Každých desať minút spestrovali francúzske prenosy zápasov animované glosy. Cez takmer päťhodinový zápas Costa - Lapentti, z ktorého mal vyjsť osemfinálový súper posledného Francúza v hre, sa na jednej objavil práve Arnaud Clément - sedel v pohodlnom kresle s nohami vyloženými na stole. „Len sa dobre unavte, chlapci,“ hovorila kreslená postavička. Clément pred novinármi priznával, že niekoľkohodinové maratóny, ktoré za pár dní stihol Španiel Costa odohrať, by preňho mohli byť výhodou. Obhajca titulu mal však ešte stále viac síl ako Francúz, a tak sa nádeje na dôstojné oslávenie 20. výročia Noahovho víťazstva rozplynuli už v osemfinále.
V Paríži vrcholia medzinárodné tenisové majstrovstvá Francúzska. Doma si všetci želali, aby grandslamovú trofej zdvihol nad hlavu opäť francúzsky tenista. Po Yannickovi Noahovi sa to už devätnásť rokov nikomu nepodarilo. Médiá do posledných chvíľ udržiavali optimizmus.
Roland Garros opantal krajinu, obe národné televízie (France 2 a France 3) prispôsobili turnaju celé svoje vysielanie. Redaktorom pomáhali slávnostne oblečení bývalí reprezentanti Henri Leconte a Cédric Pioline, hru na kurtoch nonstop komentoval súčasný kapitán reprezentácie Guy Forget.
Hlúpa súťaživosť
Každú chvíľu bolo počuť, že French Open je prestížny, krásny a náročný antukový turnaj. A že by už bolo načase, aby v ňom opäť dominoval nejaký domáci tenista. Spomínalo sa na Yannicka Noaha, televízia opakovane vysielala fragmenty z finále 1983, keď franko-kamerunský tenista porazil Matsa Wilandera. Len Yannickovi sa k tomuto ošiaľu pridať nechcelo.
Francúzskej televízii sa podarilo nakrútiť iba krátku reportáž z jeho benefičného koncertu, ktorý turnaj už desať rokov sprevádza. A v tej Yannick - dnes už úspešný a obľúbený spevák - rozprával najmä o svojej organizácii Deti Zeme.
„Tenis si zahrám len občas, s kamarátmi. Takto si ho môžem vychutnať tak ako v detstve, keď som sa z hry bezhranične tešil. Už som ani neveril, že sa mi raz podarí vyliečiť sa a zabudnúť na hlúpu súťaživosť, ktorá káže iba víťazstvo. Nemám rád tú hrču v žalúdku, ktorá sa objaví vždy, keď vstúpim na kurty Roland Garros, alebo keď idem okolo na aute,“ zdôveril sa Yannick pred niekoľkými dňami denníku Le Figaro.
Víťazstvo na turnaji pred rokmi otriaslo jeho životom, rád si naň zaspomína. Ale organizátorom majstrovstiev, ktorí mu na centrálnom dvorci plánovali trofej znovu symbolicky odovzdať, povedal: Nie, ďakujem. „Po víťazstve ma veľa vecí otravovalo. Ťažko som znášal ten cirkus okolo. Vždy som bol veľmi citlivý, do hry som sa maximálne psychicky vložil a veľmi emocionálne ju prežíval. Keď som vyhrával, bol som Francúz, keď prehrával, Kamerunčan. Som rád, že to už mám definitívne za sebou.“
Nedajte sa pomýliť
Keď deň pred osemfinálovým zápasom s obhajcom titulu Španielom Costom, ochotne a duchaplne odpovedal na otázky komentátorov Arnaud Clément, zdalo sa, že Francúzsko našlo za Yannicka Noaha dôstojnú náhradu. „Konečne nejaká osobnosť,“ radoval sa Henri Leconte. „Arnaud je inteligentný, prívetivý, určuje módne trendy, má vlastný imidž. A navyše je to aj veľký bojovník.“ Clément sa do osemfinále dostal víťazstvom nad kolegom Nicolasom Coutelotom. Francúzska televízia sa pred zápasom prišla na oboch kamarátov pozrieť do šatne. Kým sa Coutelot zahrieval na stacionárnom bicykli, Clément ležal pohodlne rozvalený na posteli. O chvíľu vybehol na dvorec v červenom tričku, šatke s červeným podkladom a neobyčajnými slnečnými okuliarmi. Po prvom sete vymenil červené tričko za modré a doplnil ho šatkou s modrým podkladom. Víťazné gesto predviedol už v tričku oranžovom, so zelenou šatkou. „Arnaud teraz nemyslí na nič iné, len na módu. Veľmi si potrpí na svoje oblečenie,“ hovorí v knihe rozhovorov Passing Potes o Clémentovi najlepší kamarát a občas i súper Sébastien Grosjean. Publikum i novinárov svojím prístupom Clément pobaví, ale Guy Forget pri komentovaní zápasu upozorňuje: „Nedajte sa pomýliť. Arnaud berie zápasy vážne. Všimnite si, ako pozorne buduje svoju hru. Nikdy sa nevzdáva, na kurte je pripravený aj zomrieť.“
Je to stres
Arnaud, spoliehame sa na vás! Hovoril televízny štáb, keď vyprevádzal Clémenta na zápasy. Okrem toho mu odovzdával esemeskové odkazy, ktoré posielali diváci. „Arnaud, pamätáte sa na Vanessu z Perpignanu, ktorá včera sľúbila, že ak vyhráte turnaj, nechá si na zadok vytetovať vaše meno? Tak teraz od nej došla správa, že tetovanie je už hotové.“
Rodák z južného Francúzska sa snažil očakávania naplniť a zodpovednosť pred publikom uniesť. „Dvadsiate výročie Yannickovho víťazstva, desiate Olympiku Marseille v Európskom pohári. Treba to osláviť. Treba vyhrať,“ motivuje sa. Na turnaji bol taký sústredený, že zabudol aj na narodeniny Sébastiena Grosjeana, ktorý namiesto oslavy nešťastne prehral už v druhom kole.
