Chantal Poullain prišla minulý týždeň do Banskej Štiavnice na európsky festival poézie, divadla a hudby Cap a l‘ Est. Na snímke je na skúške predstavenia Hamlet v zrkadle, v ktorom účinkovala spolu s Milanom Kňažkom.
a hudobníkov strednej, východnej Európy a Francúzska účinkovala v hre Hamlet v zrkadle. Holanove verše prednášala po francúzsky, česky a slovensky ako herecká partnerka Milana Kňažka. Z jej slov občas zaznela vôňa jej rodného južného Francúzska.
Nerobí vám poézia v češtine problém?
„Je pre mňa ťažké recitovať verše v češtine. Sú za tým hodiny a hodiny práce. Nikdy som sa češtinu neučila v škole ani na kurzoch. Nebaví ma sedieť nad knihou a nemám na to ani čas. To, čo viem, mám iba z počúvania živého jazyka. Moje vedomosti som pochytila zo živého kontaktu s ľuďmi. Po česky nečítam, iba noviny a časopisy. Literatúru čítam iba vo francúzštine. Aj všetky scenáre si potrebujem prečítať najprv v rodnom jazyku, aby som ich naozaj dobre pochopila. Až potom ich študujem v češtine.“
Ako sa na predstavenie pripravujete?
„Každé predstavenie je pre mňa náročné. Napriek tomu, že v Čechách žijem už vyše dvadsať rokov, nemám dobrú češtinu. Najprv si teda preštudujem každé slovo a zistím jeho význam. S textom tvrdo pracujem. Myslím po francúzsky, no hovorím po česky. V divadle neimprovizujem. Text si opakujem do úmoru. Mesiac pred skúškou, mesiac na skúške. Ešte sa poistím tým, že si ho zopakujem vždy pred každým predstavením. Je jedno, či sa hrá sto, stopäťdesiat alebo dvesto ráz.“
Hovoríte, že neviete dobre po česky. Napriek tomu ste v divadlách žiadaná. Ako si to vysvetľujete?
„Sú však postavy, ktoré si nezahrám. Nikdy asi nebudem mať češtinu bez prízvuku. Môj prízvuk je prekážkou, aby som hrala trebárs Marienku z Vizovíc. Vždy zostanem Francúzkou a cudzinkou. Ako na mieru mi padla rola diabla v Bulgakovovom Majstrovi a Margaréte. Túto rolu hádam ešte vôbec nehrala žena. Režisér Sergej Fedotov ma presviedčal, že sa s ňou zžijem. Nie je to ani žena ani muž, môže mať prízvuk, alebo nemusí. Môj altový hlas do postavy zapadol a práca ma tešila.“
Ktorý jazyk je pre vás najkrajší?
„Mám rada francúzštinu, pretože je to môj rodný jazyk. A aj živú taliančinu, ktorá spieva. Milujem češtinu a slovenčinu. Veľmi sa mi oba jazyky páčia, hladia ma ako vlny mora. Nemčina ma veľmi neláka. Keď v nej však počujem operu, je nádherná. V cigánskej muzike vynikne zasa rómčina. Páči sa mi aj čistá a kultivovaná angličtina, ktorá zvyčajne nie je americká. Ale aj francúzštinu mám rada pestovanú, literárnu. Takú, akou hovorievala moja babička. Dnes ju počuť iba zriedka.“
Rozumiete slovenčine?
„Rýchlemu prejavu v slovenčine niekedy neporozumiem. Ale jazyk je aj pocit. Raz mi ponúkol spoluprácu režisér, ktorý hovoril iba po rusky. Hovorila som mu, že nemôžeme spolupracovať, pretože máme komunikačný problém a potrebovali by sme tlmočníka. Máme rovnakú krv, budeš mi rozumieť, povedal. Bolo to neskutočné. On na mňa mlel ruštinou a ja som mu rozumela. Slová nie sú niekedy také dôležité ako pocity. Keď som stretla Bolka Polívku, spočiatku sme miešali všetky jazyky, a tiež sme si rozumeli. Možno viac, ako teraz, keď viem jeho rodný jazyk.“
Riaditeľ festivalu Cap a l‘ Est a riaditeľ Moliérovho divadla v Paríži Michel de Maulne o vás povedal, že máte hlas pre poéziu. Aký máte vzťah k poézii a k recitovaniu?
