FOTO - AUTOR
eho výpoveď z STV.
Ako ste to prežívali?
„Paralela je zrejmá, ale nikdy som nespájal, že ten, kto mi odovzdával s úprimnou gratuláciou cenu, ma z televízie vyhadzuje. Neverím, že to bolo rozhodnutie Rybníčka.“
Poznali ste sa už pred jeho nástupom do riaditeľskej funkcie?
„Život ma uviedol do dvoch zaujímavých pozícií. Ešte za socializmu som bol šéfom spravodajstva v športovej redakcii. V tom čase prišiel do Slovenskej televízie Pavol Rusko, neskôr riaditeľ Markízy. Bol šéfom SZM, dostali sme ho tabuľkovo a na športe zbieral prvé skúsenosti. Prideľoval som mu robotu a on už vtedy reagoval, aby som mu toľko nenakladal, lebo nechce byť komentátor ani moderátor. Spýtal som sa ho, Paľo, a čím chceš vlastne byť? Odpovedal, že v nejakej riadiacej funkcii. Vtedy sa smiala celá redakcia. Keď sme sa potom presťahovali do Mlynskej doliny, bol som zástupcom šéfredaktora Stana Pavlíka. V tom čase som riadil Rybníčka ešte ako externého redaktora.“
Aký bol podriadený?
„Vychádzali sme normálne. Imponovalo mi na ňom, že tesne po revolúcii bol rovnako ako ja na pravej strane názorového spektra, hoci televízia ešte dlho ostala socialistická. Tým som trpel. Navonok sme boli oslobodení od všetkého zla, no ja som pracoval v inštitúcii, kde bolo všetko komunistické. Spôsobom práce i myslením väčšiny ľudí. Na tri roky som sa dokonca stiahol z obrazu, s výnimkou futbalovej relácie Tango. Nechcel som hlásiť športové správy tri minúty po tom, čo na obrazovke figurovali rôzni zaštvorčekovaní utajení svedkovia. Takto som sa snažil dištancovať od hnusu, na ktorom sa televízia podieľala.“
Po depresívnej ére riaditeľovania Darma sľuboval po politických zmenách príchod Materáka prelom.
„Hrozne som sa na to tešil, no o to viac som bol sklamaný. Nezmenilo sa prakticky nič.“
Potom prišiel Richard Rybníček, nová nádej?
„Kričal som od radosti. Bolo mi jedno, odkiaľ prišiel, či si prinesie kindermanažment, kto bude šéfom športu. Túžil som po zmene, po novej kvalite a dynamike. Netajil som, že by som postupoval ako on. Schvaľoval som jeho zámer radikálne preriediť počet pracovníkov, oslabiť vplyv preľudneného manažmentu. V tom je paradox môjho príbehu.“
Najťažší úder vo vašom pracovnom živote?
„Určite. Ako keď hodia na rakvu posledný kúsok hliny.“
Radikálny rez v športovej redakcii sa vysvetľoval aj ako omladzovací proces. Čo sa vlastne stalo?
„Niektorí, čo tušili hrozbu, zúfalo hľadali cesty, ako sa zachrániť. Ja som bol úplne pokojný. Pôvodne moje meno nebolo ani na piatkovom zozname prepustených. Ocitol som sa tam dodatočne až v pondelok. Je zrejmé, že v zákulisí sa vehementne mobilizovalo. Aj pracovníčka na personálnom oddelení sa čudovala, lebo vedela, že som nemal byť medzi nadbytočnými. Serióznosť analýzy, ktorú spomína pán Záhradník, vyznieva pochybne.“
Logicky je za zloženie športovej redakcie zodpovedný jej nový šéf Andrej Miklánek. Ako to vidíte?
„Jeden kolega sa o ňom vyjadril ako o nastrčenej bábke.“
Uviedol vám Miklánek dôvod?
„Najprv povedal, že to bolo preňho ťažké rozhodnutie. Dôvod doslovne uviedol takto: že futbalu a športu som už mal dosť, dosť som okolo neho pochodil. Že plánuje dať vo futbale viac priestoru mladšiemu kolegovi. A keďže ma chcel ušetriť traumy, že by som to ťažko znášal, prepustil ma.“
Dokázali by ste spolupracovať s mladším kolegom v novej pozícii?
„(Smiech). Iste, prečo nie? Veď som jemu aj ďalším mladým pomáhal v začiatkoch. Mnohých som tam dostal, tlačil, radil im. Budoval som futbalovú partiu, zašli sme spolu na pivo do Irishu.“
Konkurenčné prostredie v televízii vyznieva dravo. Stretli ste sa so solidaritou tých, čo ostali?
