FOTO – ARCHÍV
Na soulskej olympiáde 1988, presne 29. septembra, prebehla Florence Griffithová-Joynerová (21. 12. 1959 – 21. 9. 1998) zákrutu šprintérskej dvojstovky i ďalších sedemdesiat metrov v plnom sústredení. Potom, zbadajúc ohromný náskok pred súperkami, sa začala jemne a trochu záhadne usmievať. Pohľad na časomer, ktorý sa zastavil na neuveriteľných 21,34 sekundy umocnil očarujúci vnem. Američanka preciťovala rekord so vzácnou pokorou. Moment si zaslúžil štetec a paletu talianskeho renesančného majstra, hoci aj milión ráz opakovaný televízny záznam či pohľady na stovky fotografií povznášajú. Akoby na Monu Lisu modernej doby.
Naveky tajomná
Život legendárnej „Flo-Jo“ má skutočne mnohé tajomstvá. Dlhé roky vynikajúca atlétka sa zrazu v osemdesiatom ôsmom stala jedinečnou. V osemdesiatom deviatom z ničoho nič skončila aktívnu činnosť. Svetový rekord na sto metrov 10,49 z Indianapolisu v medzibehu americkej kvalifikácie (16. júla 1988) má neskutočnú hodnotu i neskutočné okolnosti. Štadiónom sa celý deň preháňal víchor. Ustal práve na tých necelých jedenásť sekúnd. Vetromer ukázal totiž rovnú nulu, čo je podľa odborníkov na meteorológiu pravdepodobnosť jeden ku miliónu. Na vine bol vraj rozhodca, ktorý prístroj omylom práve pri rekordnom behu vypol.
O príčine šokujúco náhlej smrti dvojnásobnej svetovej rekordérky sa stále, často nevkusne, dohadujú. Prvá verzia hovorila o zlyhaní srdca, druhá, oficiálna, o zadusení sa po epileptickom záchvate. Výkonnostný skok „Flo-Jo“ v spomínanom roku 1988 zostáva nesporne najväčším rébusom. Obvinenie z používania dopingu bolo najjednoduchším vysvetlením. Lekári túto hypotézu tvrdo vyvrátili. Nezistili na jej srdci nič abnormálne, len to, že patrilo športovcovi. Šprintérka trpela vrodenou cievnou chorobou, ktorá ovplyvňovala činnosť mozgu.
Vo fosforeskujúcom drese
Delorez Florence Griffithová sa narodila v kalifornskej Mojave ako siedme z jedenástich detí elektrikára a učiteľky. „Netrpeli sme hladom, ale boli dni, keď sme žili na ovsenej kaši,“ spomínala Florence. „Nemala som ešte šesť, keď nás opustil otec. Mama bola prísna. Platil u nás železný zákon. Po príchode zo školy sme si museli napísať úlohy, do deviatej pozerať televíziu, o desiatej mamička ,zatrúbila‘ večierku.“
Florence chcela byť baletkou, pre atletiku ju presvedčil v trinástich rokoch jeden z najznámejších trénerov histórie – Bob Kersee. Florence bola dlho najlepšou z tých, ktoré nikdy nevyhrali. Faktom je, že šport nebrala príliš vážne. Potrpela si na výzore, bola skôr primabalerínou i primadonou ako športovkyňou. Na pretekoch sa prezliekala z úboru do úboru ako na módnej prehliadke. Na olympiáde 1984 šokovala fosforeskujúcim dresom. Jej dlhočizné nechty vraj merali šestnásť centimetrov.
Florence štartovala prvá v tesných dlhých legínsoch, každá noha inej farby. Na olympiáde skončila na dvojstovke druhá. Na MS v 1987 v Ríme rovnako. Vo večnom meste nastúpila v priliehavej astronautickej kombinéze s kapucňou. „Mám ešte jeden úbor, bez kapucne arukávov, ale ten si nemôžem dať, lebo sa naň nezmestí zadné štartovné číslo. Na chrbte je oblečenie bez,“ upozorňovala, a aj tolerantní Taliani krútili nosom nad výrokom promovanej psychologičky.
Prerod v roku 1988
„Zrazu ma omrzelo byť stále druhou. Povedala som to Bobovi (trénerovi Kerseemu – pozn. red.). Práve na také rozhodnutie čakal,“ pripomínala úvod k slávnemu roku 1988. Na atletický ovál neprišla zrazu extravagantná štíhla Florence, ale cieľavedomá atlétka s postavou špičkovej fitnesky. Sezónu začala spomínaným superrekordom na sto metrov – 10,49 s. Na OH v Soule vyhrala Griffithová okrem historickej dvojstovky tiež polovičnú trať (10,70 s) a bola členkou zlatej šprintérskej štafety. Kersee pripravil zverenku dokonale. Odporučil i absurdné detaily. Florence si vraj pred spaním musela vypočuť hymnu NDR (Nemky boli v tom čase nedostižné šprintérky). „Flo-Jo“ uvádzala inú pointu neskutočného vzostupu: „Každé ráno a večer som sa pomodlila a celý deň tvrdo pracovala. Ostatné bolo v rukách Božích.“
Prednosť dostala rodina
Začiatkom roku 1989 oznámila Griffithová znenazdajky koniec kariéry. Z voleja sa objavili hlasy – skončila, lebo sa bála dopingového odhalenia. Bežkyňa sa dva roky predtým vydala za trojskokanského olympijského víťaza 1984 Ala Joynera, v roku 1990 sa im narodila dcérka Mary Ruth. Trojnásobná olympijská víťazka zdôvodňovala koniec aktívnej činnosti rodinnými túžbami i ambíciou presadiť sa v iných oblastiach. Z Florence sa skutočne stala špičková dizajnérka, módna návrhárka, spisovateľka knižiek pre deti.
Mnohé jej extravagancie sa ukázali ako mimoriadne účelné. V overaloch a priliehavých legínsoch dnes behá celá svetová špička. Popredný tím NBA Indiana Pacers hrá stále v dresoch, ktoré im navrhla „Flo-Jo.“ Hneď v prvom „neatletickom“ roku zarobila 4-milióny dolárov. Správala sa však mimoriadne veľkoryso. Viedla viaceré nadácie na pomoc chorým a chudobným. Prezident USA Bill Clinton na pohrebe jednej z najobľúbenejších amerických prominentných žien v kalifornskom Mission Viejo pripomenul: „Celý svoj čas a silu venovala pomoci deťom, hlavne tým, ktoré pochádzali z najchudobnejších častí krajiny.“
Smrť si skutočne nevyberá. Ak si uvedomíme, že jej o necelého pol roka mladšia súperka Merlene Otteyová stále súťaží, až zamrazí.
Rekordy Američanky Florence Griffthovej-Joynerovej z roku 1988 (100 m – 10,49 s, 200 m – 21,34 s) sú pri atletickej realite zapečatené akoby do večnosti. Súčasná šprintérska hviezda Marion Jonesová si trúfala na päť zlatých olympijských medailí v Sydney 2000, ale o rekordoch Florence otvorene povedala: „Sú z inej planéty. Nečudovala by som sa, keby vydržali storočie. Stovku za 10,60 sekundy, dvojstovku za 21,60 objektívne považujem za strop pre svoju generáciu.“
