Ingmar Villqist (1960), historik umenia, dramatik a režisér. Študoval na Wroclawskej univerzite, prednáša na Akadémii výtvarných umení vo Varšave. Napísal a zinscenoval si viaceré texty ako Oskar a Ruth, Helverova noc, Beztlenowce, Entartete Kunst. Spolupracoval s viacerými poľskými divadlami. FOTO PRE SME - RÓBERT SÁNDOR
Azda najpozitívnejšie bola na internej prehliadke košického Štátneho divadla kritikmi prijatá slovenská premiéra dvoch jednoaktoviek INGMARA VILLQISTA, ktorý sa prišiel na produkciu svojich hier pozrieť. V temnej Helverovej noci i v odľahčenej Oskar a Ruth boli oceňované predovšetkým herecké výkony i objavnosť titulov.
Ingmar Villqist sa k divadlu dostal náhodou, keď študenti začali hrať jeho rozmarný text Oskar a Ruth. Keď produkcia získala prvé ceny, o autora sa začali zaujímať kritici. Kto je dramatik, ukrývajúci sa pod zvláštnym nordickým menom? Nakoľko to bol človek známy v oblasti výtvarného umenia, nakoniec sa ho podarilo vypátrať. Vlastným menom sa volá Jaroslaw Swierszcz, ale pošta z celého sveta mu takmer desať rokov chodí na meno Ingmar Villqist.
Prečo sa vo vašich hrách objavujú narážky na akési tajomné miesta ako Ellmit? Štylizujete sa na Nóra?
„S Nórskom to nemá veľa spoločné, to si domysleli iba kritici. Je to skôr svet zvláštnej ideológie. Povymýšľal som si ho, je to už pomerne zložitý systém, rozľahlý, dosť hermetický, veľmi môj.“
Ako vás prijíma kritika?
„Dosť kontroverzne.“
Ale Gazeta Wyborcza stojí za vami, nie?
„Roman Pawlowski je asi jediný. Nebyť jeho, bol by som v ťažkej situácii. Často spoločne diskutujeme o divadle, mám pocit, že ho to zaujíma.“
Helverova noc je nočnou morou vzťahov, ale aj šancou pre hereckú exhibíciu. Ako naturalisticky ste si ju predstavovali zahrať?
„Táto hra je temná, zasahujúca do tých najhlbších emócií. Text sa zaujímavo číta, ale tí, ktorí ho inscenujú, sa stretávajú s problémami. Videl som už strašne veľa produkcií Helverovej noci a pochopil som, že ak má to predstavenie niekoho vzrušiť, myslím skutočne dojať, nie len tak, že sa niekto vyplače na scéne, potom musia herci i režisér prejsť ťažkou cestou. V tomto im scénografia nepomôže. Tak je to napísané, vlastne tak sa to samo napísalo, že si to vyžaduje od hercov sebazraňujúce výkony.“
„Napísalo“ sa to aj pod vplyvom nejakých osobných skúseností?
„Moju prvú hru Oskar a Ruth, ktorá je zábavná, som písal vo veľmi ťažkej osobnej situácii. A naopak, depresívnu hru Helverova noc som dokončil v doteraz svojom najšťastnejšom období. Možno, že len šťastný autor má odvahu hrabať sa v ľudskom nešťastí. Je to zvláštne.“
Čo vám ako výtvarnému teoretikovi divadlo dalo a čo vzalo?
„Do divadla sa nedá len tak vojsť, potešiť sa a odísť. Za vstup sa musí zaplatiť. Nedá sa byť jednou nohou dnu, druhou von.“
Ale vy predsa máte aj iné zamestnanie. Nie ste jednou nohou von?
„Áno, ale ponáram sa doň stále hlbšie aj tým, že si veci zvyčajne aj režírujem. Tí, čo chcú o sebe vyhlásiť, že sú divadelníci, musia dobre poznať to zvláštne, začarované, tajomné, ale aj hrozivé miesto, akým divadlo je. Musia cítiť divadelný pach, vedieť, čo je to zaspať na dekoráciách.“
Vaše hry by sa dali zaradiť medzi dobre napísané. Poznáte osvedčené schémy?
„Svetovú dramatiku sledujem len málo. Samozrejme, čítal som Mrozeka či Rozewicza, Škandinávcov, trochu Nemcov - ale tých asi pozná každý.“
A čo cool dramatika, ku ktorej vás niekedy priraďujú, zaoberáte sa ňou?
„Absolútne nie.“
