Manželia Pavol a Mária Demitrovci. ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
V hľadisku trenčianskeho zimného štadióna počas piatkového prípravného zápasu hokejistov Dukly s ruským Permom (7:2) nechýbal ani rodák z neďalekej Dubnice PAVOL DEMITRA (28). Hviezdu Saint Louis Blues a slovenskej reprezentácie zvykne jeho bývalý spoluhráč Michal Handzuš stručne zhodnotiť, že je to hráč z inej planéty. Tréner českej reprezentácie Slavomír Lener počas posledných majstrovstiev sveta vo Fínsku jeho všeobecne známe prednosti zhrnul do výstižnej vety: „Jeho genialita spočíva v tom, že na ľade pracuje korčuľami, rukami a hlavou vždy o stupeň rýchlejšie, než ostatní.“
Ako na vás zapôsobil tím trenčianskej Dukly?
„Naozaj veľmi dobre. Majú prepracovaný systém. Spolu s niekoľkými chlapcami z NHL s nimi aj trénujeme a mám skúsenosti, že sa proti nim ťažko presadzuje. Sú šikovní v útoku a umne fungujú aj v obrane.“
Ako ste strávili vzácny letný oddych?
„Leto bolo odlišné od predchádzajúcich. Doma na Slovensku si užil iba pol druha mesiaca, čo bolo oveľa menej ako v minulosti. Stačil som ponavštevovať rodinu a priateľov a hneď som sa zapojil do prípravy na novú sezónu.“
Po šampionáte v Helsinkách ste sa ponáhľali za manželkou a čerstvo narodeným synom do amerického Saint Louis, kde ste sa zdržali dlhšie. Súviselo to s malým Lucasom?
„Áno, lekári nám neodporúčali dlhý let. Lucas mal vtedy iba mesiac. Tak sme sa mu v pohode venovali v Amerike a popri tom som si zahral aj obľúbený golf. Lucas rastie ako z vody a rezolútne dáva najavo, že na Slovensku sa mu páči.“ (Smiech.)
Máte za sebou najúspešnejšiu sezónu v NHL. Po základnej časti ste sa dostali nad deväťdesiatbodovú hranicu extratriedy. S 93 bodmi za 36 gólov a 57 asistencií ste skončili na šiestom mieste v absolútnom poradí NHL. S akým plánom pôjdete do nového ročníka?
„Dúfam, že to bude pokračovať podobne alebo ešte lepšie. Nikdy si nedávam presné predsavzatia o bodoch či o góloch. Držím sa zásady, že treba makať a výsledky prídu.“
V sezóne 1999 - 2000 ste so slovenskými spoluhráčmi Handzušom a Bartečkom i Nagyom prežívali hokejovú extázu. Slovenská formácia patrila k najlepším v celej NHL, vaše Saint Louis vtedy získalo Prezidentskú trofej za prvenstvo v základnej časti. Na ľade ste excelovali kombinačnými kúskami „naslepo“ a po góloch ste zvykli všetci kričať od radosti. Po odchode vašich slovenských kamarátov z Blues ale aj po skúsenostiach s arbitrážou pred podpisom zmluvy ste ochladli v prežívaní hokeja. Neuškodil vám odklon od hokejového idealizmu k pragmatickejšej chladnokrvnej profesionalite?
„Nemyslím, i keď priority sa u mňa naozaj posúvajú. Kým kedysi som mal v hlave iba hokej, teraz je pre mňa ako otca rodiny na prvom mieste manželka a dieťa. Okrem toho s pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami sa nestresujem. Do zápasov nastupujem úplne uvoľnený, a to je dobrý predpoklad, aby som sa už iba zlepšoval. Aj čísla z uplynulej sezóny to potvrdzujú.“
V lete ste absolvovali druhú arbitráž, po ktorej vám zvýšili ročný plat z 3, 975 milióna dolárov na 6,5 milióna. Viacerí odborníci sa zhodujú, že trhová hodnota vašej hokejovej produkcie sa pohybuje okolo ôsmich miliónov dolárov. V Saint Louis ste znovu suverénne dominovali v produktivite a okolo vás korčuľovali oveľa lepšie platení spoluhráči - Keith Tkachuk berie ročne 11 miliónov, Doug Weight 8,5, dokonca aj obrancovia Pronger 9,5 a Al MacInnis 7,5 mil. Nevnímate to ako diskrimináciu z titulu vášho európskeho pôvodu?
