Kaštieľ v Tepličke nad Váhom neďaleko Žiliny je z konca 16. storočia a patrí medzi kultúrne pamiatky. Keď začiatkom minulého storočia vyhorel, pôvodný majiteľ ho rozpredal. V časti kaštieľa sú dnes byty, bar, zvyšok je zruinovaný vrátane niekdajšej kaplnky. FOTO – AUTORKA

Až na zopár výnimiek sú však kaštiele pusté a chátrajú. A to aj napriek tomu, že veľa z nich sa reštituovalo alebo ich niekto kúpil. V tých, čo ostali zachované, sídlia kultúrne zariadenia, samosprávy, štátna správa, alebo fungujú ako penzióny, či objekty trvalého bývania. Podľa riaditeľa Krajského pamiatkového úradu v Žiline Miloša Dudáša inštitúcie či fyzické osoby zaostávajú v čerpaní peňazí na obnovu a rekonštrukciu z rôznych grantov. „Kvalitné spracovanie projektov si vyžaduje vysoko erudovaných odborníkov so zvládnutou jazykovou prípravou, čo, žiaľ, zatiaľ nie je pravidlom, skôr azda výnimkou.“

Na niektorých historických objektoch sa rekonštrukčné práce aj začali, ale veľké investície postupne všetkých odradili. „Investor musí byť naozaj veľmi silný. Siete sú v dezolátnom stave, interiéry sú zničené časom, ale aj necitlivými zásahmi z čias socializmu,“ hovorí Dudáš. V podobnom žalostnom stave sú aj záhrady a parky, ktoré k šľachtickým sídlam neodmysliteľne patrili. Mnohé z nich boli dokonca úplne zničené.

Pri rozhodnutiach, ktoré pamiatkari vydávajú k rekonštrukciám jednotlivých objektov, musia robiť ústupky obe strany. „Spoločnou snahou všetkých je, aby sa pamiatka mohla využívať v 21. storočí. Čiže ani naše požiadavky nemôžu byť úplne striktné, vždy hľadáme kompromis. V niečom ustúpime my, v niečom musí investor,“ hovorí riaditeľ žilinského krajského pamiatkového úradu. „Najlepšie je, keď investor s nami konzultuje už počas prípravy projektu, kde sa stanovia základné podmienky. Vyhneme sa tak možným nedorozumeniam.“

ANDREA HARMANOVÁ