Clément hovorí, že domáce a angažované publikum mu pomáha. Ale priznáva, že pred niekoľkými rokmi mal z neho strach. „Keď som pred rokmi prvýkrát vstupoval na centrálny dvorec, myslel som najmä na to, ako sa vyrovnať s novou situáciou. Teraz si uvedomujem, že som domáci favorit a robím všetko preto, aby som divákov nesklamal. Treba ich potešiť, kým neprídu ťažší súperi, lepší, ako som ja. Lebo tí prídu vždy. Celý život na nich narážam,“ smial sa po úspešnom treťom kole.
Najviac pozornosti venovali médiá mužskej dvojhre, ale polovicu tlaku zdieľala s Clémentom Amélie Mauresmová, súčasná päťka v ženskom tenise. Už dlhšie pred Roland Garros avizovala, že bude pod stresom. A že bude len na nej, aby ho prekonala. „Niekoľko rokov ma pozorne sleduje verejnosť i médiá. Musím na to zabudnúť, z hry sa chcem tešiť, aj keď sa nevzdávam svojej zodpovednosti. Chcem uspieť, ale nezbláznim sa z toho. Moje východisko je jasné: Roland Garros nie je koniec sveta.“
Vychutnajte si Roland Garros
Prenosy zo zápasov kúskovali reklamné upútavky Vychutnajte si Roland Garros so šampiónmi Lacoste. Z trojice Santoro - Grosjean - Clément, ktorá sa v nich mihla, veľmi rýchlo zostal len Clément - aj to len do osemfinále.
Francúzske médiá napokon veľmi férovo priznávali schopnosti súperov domácich hráčov. „Arnaud je schopný utekať za loptičkou aj do Boulogneského lesa, ale odvrátiť takýto úchvatný úder je mission impossible,“ opisovali hru komentátori francúzskej televízie.
Francúzski tenisti sú doma prezývaní mušketiermi. Ale na French Open sa víťazne nevrátili ani po dvadsiatich rokoch. Arnaud Clément cez Costu ďalej neprešiel.
Čitatelia La Libération medzitým na webovej stránke denníka spomínali na historické víťazstvo Yannicka Noaha. „Mala som len jedenásť rokov, bola som teda príliš mladá na to, aby som mohla dostatočne oceniť Yannickove stehná. Ale veľmi dobre si pamätám na eufóriu, ktorá ma po jeho víťazstve zasiahla, hoci som nebola tenisový fanúšik. Obrazy zo zápasu sa mi už vyjavujú len zahmlene, ale emočný dopad je výrazný aj dnes!“ „Spomínam si na nenormálny stres. Keď vyhral, vyskakovali sme po plafón.“ „Na zápas si už nepamätám. Nespomínam si ani na meno jeho súpera. Ale viem, že sa vo mne miešala hrdosť a radosť. Noahove víťazstvo som vnímal ako symbol integrácie. Šampiónom sa stal syn Francúzky a Kamerunčana.“ „Asi teraz každého naštvem, ale čo. Nezmerateľne a nenapraviteľne kašlem aj na ten futbalový oný, pohár, na Tour, na tenis. Pri športe nevydržím dlhšie ako 45 sekúnd. Ak sa môžeme chváliť len Noahovým víťazstvom starým 20 rokov, mali by sme sa všetci nad stavom nášho športu zamyslieť.“