„V škole som mala problém, že som poéziu ‘hovorila‘. Vo francúzštine a češtine je na to výraz recitovať. Z tohto slova mám doslova husiu kožu. Poéziu nerecitujem, ale hovorím a cítim. Vlani mi Michel de Maulne ponúkol, aby som čítala poéziu v jeho divadle. Zistila som, že poetické predstavenie je naozaj veľmi ťažké, ale výsledok sa mi páčil. Pred poéziou mám obrovský rešpekt.“
Prešli ste výchovou v saleziánskom kláštore. Na koho podnet ste sa tam dostali?
Na babičkin, ktorá o to žiadala mamu. A moja umelecky založená mama, ktorá precestovala takmer celý svet a mala v sebe ducha svetobežníka, ju poslúchla. Ale aj keď sme v škole dostávali katolícku saleziánsku výchovu, doma sme počúvali aj o iných náboženstvách, aj o budhizme a reinkarnácii. Mama vravievala, že je jedno, či je niekto budhista, grékokatolík, žid alebo protestant. Všetci sa zídeme tam hore. Aj môj syn Vladimír chodí do cirkevnej školy. Chcem mu tým otvoriť dvere na duši. Je to veľmi dôležité. Tá moja výchova bola tvrdá a ťažká. Dnes, s odstupom času však môžem povedať, že mi priniesla nejaké skúsenosti.“
Čo to znamenalo tvrdá výchova?
„Denné odriekanie modlitby. Neustále nám opakovali, že Boh sa na nás pozerá. Mama sa rozhodla, že ma z kláštornej výchovy vyslobodí. Našla ma totiž v izbe modliť sa na kolenách, zvykla som tam kľačať strašne dlho. Mama mi tvrdila, že sa nemám za čo trestať. Trestala som sa za to, že som sa pozrela na chlapca, ktorý sa mi páčil, alebo som si vzala, čo bolo zakázané. Vysvetľovala mi, že ten, kto je hore, odo mňa nečaká, aby som sa trestala, ale aby som si uvedomila svoj hriech.“
Kláštornú školu ste teda nedokončili?
„Nie, ale dôsledok výchovy som si niesla pár rokov so sebou. Z mužov som mala istý čas hrôzu. Doma sme boli samé ženy a v kláštore iba dievčatá. Čo bolo mužské, bolo maľované ako diabolské a nečisté. Takáto výchova bola nebezpečná. Dlho som mala z mužov problém, no zbavila som sa ho. Mama ma preložila na inú školu.“
Prečo ste sa stali herečkou? Bol to protest voči výchove?
„Moja babička, práve tá prísna žena, milovala a v mladosti hrala divadlo. Hrala dve veľké roly – Oféliu a Janu z Arku. Pracovala s najväčšími francúzskymi hercami, ako bol napríklad Michel Simon. Kvôli rodine však zavesila herectvo na klinec a študovala. So znalosťami psychológie a pedagogiky potom vychovávala problémové dievčatá v polepšovni. Ale vždy zdôrazňovala lásku k divadlu.“
Takže aj v tom zasiahla babička?
„Zasiahol skôr osud. Roky som robila balet. K divadlu som privoňala na základnej škole. Všetci mi vraveli, že sa mu musím venovať. Poškuľovala som však po iných profesiách. Lákala ma architektúra či kamera. Išla som sa preto do divadla opýtať, či nepotrebujú asistentku kamery. Keď som sa blížila ku kamere, uvidel ma režisér, ktorý práve hľadal herečku. To je ona, povedal. A tak som sa rozhodla študovať na divadelnej akadémii v Ženeve.“
Tam ste sa stretli aj s Bolkom Polívkom?
Áno, prišiel tam prezentovať svoju hru Ameea. Medzi nami sa zaiskrilo. Mala som už kúpenú letenku do Ameriky, ale namiesto toho som Bolka nasledovala do komunistického Československa.“
Šťastné manželstvo je malér, manželstvo je vôbec malér. To je motto z bulletinu hry Play Strindberg v pražskom divadle Ungelt, v ktorej ste účinkovali. Myslíte si to aj vy?
