V roku 2003 sa ním zaoberá verejnosť aj vláda.
Za celým rozruchom stoja filmári a peniaze, ktoré dal štát na nakrútenie nového veľkofilmu o Jurajovi Jánošíkovi. Ak by niekomu zišlo na um, že tento hrdina je už len folklórnou postavičkou, naši najvyšší predstavitelia ho raz-dva vyvedú z omylu. To, ako sa s ním stotožnili, stálo zatiaľ štátnu pokladnicu 22,5 miliónov v časoch Mečiara a 65 miliónov v časoch Dzurindu.
Hrušky a jablká
Nebudeme ich miešať. Ide o dva rozdielne príbehy.
Príbeh číslo jedna sa týka arogantných prívržencov ministra kultúry Ivana Hudeca a ich ekonomických machinácií. Za asi 60 miliónov nakrútili videoprepadák Knieža Pribina. Nikdy nezačali nakrúcať celovečerný film Jánošík, na ktorý získali 22,5 milióna korún a na Kolibe za sebou zanechali len neprehľadné účtovníctvo a kontrolórov.
Príbeh číslo dva, žiaľ, zatienil momentálne v očiach verejnosti ten predchádzajúci. Už si málokto spomenie na Hudeca s hlavou pod kabátom, ako uteká z vlastného ministerstva. Rovnako si len hŕstka ľudí uvedomí, že Rudolf Biermann, ktorý musel prerušiť nakrúcanie svojho Jánošíka a opovážlivo požiadal ministra kultúry Rudolfa Chmela o ďalších 100 miliónov korún na jeho dokončenie, stojí za šulíkovskou sériou Všetko čo mám rád, Záhrada, Krajinka. Produkoval aj Mináčovu snímku Všetci moji blízki - všetko tovar, ktorý sa v zahraničí predáva dodnes.
Milan Kňažko, ktorý mu zo štátnej kasy poskytol milióny, hovorí: "Biermann dokončil doteraz každý projekt, ktorý začal. Nemal som a nemám dôvod pochybovať, že tento bude výnimkou."
Prečo nie?
Všeobecne platí názor, že každý národ, ktorému ide o zdravé prežitie, by si mal pestovať svoje legendy. Reprezentujú jeho naturel, a teda jedinečnosť. Na tieto pestovateľské inštinkty sa spoľahli aj predkladatelia schválených projektov. V Biermannovom prípade vytryskli v plnej sile.
"Nečudujem sa štátu, že do tohto filmu investoval toľko peňazí. Každý štát si potrebuje budovať psychologické pomníky," hovorí nezávislý filmový publicista a prodekan VŠMU Martin Ciel.
Zložili sa poslanci SDKÚ, fond Pro Slovakia, minister kultúry Milan Kňažko a minister financií František Hajnovič, ktorý presunul nevyčerpané prostriedky zo stavby novej budovy SND a starého podhradia. Slovom, schopný producent sa pozorne prizrel a na ministerstvách poupratoval. Prečo nie, ak mu to úradníci dovolili?
Lenže medzičasom sa ukázalo, že ak sa má film dokončiť na požadovanej úrovni, náklady budú podstatne vyššie. "Filmárstvo výrazne zdraželo," dopĺňa Ciel. Finančné podmienky nič nemenia na tom, že "prirodzene, Biermann stratil časť svojho kreditu. Keď sa čokoľvek stane, a vždy sa môže niečo stať, odnesie si to producent." Režisérka Agnieszka Hollandová, ktorá má skúsenosti v Poľsku aj Hollywoode tvrdí: "Biermann síce mohol byť menej optimistickým, na druhej strane takéto veci vznikajú, iba keď má niekto vášeň a odvahu pustiť sa do rizika. Pozastavenie nakrúcania sa občas stane aj veľmi úspešným filmom ako boli Anglický pacient alebo Tanec s vlkmi."