„Nie. Je to ťažké porovnávať. Spomínaní spoluhráči podpisovali vysoké kontrakty pár rokov predo mnou. Vtedy boli úplne iné relácie ako dnes. Teraz sa kluby obávajú a pripravujú na budúcoročný štrajk. Nik nevie, do čoho ide. Z tohto pohľadu som podpisoval zmluvu v najnevhodnejšom období. Smola, ale život ide ďalej.“
Arbitráž je pre mnohých hokejistov frustrujúci zážitok. V súboji o peniaze sa dozvedia o sebe veci, nad ktorými zostáva rozum stáť. Miroslavovi Šatanovi svojho času vyčítali, že je málo vylučovaný. Od vás vraj očakávali viac v posledných dvoch zápasoch play off, na ktoré ste nastupovali so sebazaprením a pred súpermi ste tajili zlomený prst. Išlo vlastne o zneužitie osobného hrdinstva. Ako ste sa cítili?
„Vcelku normálne, lebo som bol na všetko pripravený. Vedel som, že po vypadnutí s Vancouverom je vedenie sklamané a odnesiem si to aj na arbitráži. Na druhej strane ľudia zo štruktúry klubu vedia a oceňujú vzťah hráča k svojmu mužstvu a nezabúdajú na to. Lenže tí zväčša nerozhodujú o peniazoch.“
Zmenili ste niečo v systéme letnej prípravy?
„Vôbec nič, robím všetko tak ako vlani či predtým. Držím sa zásady, že pokým sa darí, netreba nič meniť.“
Patríte k tým hráčom NHL, ktorí tvrdia, že po skončení aktívnej činnosti sa vrátia na Slovensko. Platí?“
„V mojom prípade určite. V Amerike hrám veľmi rád hokej, ale ostať navždy by som tam nedokázal.“
Prečo?
„Je to úplne odlišný život. No hlavne by som sa nezaobišiel bez príbuzných, kamarátov a rodného prostredia.“
Ako vnímate zmeny či posuny na Slovensku, keď sa sem každoročne na leto vraciate?
„Nemôžem vynášať nejaké závery. To by som tu musel stráviť celý rok. Ja počas tých dvoch letných mesiacov naplno vychutnávam oddych s rodinou, stretnutia sa priateľmi. Na pozorovanie širších súvislostí čas nemám.“
Na svetový šampionát vo Fínsku ste dorazili až v jeho priebehu s istým rizikom, že si môžete obnoviť zranenie prsta. Neoľutovali ste?
„Nie, veľmi som sa tešil na kamarátov v reprezentácii. S bronzovou medailou som spokojný, no silnejším zážitkom bolo privítanie fanúšikov v Bratislave. Som rád, že som bol pritom, na také niečo sa nezabúda.“
Silnú atmosféru ste vnímali aj na nedávnej benefícii Miroslava Šatana v Trenčíne.
„Skvelá akcia. Som rád, že sa takýto zápas hral konečne aj v Trenčíne, odkiaľ vyšlo na scénu NHL množstvo prvotriednych hokejistov. Ľudia si to tu zaslúžia. Vypredané hľadisko potvrdilo, že hokeju rozumie.“
Váš obľúbený relax na Slovensku?
„Patrím do golfovej partie hokejistov. S Marošom Hossom a ďalšími z okolia Trenčína si chodievame zahrať do Bernolákova, s Mišom Handzušom sme si zahrali na Táľoch.“
VOJTECH JURKOVIČ