„Áno, bolo to povzbudzujúce, každý, kto ma stretol mi vyjadril sympatie a nechápal, čo sa stalo. Z vlastnej redakcie to urobila iba časť. Dravé prostredie bolo v televízii vždy.“
Nepovažujete s odstupom času za chybu, že ste pomáhali mladým?
„Nikdy to nebudem ľutovať. I keď je pravda , že v dravom prostredí je to netaktické. Čisté svedomie je cennejšie ako najhlbšie sklamanie. Navyše preciťujem klasické: čo ťa nezabije, to ťa posilní.“
Precestovali ste celý svet, nazbierali skúsenosti a kontakty, ktoré sa nedajú kúpiť. Myslíte, že si to ľudia v televízii uvedomili?
„Neviem. Ja som za to STV vďačný. I keď na druhej strane sa nebojím povedať, že som odviedol penzum práce za smiešne peniaze. Už len v porovnaní s kolegami v Markíze, o zahraničí ani nehovoriac. Okrem toho na mnohé cesty som si sám zohnal sponzorov. Ja som dostal iba svoj plat, no štátna televízia získala exkluzívne veci. Navyše od rozdelenia federálnej televízie sme pracovali v neustále sa zhoršujúcich podmienkach, ale na výstupe to divák nesmel pocítiť.“
Za socializmu si komentátorské ikony úzkostlivo strážili postavenie a s ním súvisiace atraktívne zahraničné cesty. Mladí čakali na šancu dlhé roky. Teraz sa deje opačný extrém. Do televízie i rádií prichádzajú ľudia priamo z ulice, vezmú mikrofón a vhupnú do najnáročnejších žánrov. Čo vy na to?
„Najlepšou odpoveďou sú reakcie divákov.“
Aká bola vaša cesta k mikrofónu komentátora?
„V telke som začal pracovať ešte pred vojenčinou ako dokumentarista, pripravoval som spravodajstvo. Po revolúcii v roku 1989 som išiel komentovať po Karolovi Polákovi, ktorý bol uznávanou veličinou. Nebolo to jednoduché. Vrátil som sa z dovolenky a z nástenky som sa dozvedel, že pôjdem komentovať svoj prvý futbalový zápas Trnava-Ostrava. Bol som šťastný, vôbec som sa nebál. Cítil som, že za tie roky sa vo mne niečo nakumulovalo. Po prenose mi režisér, kameramani i produkčná prišli gratulovať, že televízia má konečne nového Poláka. Bol som rád.“
Nemali ste problémy s chorobou televíznej slávy?
„Vyregulovali ma skúsenosti. Komentátorský nástup som mal nad očakávanie úspešný. Ľuda ma hneď zobrali, vyhrával som. V Košiciach ešte na Všešportovom areáli som v roku 1993 komentoval kvalifikačný zápas na MS Československo – Rumunsko 5:2, v ktorom dal nebohý Peter Dubovský tri góly. Tribúny prevolávali na slávu Dubovskému. Keď som si dával dolu slúchadlá, začul som skandovať aj moje meno. Viem, že som sa nechtiac prihrial na eufórii, ale tiež som prežíval fantastický pocit. Ďalší paradox osudu sa udial na tom istom štadióne, keď sme s rovnakým súperom už ako Slovensko po prehre 0:2 v roku 1995 stratili nádej na postup zo skupiny. To už sa na moju hlavu zniesol príval nespisovných slov.“
Vinili vás za prehru?
„Možno aj to, ale hlavne začalo fungovať, že keď už nie je Praha, nepriateľ sa nájde v Bratislave. Podobný postoj som zažil aj v Trnave. Podľa zjednodušenej schémy všetko zlé prichádzalo z Bratislavy. Raz sme z Innsbrucku vysielali zápas Pohára UEFA s Realom, v ktorom hral Dubovský. Fanúšik z Trnavy mi napísal jedovatý list, že sme to určite vysielali iba preto, že za Real hral Dubovský. Odpísal som mu, že má pravdu. A ubezpečil som ho, že keby vo veľkom klube hral ich vtedajší talent Haša, tak budeme futbal vysielať kvôli nemu.“
Je mikrofón silná droga?
„Je. Možno pre mňa ani nie tak mikrofón ako prežívanie a vychutnávanie atmosféry veľkých športových chvíľ. Obrázok – prídem ráno na Anfield Road v Liverpoole, kde večer komentujem zápas majstrovstiev Európy Česko-Taliansko. Dopoludnia som si zašiel do múzea Beatles, kúsok ďalej na pivo do Cavern Clubu, kde slávna skupina hrávala. Urobil som si prípravu a večer som išiel komentovať nasiaknutý atmosférou, autentickými zážitkami. To sa nedá ničím nahradiť.“
Svet športových termínov a čísel sa snažíte spestriť civilnými exkurzmi. Je to zámer?