A tak sa začalo škandalizovanie
Minister kultúry Rudolf Chmel však ponúkol do pozornosti médií list, v ktorom ho filmový producent Rudolf Biermann žiada o pridelenie ďalších 100 miliónov korún na dokončenie veľkofilmu. Minister sa vyjadril, že hoci existuje predpoklad, že film by mohol byť dobrým, pretože meno hollywoodskej režisérky filmu Agnieszky Hollandovej má vo svete zvuk a scenár je nepochybne kvalitný, nemôže mu dať žiadne peniaze, lebo ich zatiaľ nemá. Prisľúbil však, že sa opýta, či ich náhodou nedá Ivan Mikloš. Potom odcestoval do zahraničia. Zdvorilo tak odkázal Biermannovi, že má iné starosti.
Otázka odboku
Biermannov prípad obnažil odpudzujúci chaos v koncepcii štátu voči domácej kinematografii. Dodnes nemáme nezávislý kinematografický fond, aký majú v susedných Čechách už desať rokov a vďaka ktorému prežívajú aj mnohí slovenskí filmári. Prezident Schuster vrátil parlamentu zákon o kinematografii na popud vedenia Filmovej a televíznej akadémie. Filmárska obec vlastne nedokáže zrozumiteľne pomenovať svoje potreby. Načo sú peniaze, ak nemajú vytvárať nové hodnoty, je asi otázka príliš odboku.
Tento rok sa všetci filmári delia o 33 miliónov korún a z tohto pohľadu nemôžu prežiť Biermannovu bezohľadnosť, ktorá sa nedá odškriepiť. Pravdou však ostáva, že táto suma v čase, keď nakrúcanie kvalitných filmov, porovnateľných so zahraničím, dvojnásobne zdraželo, je vlastne výsmechom. Za útržky z tohto balíka, ktorý je určený pre mnohých, sa nedá bez hanby nakrútiť niečo celovečerné. Možno zrnenie. "Ukazuje sa, že naši režiséri, len aby mohli pracovať, robia kompromisy, ktoré ich všetkých stoja kvalitu. Potom ich tí istí, ktorí sedia v komisiách a nepriamo ich nútia nakrúcať poddimenzovane, kritizujú. Čo je lepšie? Točiť samé kompromisy, na ktoré nikto nechodí, alebo drahšiu kvalitu?," pýta sa Biermann.
Jánošík sa... zavesil
Jánošík je skrátka symbol. Privlastňujú si ho aj Poliaci, hoci uznávajú, že sa narodil na Slovensku. Sú väčším národom, a tak majú aj masívnejšie vášne. Hollandovej dcéra, 28-ročná Kasia Adamik, ktorá na filme spolupracuje, sa na varšavskom dvore hrávala s deťmi na Jánošíka a jeho družinu. A nielen to - čítala si o ňom komiksy.
Pozitívny obraz Jánošíka je o to silnejší, že vychádza z detstva. Obľúbili sme si mladého rebela, čo si nevšíma obecné pravidlá, ale prísne dodržiava vlastné, aj keď sú romantické. Šviháka s valaškou, s charizmou spravodlivého vodcu a aurou milosrdného brata chudobných - bráni slabých a trestá zlých. To všetko s ukrutnou frajerinou a zľahka. Ani dospelého človeka obdiv k takýmto vlastnostiam len tak ľahko neopustí. Je zrozumiteľný a pre mnohých sa stal možno poslednou postavou, ktorá v ich zaneprázdnenej mysli ešte ostala zo školy. Nehovoriac o hlbokých tónoch národnej hrdosti, na ktoré tak pekne doteraz naši politici reagovali.
A tak si producent trúfol na štát citovo zatlačiť. Súkromný slovenský kapitál mu totiž odkázal, že legenda má ostať legendou a na pravdu o legende nie je zvedavý.
KAUZY
Nulová klapka
Hudecovo ministerstvo vyčlenilo na nakrútenie filmu o Jánošíkovi 22,5 milióna korún. Nikdy nebol dokončený. Ostalo po ňom zopár záberov komparzistov Terchovanov, ako na poli kopú zemiaky a účet na úpravu chrupu predstaviteľa Jánošíka za 42 000 korún.
