorým pomáhajú."

Dobre. A tí druhí?

„Pre nich je pomáhanie samozrejmosť, niektorí ani netušia, ako pomáhajú svojmu okoliu, že robia niečo nad rámec štandardu. To sú tí naozajstní altruisti."

Snaha o pomoc teda môže niekedy priniesť aj opačný efekt. Ako sa dá tomu zabrániť?

„Neustálym reflektovaním poskytovanej pomoci. Treba vždy sledovať, či to, čo robíme, je skutočne prospešné. Takáto reflexia súvisí aj s tým, o čom sme hovorili pred chvíľou ­ súčasne znižuje pravdepodobnosť, že pomáhaním pomôžeme skôr sebe na úkor iných. Názorne o tom píše britský humanitárny pracovník Tony Vaux v knihe Sebecký altruista, kde varuje pred nebezpečím siedmich smrteľných hriechov, ktoré poznáme zo stredovekej teológie."

Napríklad?

„Trebárs lenivosť môže zužovať záber našej pomoci len na blízke okolie, alebo závisť zasa vedie k samoúčelnej filantropickej súťaživosti."

S vašou publikáciou s nálepkou ­ Táto knižka sa nestratila, práve putuje svetom ­ sa môžeme stretnúť aj na sedadle električky či v parku na lavičke. Koľko jej exemplárov ste zaradili do tohto bookcrossingu?

„Dvadsať, pričom vo voľnom šírení kníh na verejných priestranstvách máme slovenský primát."

Osvedčilo sa vám to?

„Pri takomto počte kníh ťažko hovoriť o komplexnej spätnej väzbe. Ale počul som, že jeden z čitateľov, keď knihu našiel, zorganizoval pre priateľov verejné čítanie. A potom, ako sa patrí, ju s nádejou niekde 'zabudol' pre iných."