„Presne tak. V závere majstrovstiev sveta 1998 vo Francúzsku boli dva voľné dni za sebou. Strávil som ich v Louvri a cítil som sa obohatený. V takých medzníkoch, ktoré sleduje celá planéta, je vhodný širší záber. Aby bol šport zasadený do kultúrneho kontextu. Vždy si pripravím nejaké výroky uznávaných ľudí a pohrám sa s nimi. Na začiatku finálového zápasu Taliansko – Brazília MS 1994 v americkej Passadene som citoval talianskeho spisovateľa Umberta Ecca, ktorý najpopulárnejší šport na svete mierne urazil. Na druhú stranu som postavil slová brazílskej legendy Pelého, že slnko nad futbalovou ríšou nikdy nezapadá. S otáznikom, kto z nich bude mať po finále radosť. Vyhrala Brazília.“
Naši športoví fajnšmekri poukazujú na to, že úroveň komentátorov Českej televízie je vyššia než slovenských.
„Nevidím to tak jednoznačne. Iste, Robo Záruba je hokejová hviezda. Ale spomínam si na pomery za socializmu. V Bratislave sme mali šťastie, že bol dostupný signál rakúskej televízie. Snažili sme sa napodobňovať štýl ich práce. V Prahe tú možnosť nemali. Z tejto výhody sme dosť ťažili a zdá sa mi, že sme boli lepší.“
Prečo sa neskôr tak zlepšili?
„Po páde železnej opony rýchlo vyrovnali hendikep. Navyše lepšie zareagovali na dynamickosť vývoja športu, hlavne hokeja. Na druhej strane niekedy nesúhlasím, keď úplne bezostyšne preberajú Ameriku. Napríklad, keď pred zápasom dvaja stoja pred kamerou a nútene rozprávajú.“
Aj v našej televízii badať trend prílišnej uvravenosti. Súhlasíte?
„Iste. Ani v televízii, podobne ako v novinách, neslobodno unavovať diváka zbytočnými slovami. Načo prvoplánovo opisovať, že lopta letí do šestnástky a za ňou beží Ševčenko, keď stačí pomenovať hráča. To predsa divák vidí. Komentátor by mal byť nad vecou, sprievodcom, partnerom schopným v pravej chvíli glosovať.“
Aká je diagnóza STV?
„Môžem mať len pocit, ktorý počuť z viacerých strán. Že Rybníček so svojou partiou sú iba sekerníci, ktorí prišli vybaviť špinavú robotu. To znamená, za akúkoľvek cenu zdecimovať STV, aby uvoľnili vysokú budovu. Navyše v septembri pôjdu von ďalší.“
Príde po sekerníckom civilizované štádium v STV?
„Vyhodili režisérov, dramaturgov, v STV nezostal kameň na kameni s výnimkou športu a televíznych novín. Ostane tam teda iba akési spravodajské centrum. Publicistika, detské programy sa asi budú dodávať na kľúč. A každý vie, čo to znamená (smiech).“
Viete si predstaviť, že sa do STV raz vrátite?
„Za istých okolností áno. Nemám sa za čo hanbiť.“
Kam teraz budú smerovať vaše kroky?
„Medzi profesionálov, ktorí si budú vážiť moju prácu.“ Vizitka Miroslav Michalech sa narodil 12. júla 1953 v Považskej Bystrici, vyrastal v Kremnici. V Slovenskej televízii pracoval externe od roku 1976, interne v športovej redakcii od roku 1982, komentoval od roku 1991. Profesionálne sa zúčastnil na šiestich olympijských hrách, troch majstrovstvách sveta vo futbale, troch ME vo futbale, troch MS v lyžovaní a troch MS v kanoistike. Odkomentoval päť ročníkov Ligy majstrov, množstvo medzištátnych zápasov, európskych pohárov a domácu ligu.
Branislav Záhradník, námestník ústredného riaditeľa člen krízového manažmentu STV „Krízový manažment STV si stojí za týmto svojím personálnym rozhodnutím. Bolo uskutočnené po serióznej analýze.
Chceme nanovo profilovať športovú redakciu STV. Cítime potrebu zvýšiť vnútornú konkurenciu v redakcii, dynamizovať a ďalej zlepšovať výkony redaktorov a komentátorov.
Postupne chceme dať priestor aj novým tváram a hlasom. Ďakujeme pánovi Michalechovi za všetko dobré, čo pre STV urobil a veríme, že bude mať dobrých nasledovníkov.“
