Platí to hlavne pre Šarona a Abbása, ktorí budú v prípade neúspechu konfrontovaní s radikálmi vlastného národa.
GEORGE BUSH sa spočiatku vyhýbal riešeniu blízkovýchodného konfliktu, pretože tam zlyhali mnohí americkí prezidenti. Po 11. septembri však začal hovoriť o terorizme a nemohol sa vyhnúť ani izraelsko-palestínskemu násiliu. Prelomová bola jeho reč spred roka, keď hovoril o vízii palestínskeho štátu, ale bez skorumpovaného vedenia, ktoré predstavoval Jásir Arafat.
Ak by jeho iniciatívy zlyhali, mohlo by to mať čiastočný vplyv na jeho prezidentské ambície v budúcom roku.
ARIEL ŠARON pochopil, že stála prítomnosť izraelskej armády na palestínskych územiach je neudržateľná ekonomicky aj politicky. Jeho motívy pre mier sú čisto pragmatické a podporované tlakom Američanov.
Šaron je za svoje postoje atakovaný radikálnymi osadníkmi, ktorí sa obávajú o svoje zväčša nelegálne domovy.
Problémy má však aj vo svojej vlastnej strane Likud. Jeho pozíciu ešte oslabuje najhlbšia ekonomická kríza v dejinách židovského štátu. Ľavicoví analytici si však myslia, že Šaron by teraz do svojej vlády mohol získať aj Stranu práce, čo by mu zabezpečilo pohodlnú väčšinu. Väčšina pozorovateľov si však myslí, že kombinácia ekonomických a politických problémov môže Šaronovi zlomiť väzy.
MAHMÚD ABBÁS je palestínskym lídrom len niekoľko týždňov. Tvrdí, že násilie nie je cestou k mieru, a preto chce prímerie s teroristami. To však môže byť problém, pretože nie všetky radikálne skupiny majú pozitívny vzťah k jeho návrhom. Prímerie tiež nestačí Izraelu, ktorý s teroristami nevyjednáva.
Abbás riskuje podporou cestovnej mapy odpor ulice, ktorá je presvedčená, že je to len americký ťah v prospech Židov. Na rozdiel od Arafata nie je populárny ani na uliciach ani vo vlastnej strane Fatah.
Problémy pri aplikácii cestovnej mapy by nahrávali radikálom a Arafatovi.
(mik)
