dotiahli nielen výhrami, ale hlavne výkonom.
Po dvoch prehrách na nulu v New Jersey sa zdalo, že Devils urobia s káčermi krátky proces. Podľa mátožnej hry, akú Anaheim predviedol v prvom stretnutí (pomer striel 30:16 v prospech Devils) a v ktorej pokračoval hlavne v druhej tretine druhého zápasu, to vyzeralo na jasnú záležitosť – 4:0 v prospech diablov. Napokon, takýto pomer vo finále Stanleyho pohára by nebol za posledných desať rokov žiadnou výnimkou. Ba naopak, bol to v tomto období najčastejší výsledok (až štyrikrát).
Trénerská dilema
Anaheim nijako nepripomínal mužstvo, ktoré nastupovalo do finále po desaťdňovej oddychovej pauze, druhej najdlhšej svojho druhu v histórii play off. Hra káčerov nemala iskru a človek sa nemohol po týchto zápasoch zbaviť pocitu, že majú toho plné zuby. Špičkoví útočníci ako Kariya, Oates a Sýkora mali dohromady na konte iba tri strely! Napokon, kto by im čo mohol po tohtoročnej spanilej jazde vyčítať, veď cestou vyradili superťažké váhy Detroit a Dallas. Samozrejme, malátni káčeri svojím výkonom znovu vyvolali večnú otázku, čo je lepšie: herná pauza, počas ktorej si mužstvo môže trochu oddýchnuť, ale môže tiež vypadnúť z rytmu, alebo hrať bez väčšieho oddychu a možnosti nabrať sily, no pritom zostať v prevádzkovej teplote? Väčšina trénerov sa prikláňa k druhej možnosti, čo má logiku. O to je však cennejšie ich umenie previezť mužstvo cez obdobie relatívneho pokoja tak, aby stratilo čo najmenej akcelerácie a tempa.
Naplno od úvodných minút
Zdá sa, že Mike Babcock to s káčermi dokázal. Síce takmer v poslednej chvíli, ale stav série je nerozhodný a to sa ráta. Koncepčný základ zostal síce položený na obrannej osi Giguere – Carney Rucchin, Leclerc, ale Babcock zároveň preskupil útočné trojice s cieľom dosiahnuť vyššie nasadenie už od úvodu domáceho dvojzápasu. Okrem iného šlo aj o to, ako znovu priviesť k životu Paula Kariyu (táto úloha stále trvá), ktorý síce odkorčuľoval v každom zápase hromadu minút, ale s nulovou efektivitou. Káčeri museli niečo urobiť, ak sa nechceli dostať do situácie, z ktorej by už nebolo návratu. Veď aj z 0:2 na zápasy sa podarilo v histórii otočiť priebeh finále Stanleyho pohára iba trikrát (1942 – Toronto, 1971 – Montreal a 1974 – Philadelphia). Zmeny a stupňovanie nasadenia prospeli.
Tlak plodí chyby
Aj keď sa im nepodarilo celkom odstaviť dvojicu Eliáš – Gomez, ktorá spolu s Friesenom tvrdila muziku v Devils, podarilo sa im dostať súpera pod tlak, vytvárať si šance. To občas prinesie aj nečakané ovocie – v tomto prípade bizarnú chybu brankára Devils Martina Brodeura, ktorý pustil strelu (či v podstate vyhodený puk) Ozolinša spoza modrej. Niečo podobné takmer zopakoval vo štvrtom zápase, keď si takmer vrazil do vlastnej bránky nahodený puk od obrancu Anaheimu Ruslana Saleja.
Na oboch víťazstvách Anaheimu je pozoruhodná psychická odolnosť tímu. Takmer každý čaká, kedy sa ich jedinečná séria víťazstiev v predĺžení skončí. A ono nie a nie. Pondelňajší zápas bol v poradí siedmym playoffovým duelom Mighty Ducks s predĺžením a siedmym víťazným. Navyše nijaká agónia až do bieleho rána sa nekonala, lebo Steve Thomas dal v tomto zápase gól už v 39. sekunde predĺženia, čo je tohtoročný rekord play off. Brankár káčerov Giguere zasa robí historické rekordy v playoffových predĺženiach: jeho 167 minút a 27 sekúnd bez gólu je takýmto rekordom. Skrátka, káčeri našli herný rytmus a odlietajú na štvrtkový zápas do New Jersey v podstatne lepšej nálade, v akej odtiaľ predtým prišli.
Pootočená karta
Pokým Anaheim hral dva úvodné zápasy zle a dva domáce zápasy dobre, New Jersey hralo dobre všetky štyri zápasy. Paradoxne, s dvoma rozdielnymi výsledkami. Mužstvu niet veľmi čo vyčítať, lebo v podstate hrá to, čo hralo celú sezónu. Problém je len v tom, že vo finále narazilo na súpera, ktorý sa diablom v mnohom podobá. Navyše, nehrá zranený Joe Nieuwendyk a to nie je hocijako a hocikým nahraditeľný hráč. Kým sa Anaheim iba hľadal, dostal to dvakrát po 3:0 a bolo. Lenže ak sa karta teraz celkom neobrátila, tak sa určite pootočila. Anaheimskí obrancovia dirigovaní Keithom Carneyom sú prinajmenej takí dobrí, ako diabli vedení Scottom Stevensom. Podobné je to aj s defenzívnymi útočníkmi. V hráčskej konštelácii s takouto dominanciou je nepravdepodobné, že bude padať veľa gólov. O to je pravdepodobnejšie, že budú rozhodovať osudové chyby (ako Brodeurova), alebo taktické drobnosti (napríklad Oatesova rozohrávka z buly).
IGOR OTČENÁŠ