Nápad, že sa na Jánošíka dajú od štátu pýtať peniaze vznikol ešte v roku 1996. Prišiel s ním šéf Štúdia Koliba Vladimír Ondruš. Založil akciovú spoločnosť Jánošík, predsedom predstavenstva ktorej sa stal Fedor Flašík, a zaregistroval ju ako producenta filmu s rovnomenným názvom. Réžiu si vzal na starosť Peter Opálený, tvorca volebných šotov HZDS. Bolo to v čase premiéra Mečiara, keď v parlamente ešte sedeli aj národniari a premiérova dcéra mala na Kolibe ambíciu "pomôcť roztočiť kolesá slovenskému filmu tak, aby sa na Slovensku začalo nakrúcať čo najskôr". Magdaléna odišla, aj všetci tí, čo Kolibu definitívne rozvrátili. Ak aj vznikajú nové slovenské filmy, tak nie v kolibských ateliéroch. Tie stoja nad Bratislavou a nikto si ich nevšíma. Načo, keď sú nepoužiteľné a všetko cenné, čo v nich bolo, je dávno preč, vrátane odborníkov a tvorcov, ktorí ich museli opustiť prví.
Po všetkých šetreniach, ktoré neodvratne prišli, keď sa stal ministrom Milan Kňažko, vyhlásil Vladimír Ondruš, že by na film Jánošík potreboval celkovo 90 miliónov korún. Produkcia neexistujúceho filmu zbytočne nestrácala čas zháňaním ďalších potrebných prostriedkov na jeho realizáciu. Machinácie, ktoré po sebe zanechali namiesto filmu, nie sú ešte stále súdne uzavreté.
Ostrá klapka
Na začiatku sú všetci presvedčení, že sa história s nedokončeným filmom nezopakuje. Predpoklad výdavkov je 150 miliónov, štát poskytol 65, hollywoodska režisérka poľského pôvodu Agnieszka Hollandová spolu s dcérou Kasiou Adamikovou začala na jeseň nakrúcať podľa scenára Evy Borušovičovej v produkcii Rudolfa Biermanna skutočný veľkofil.
V zime, keď je Pravdivá história o Jurovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi nakrútená zhruba na 40 percent, jeden z dôležitých producentov vycúva z financovania.
Náklady prehnane vzrástli. Snímka by mala byť prvým plne digitalizovaným slovenským filmom, tvorcovia sa snažia pracovať na svetovej úrovni a počet filmovacích dní je dvojnásobný. Film vzniká v slovensko-českej koprodukcii. Český kinematografický fond požičal milión korún českých, 13 miliónov sľúbila Česká televízia výmenou za trojdielnu televíznu verziu.
Režisérka robí za najnižší honorár, aký jej dovoľujú americké odbory. Dnes na základe skúseností z nakrúcania v jeseni a v zime hovorí Rudolf Biermann, že film bude stáť 225 miliónov korún. Americkí zmluvní partneri - Ogar Inc. so sídlom v Nevade, stále tvrdia, že chcú náklady zaplatiť. Najnovšie Biermannovi oznámili, že peniaze pošlú do konca júna.
Vo Fričovom Jánošíkovi sa dovtedy neznámy Paľo Bielik stal zo dňa na deň filmovou hviezdou. Režisér a kameraman Ferdinand Pečenka získali Filmovú cenu (1936). Film predali do mnohých krajín a v USA sa dostal do prvej desiatky zahraničných filmov.
FILMY
Jánošík I. - prvý slovenský hraný film
Nakrútili ho slovenskí Američania, bratia Siakeľovci v roku 1921. V roku 1920 založili v Chicagu účastinnú americko-slovenskú spoločnosť Tatra Film Corporation. Americkí Slováci sa skladali po 50 dolároch a na účastinách sa podarilo získať 16-tisíc dolárov. Štáb sa vydal na Slovensko len s tretinou scenára, ktorý vznikol na námet románu Jánošík, kapitán horských chlapcov - jeho búrlivý život a desná smrť, vydaného v New Yorku v roku 1894. Zvyšok scenára dorazil na Slovensko až po nakrútení filmu.
Projekt bol česko-slovenský, hlavnú úlohu stvárnil český herec Theodor Pištek (zahral si aj v druhom filme o Jánošíkovi z roku 1935 postavu grófa Markušovského).
Vznikli dve verzie - americká a československá. V americkej Jánošíka neobesili, musel byť dodržaný happyend, československá verzia sa nezachovala. Film rozohrával ľúbostnú zápletku s Aničkou, ale zameral sa hlavne na silný sociálny náboj. Snímka na dlhé roky upadla do zabudnutia.