„Nie. Keď sa stratí rešpekt a keď sa vzťah nepestuje, to je malér. Láska sa mení pod zubom času. Keď sa vzťah nepestuje, zvädne a zomrie ako kvetina, ktorú nepolievate. Ale samotné manželstvo nie je malér, iba to, čo z neho robíme my.“
Máte za sebou nepríjemné obdobie vášho života. Nedávno ste mali haváriu, pri ktorej ste zranili dvoch mladých ľudí. Ako ste tento problém vnútorne spracovali?
„Bolo to najhoršie, čo sa mi v živote stalo. Nikdy by mi nenapadlo, že by som mohla niekomu ublížiť. Okamžite som sa spojila s ich rodičmi, pretože som tiež mama a viem, čo cítili. Mala som veľké šťastie, že ma prijali. Ponúkla som im pomoc, vybavila súkromnú lekársku starostlivosť. Denne som sa s rodičmi kontaktovala a informovala sa o zdravotnom stave ich detí. Až prišiel čas, keď boli pripravení na stretnutie so mnou.“
Aké to stretnutie bolo? Vaši priatelia hovoria, že títo mladí ľudia budú už súčasťou vášho života.
„Dúfam, že vzťahy budeme udržiavať aj v budúcnosti. Havária je faktom, faktom je aj to, že som ju zavinila. Podľa môjho názoru sa stala na veľmi nebezpečnom mieste. Nechcem sa však vyhovárať. Išla som príliš rýchlo. Médiá ma dva týždne farbili negatívne abulvár, tlačová agentúra a mienkotvorné noviny písali o alkohole a drogách bez dôkazov. Teraz zistili, že v hre nebol alkohol a, samozrejme, nenašli ani žiadne drogy. Bože môj. Písali to, o čom nemali dôkazy, preto niekoľko médií žalujem. Po nehode som vnútorne veľmi trpela. Vina zostala na mne a budem si ju niesť do konca života. Ľudia, ktorých som zrazila, povedali, že sa to môže stať každému. Oni boli rozumnejší ako niektoré médiá.“
Ste prezidentkou nadácie Archa Chantal, ktorá sa snaží zútulňovať detské zdravotnícke zariadenia. Čo vás priviedlo k tejto aktivite?
„Vyrastala som vo veselom prostredí, vo svete farieb, ktoré mala na palete moja mamička, maliarka a sochárka. Po nežnej revolúcii som chcela krajine pomôcť a rozmýšľala som, ako budem užitočná. Napadlo mi pomáhať chorým deťom. Zútulniť im nemocničné prostredie tak, aby negatívne nevplývalo na ich psychiku. Deti potrebujú svet farieb. Farbami oživujeme na oddelení všetko. Kúpeľňu, toaletu, krov, podlahu, nábytok. Vytvoríme farebný svet pre deti, svet zoologickej záhrady, mora, lode či bábok. Práve pracujeme na dvoch projektoch zdravotníckych zariadení v Prahe a Pardubiciach. Navrhujú ich spolu so mnou a v spolupráci s detskými psychológmi, lekármi a sestrami výtvarníci a architekti. Pri duševnej pohode je liečba pacienta jednoduchšia.“
Pôsobí vaša nadácia aj na Slovensku?
„Kancelária v Bratislave už nefunguje, zlyhala kvôli ľudskému faktoru, no v najbližšom čase by som ju chcela opäť otvoriť. Rada by som našla ľudí, ktorí sa budú práci v nadácii a deťom s láskou venovať.“
Ako vnímajú vaše aktivity choré deti?
„Dieťa, ktoré vie, že o mesiac musí prísť na ďalšiu operáciu, si dohovára so sestričkou, že chce bývať v tej zelenej izbe. Iné povedzme nechce z nemocnice odísť a prosí, aby tam mohlo zostať ešte aspoň jeden deň. Dôležité je, že deti sa v nemocnici plnej farieb netrápia. Bolesti ich zbaviť nevieme, ale duševnú radosť a pohodu im priniesť môžeme.“
Foto – František Kolár a archív Chantal Poullain
