Erik Jakub Groch. FOTO - PETER PROCHÁZKA
ERIK JAKUB GROCH (1957) oficiálne debutoval básňami Súkromné hodiny smútku v roku 1989, pomerne rýchlo nasledovali dve ďalšie zbierky Baba Jaga: Žalospevy a Bratsestra, a potom po takmer desaťročnej pauze To a Lacinéma, medzitým v Košiciach založil vydavateľstvo Knižná dielňa Timotej. Patrí k nemnohým ľuďom na Slovensku, ktorí majú skúsenosti s vydávaním samizdatu v čase normalizácie, bol členom košického undergroundu, z jeho aktivít pripravil spolu s Marcelom Strýkom okrem iného niekoľko zborníkov Trinásta komnata a Nacelle.
Niekedy sa zdá, akoby Groch zostal dodnes v podzemí, zohnať ho a stretnúť sa s ním je náročné. Ale stojí to za námahu, za vzácne poznanie, že múdrosť, skromnosť a pokora ešte existujú.
Doteraz poslednou knihou Tuláčik a Klára sa vraciate do detskej literatúry. Aké boli pohnútky prejsť od hľadania zmyslu existencie v básnických zbierkach k rozprávkovým príbehom?
„Tuláčika som napísal už dávno, najprv to bol v rozhlase cyklus večerníčkov, narozprával ich Boris Farkaš. Pohnútky boli prosté, v roku 1984 som bol na Šumave na ekumenickom tábore Taizé. No a tam bol taký milý chlapček, ktorý mi každé ráno rozprával svoje sny. Tomu som pri odchode sľúbil, že napíšem knihu o psíkovi a dievčatku, takže vznikla možno povedať na prianie.“
Ale venovali ste ju dcére Barbore Márii.
„Práve ona bola príčinou knižného vydania, mala vtedy na ňu ideálny vek, a kým kniha vyšla, ten chlapček už vyrástol. Smutné je, že až keď som mal v ruke hotovú knihu s ilustráciami, zistil som, že by som ju už napísal ináč. Aj som ju hneď prepísal a dúfam, že niekedy vyjde jej prepracovaná verzia. Je to celkom iná kniha, aj keď zásahy boli doslova nežné.“
Aká bola spolupráca s výtvarníkom Ľuboslavom Paľom?
„Ideálna, jeho ilustrácie sú ako on, pokorné a láskavé.“
Je u nás dosť kvalitných kníh pre deti a aké je zastúpenie pôvodnej slovenskej tvorby?
„Je nerozumné deliť literatúru na pôvodnú a prekladovú, nemá to význam. Tiež nie som pozorovateľom knižného trhu, ale z toho, čo čítam, udrie do očí obava autorov z vrúcnosti a cudnosti, tejto hanobenej extrémnej cnosti. Mojou obranou proti frontálnemu marketingu je dnes čítanie klasiky, z rozprávok najmä geniálneho Wilda.“
Tvorba, okrem komerčnej literatúry, a asi osobitne básnická, príliš neberie ohľad na čitateľa. V prípade písania pre deti zrejme treba mať na mysli adresáta. Je to tak?
„Tvorenie, vznikanie je pre autora, čitateľa i text požehnaním, pokiaľ sa nedá celistvo odhaliť, lebo čiastočne sa dá odhaliť vždy. V opačnom prípade sa tvorba nepozorovane schematizuje do ustálených postupov, z ktorej sa dá získať navonok nadpriemerne dobrý text, ale nikdy nie taký, ktorý by pohol srdcom.“
Aký je vzťah medzi túžbou po úspechu a radosťou z písania?
„Človek sa vlastne vždy rozhoduje medzi postupmi, ktoré nesú v sebe pravdepodobnosť úspechu, alebo čírou radosťou z písania, bez ohľadu na okolie, kde je úspech iba možným dôsledkom. Ale aj rozhodovanie pre radosť nesie v sebe riziko grafomana či neuznaného umelca. Riziko je úmerné významu, ktorý písaniu priznávame.“
Ako by sa dal vyjadriť rozdiel medzi kultúrou a šoubiznisom?
„Vždy v konkrétnej dobe je niečoho priveľa a niečoho primálo a to, čoho sa nám nedostáva, prežívame hladom. Tak je dnes naozaj veľa dobre štylisticky zvládnutých a dôvtipne fabulovaných textov, prozaických, básnických i tých pre deti, ale takmer všetkým chýba také to turgenevovské pohnutie, vzrušenie, cit.“
Prečo práve Turgenev?
„Turgenev bol celý život nešťastne zaľúbený a jeho písanie bolo nepretržitým vyznaním jeho nenaplnenej lásky, preto bol pre mňa po veľmi dlhom čase autorom, ktorý ma rozplakal.“
Hanbíme sa dnes prejavovať city?
„Áno, pretože povzbudzujú svedomie obrátené proti konzumu, proti tomu, čoho sa dožaduje telo. A tak sa usilujeme sami seba oblafnúť vytláčaním pojmov zo svojich pôvodných obsahov, dúfajúc, že tým zanikli. Tak dnes prekladáme cudnosť farizejstvom, vrúcnosť sentimentalitou a, povedzme to, čo ja tu teraz rozprávam, ako moralizovanie. Literatúra dvadsiateho storočia sa postupne vzdávala vzrušenia na úkor dráždenia.“
Ako spomínate na časy košického undergroundu?
„Niekedy sa mi zdá, že to ani nebolo. Ako maják svieti predo mnou Marcel Strýko. Bez neho by košické podzemie nejestvovalo alebo iba v rozvarenej podobe. Bol to bez akéhokoľvek preháňania génius, rodený filozof, chlapec, ktorý čítal Kanta ako my Čenkovej deti. Dejiny filozofie mal doslova v malíčku, bol schopný vidieť všetko v najjemnejších súvislostiach, naviac s neopakovateľným humorom.“
Vnímala ho tak aj česká scéna?
„Na Patočkovej podzemnej univerzite, kam som s ním chodieval, bol od prvého večera pre prednášajúcich pane kolego. A to boli múdri páni, Balabán, Machovec, Bondy a ďalší. Na rozdiel od slovenských prednášateľov filozofie bol sám osobitým filozofom s vlastnými, žiaľ, iba načrtnutými prácami, ktoré som svojho času vydal knižne.“
Čoskoro po novembri sa slovenská literárna obec rozdelila, čo vyvrcholilo najmä v rokoch 1994 - 98. Ako sa na to dívate dnes?
„Boh vie, kto a prečo sa delil a delí, napokon, je to bezvýznamné. A dnes už vôbec nemá zmysel to sledovať. Zaoberať sa tým znamená kresliť kvetinky okolo mizernej básničky. Niet dôvodu ani spomínať, spomienky nie sú spásne. Rád by som si uchoval mladé srdce.“
Veríte, že kniha prežije všetky nástrahy trhu či nových technológií?
„Jej klasická podoba už prežila. A knihy ako slovo za slovom zostanú, aj keď ľudia nebudú. Všetko, čo obstojí, zostáva naveky.“
O čom bude vaša ďalšia knižka?
„Teším sa na vydanie Druhej naivity, knihy, v ktorej zostalo po tridsaťročnej práci päťdesiatdeväť básní. Mám rád, keď je čisto a upratané, a táto kniha bude bodkou za malátnym, ustatým hľadaním vlastného jazyka.“