Negatív americkej verzie sa nakoniec našiel u jedného z producentov - Jána Závodného. Vyše 50 rokov bol zabudnutý v chicagskej garáži, kým ho v roku 1970 nepriviezol na Slovensko. Vo filmových laboratóriách na Kolibe prekopírovali 89 000 políčok (62 minút) filmu a ozvučili ho.
Film sa nakrúcal v Blatnici, Gaderskej doline, Mošovciach a Šútove, interiéry v pražských ateliéroch. Jánošík mal premiéru v roku 1921 v Grand Bio Universum v Žiline, v Prahe a v Chicagu.
Dnes je prvý Jánošík s anglickými podtitulkami na VHS kazetách rozoslaný na slovenské zastupiteľské úrady v zahraničí a do zbierok Medzinárodnej federácie filmových archívov vo vyše osemdesiatich krajinách sveta.
Hoci si umeleckú hodnotu snímky môžeme len s úsilím primyslieť, aj tak sa stal súčasťou dejín svetovej kinematrografie. V roku 1995 ho UNESCO zaradilo do Svetového kultúrneho dedičstva.
Jánošík II.
Podľa básne Jána Bottu Smrť Jánošíkova chcel v prvej polovici 30. rokov nakrútiť film Dvanásť bielych sokolov filmár, vedec a folklorista Karol Plicka, ale zámer nerealizoval. Svetový záujem na medzinárodnom festivale v Benátkach vtedy vzbudil jeho film Zem spieva a k Jánošíkovi sa dostal až cez Prahu, kde sa sústreďoval filmový kapitál.
Peniaze na Jánošíka získal v tom čase jeden z najzamestnanejších režisérov na Barrandove - Martin Frič. Nakrútil ho v roku 1935 podľa drámy Jiřího Mahena z roku 1910, ktorú do slovenčiny prebásnil Martin Rázus a hrali ju u nás viaceré ochotnícke súbory. Karol Plicka sa stal Fričovým spolupracovníkom. On objavil predstaviteľa hlavnej úlohy - legendárneho Paľa Bielika. Film mal svetový úspech, stal sa jedným z najpredávanejších a dvojmetrový Paľo Bielik bol zo dňa na deň filmovou hviezdou. Slovenská verejnosť bola nadšená. Vo filme sa prelínal romantický príbeh Jánošíka a Aničky, s idealizovanou poetickou legendou o Jánošíkovi.
Jánošík III.
Až tento Jánošík vznikol na Kolibe a po tridsiatich rokoch ho nakrútil Juro z roku 1935 - Paľo Bielik. Po svojom kolosálnom úspechu u Friča bol krátky čas členom Činohry SND, ale nakoniec sa pustil do dokumentárneho filmu, s hraným bola na Slovensku bieda. Keď vypuklo SNP, nakrúcal Bielik uprostred bojov. Po oslobodení sa tak stal spolutvorcom dokumentu Za slobodu.
Začiatkom 60. rokov si na Jánošíka spomenuli aj komunisti. Radi porovnávali boj Slovákov proti fašizmu s bojom Jánošíkovej družiny.
Pri príležistosti 250. výročia Jánošíkovej smrti v rokoch 1962-63 poverili nakrútiť ďalšiu a podľa nich ozajstnú verziu legendy práve Paľa Bielika. Ten ho zrežíroval podľa vlastného námetu a scenára. Vznikol dvojdielny farebný širokouhlý film, veľká historická freska.
Hlavnú úlohu zveril mladému lekárovi z Ilavy, Františkovi Kuchtovi. Neopozeraná tvár priniesla filmu realistický rozmer. Bielikov epos s trochou westernovského pátosu napriek času, v ktorom vznikol, patrí ku klasickým pokladom slovenskej kinematografie.
Jánošík IV.
V roku 1976 nakrútil animátor a karikaturista Viktor Kubal animovaný dlhometrážny film Zbojník Jurko. Od momentu svojej premiéry začal tento film svoj vlastný život - stretol sa s nadšeným záujmom doma aj v zahraničí. Je to svojím spôsobom realistická rozprávka. Kubal, ktorý bol zároveň autorom scenáru, využil všetky rozprávkové námety, ktoré sú na jánošíkovskú legendu naviazané a čiastočne ho odmýtizoval. A hoci film postavil aj na silných sociálnych motívoch, premietol ich cez svoje oko zhovievavého humoristu. Zbojník Jurko si odniesol ocenenia z Teheránu, z talianskeho Montecatini, zo španieskeho Gijona, z francúzskeho Lyonu, je držiteľom Ceny Jiřího Trnku a v roku 2000 získal 1. miesto v kategórii Najlepší slovenský animovaný film.
Nulová klapka
Hudecovo ministerstvo vyčlenilo na nakrútenie filmu o Jánošíkovi 22,5 milióna korún. Nikdy nebol dokončený. Ostalo po ňom zopár záberov komparzistov Terchovanov, ako na poli kopú zemiaky a účet na úpravu chrupu predstaviteľa Jánošíka za 42 000 korún.
Nápad, že sa na Jánošíka dajú od štátu pýtať peniaze vznikol ešte v roku 1996. Prišiel s ním šéf Štúdia Koliba Vladimír Ondruš. Založil akciovú spoločnosť Jánošík, predsedom predstavenstva ktorej sa stal Fedor Flašík, a zaregistroval ju ako producenta filmu s rovnomenným názvom. Réžiu si vzal na starosť Peter Opálený, tvorca volebných šotov HZDS. Bolo to v čase premiéra Mečiara, keď v parlamente ešte sedeli aj národniari a premiérova dcéra mala na Kolibe ambíciu "pomôcť roztočiť kolesá slovenskému filmu tak, aby sa na Slovensku začalo nakrúcať čo najskôr". Magdaléna odišla, aj všetci tí, čo Kolibu definitívne rozvrátili. Ak aj vznikajú nové slovenské filmy, tak nie v kolibských ateliéroch. Tie stoja nad Bratislavou a nikto si ich nevšíma. Načo, keď sú nepoužiteľné a všetko cenné, čo v nich bolo, je dávno preč, vrátane odborníkov a tvorcov, ktorí ich museli opustiť prví.
Po všetkých šetreniach, ktoré neodvratne prišli, keď sa stal ministrom Milan Kňažko, vyhlásil Vladimír Ondruš, že by na film Jánošík potreboval celkovo 90 miliónov korún. Produkcia neexistujúceho filmu zbytočne nestrácala čas zháňaním ďalších potrebných prostriedkov na jeho realizáciu. Machinácie, ktoré po sebe zanechali namiesto filmu, nie sú ešte stále súdne uzavreté.
Ostrá klapka
Na začiatku sú všetci presvedčení, že sa história s nedokončeným filmom nezopakuje. Predpoklad výdavkov je 150 miliónov, štát poskytol 65, hollywoodska režisérka poľského pôvodu Agnieszka Hollandová spolu s dcérou Kasiou Adamikovou začala na jeseň nakrúcať podľa scenára Evy Borušovičovej v produkcii Rudolfa Biermanna skutočný veľkofil.
V zime, keď je Pravdivá história o Jurovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi nakrútená zhruba na 40 percent, jeden z dôležitých producentov vycúva z financovania.
Náklady prehnane vzrástli. Snímka by mala byť prvým plne digitalizovaným slovenským filmom, tvorcovia sa snažia pracovať na svetovej úrovni a počet filmovacích dní je dvojnásobný. Film vzniká v slovensko-českej koprodukcii. Český kinematografický fond požičal milión korún českých, 13 miliónov sľúbila Česká televízia výmenou za trojdielnu televíznu verziu.
Režisérka robí za najnižší honorár, aký jej dovoľujú americké odbory. Dnes na základe skúseností z nakrúcania v jeseni a v zime hovorí Rudolf Biermann, že film bude stáť 225 miliónov korún. Americkí zmluvní partneri - Ogar Inc. so sídlom v Nevade, stále tvrdia, že chcú náklady zaplatiť. Najnovšie Biermannovi oznámili, že peniaze pošlú do konca júna.
PRÍBEHY
Legenda
Po smrti historického Jura Jánošíka vznikol medzi ľudom mýtus, že Jánošík prišiel za najväčšieho útlaku ako pomstiteľ, aby oslobodil bezbranných a vinníkov potrestal. Zdôrazňuje sa, že nikdy nikoho nezabil. Pánov obral, ale neublížil im. Čo ulúpil, rozdával chudobným, delil vo svojej družine alebo zakopával ako poklad. Keď ho hajdúsi lapali, márne s ním zápasili. Musela prísť starena so svojím: "Nasypte mu hrachu!" Ani to však nepomohlo. Až keď mu preťali opasok, do ktorého mu víly vložili zázračnú silu, poddal sa, a po súde a mučení ho obesili na hák. Potom prišla milosť od kráľa a pred smrťou vzdor, ktorý sa nesie storočiami : "Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!"
K ľudovým legendám sa pridali aj mýty národných buditeľov. „Žiť nezná, úbožiatko, a zomrieť nemôže," hovorí v poslednej spovedi o slovenskom ľude Juro Jánošík Jána Bottu a stáva sa nesmrteľným. Po siedmich rokoch od popravy sa žení s kráľovnou víl.
Pravda
Historická pravda o Jánošíkovi je už zrejme uzavretá kapitola. Vedci o ňom zistili všetko, čo sa dalo - zbíjal iba pol druha roka. Podobných zbojníkov bolo veľa, ale Jánošík bol aj povstalec - bojovník kuruckého povstania. Kurucom odovzdával zbrane, ktoré nazbíjal. Skvelé bolo jeho správanie na súde. Keď zomieral na mučidlách, neprezradil nikoho, okrem tých, čo už boli mŕtvi. Uhorčík prezradil všetko.
Strohé historické záznamy hovoria, že Juraj Jánošík sa narodil v januári 1788 v rodine poddaného z Terchovej. V čase jeho mladosti vypuklo posledné zo stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom, ktoré viedol František Rákoczi II. Devätnásťročný Jánošík, nadšený povstaleckými ideálmi sa dal zverbovať.
V auguste roku 1708 v bitke pri Trenčíne utrpela kurucká armáda rozhodujúcu porážku. Jánošík padol do zajatia a donútili ho vstúpiť do vojenskej služby pre cisára. V roku 1710 sa ocitol na Bytčianskom zámku, kde patril k strážnej posádke. Väznili tam aj zbojníka Tomáša Uhorčíka, s ktorým sa Jánošík spriatelil a dopomohol mu k úteku z väzenia. V roku 1710 na žiadosť otca Martina Jánošíka generál Ebergéni prepustil syna Juraja z vojenskej služby. Musel ho vykúpiť, z čoho sa usudzuje, že Jánošík nepochádzal z biednych pomerov, ako o tom tvrdia ľudové verzie. A tak sa vrátil domov do Terchovej, kde chvíľu sekal dobrotu.
Jánošík sa potom dal dokopy s Uhorčíkom a jeho bývalými druhmi. Uskutočnili niekoľko prepadov na Morave.
V septembri 1711 zložil Jánošík zbojnícku prísahu a čoskoro sa stal zbojníckym kapitánom. Uhorčík sa tohto postu vzdal, lebo sa oženil a odišiel do Klenovca, kde žil pod menom Martin Mravec. Stal sa obecným hudcom a pastierom.
Niektorí jeho tovariši podnikali na vlastnú päsť. Takto jeho kumpáni Turiak a Plavčík postrelili domanižského farára Juraja Vrtíka, ktorý na následky zranenia zomrel. Tento incident sa stal pre Jánošíka na súde osudným.
Zimu na prelome rokov 1712 a 1713 Jánošík trávil v Kokave a blízkom Klenovci u svojho priateľa Uhorčíka. Koncom februára alebo v marci roku 1713 asi tridsať liptovských drábov v noci obkľúčili Uhorčíkov dom a priateľov zlapali. Väznili ich a mučili v Palúdzke v Palugyayovskom kaštieli Vranovo.
Nakoniec stoličný súd vyniesol rozsudok a popravu iba 25-ročného Jánošíka vykonali ešte v podvečer 17. marca 1713 na mikulášskom popravisku Šibeničky.
