Ak by som si mohol vybrať miesto, kde by som chcel stráviť začiatok tohoto leta, tak by to bolo vo Fínsku. Nijako to nesúvisí s naším bronzom v hokeji a už vôbec nie s bronzom opálenej pokožky. Ide o biele noci. Chcem ich vidieť, neprespať a zažiť z prostého dôvodu - už som ich videl, neprespal a zažil pred deviatimi rokmi v malom mestečku Saarijärvi. Napríklad - vychádzate večer z reštaurácie a zrazu sa vám niečo nezdá. Po chvíli pochopíte, že je to detský džavot. Chlapci a dievčatá hrajú na školskom ihrisku o polnoci basketbal… „My teraz nespávame“, vysvetlí vám miestny občan, „na to máme dosť času v zime“. Najkrajšie na bielych nociach sú rána. Nedajú sa opísať. Jednoducho, obyčajné stromy a obyčajné jazerá sú zaliate neobyčajným svetlom. Nikdy predtým som také svetlo nevidel a ak sa tam nevrátim, tak asi ani viac neuvidím.
Nás to v lete zvyčajne ťahá na juh - k moru. Kdesi som čítal vtipnú charakteristiku, že to, čo južanovi trvá celý život, severan spraví za jedno popoludnie. Neviem. Pravda bude asi, ako my Slováci, niekde uprostred. Možno uvidíte toto leto nejakého Chorváta, ktorý bude betónovať malú terasu dva týždne namiesto toho, aby to spravil za štyri hodiny. Možno uvidíte po ceste k moru stavbu obrovského sila. Keď pôjdete o dva týždne späť, nebudete veriť vlastným očiam, koľko toho stihli Chorváti za ten čas urobiť.
Dovolenka pri mori je, samozrejme, otázka peňazí. Ak zvolíte cenovo výhodný júnový termín, riskujete, že budete mrznúť (vyskúšané vo vlastnej koženej bunde). Ak pôjdete na týždeň, možno si nestihnete oddýchnuť. Ak pôjdete na tri týždne, možno sa vám nebude chcieť vrátiť. Kávu si dávajte tam, kde chodia ráno čítať noviny domáci obyvatelia, obedujte tam, kde sa chodia najesť napríklad taxikári, pivo si dajte tam, kde ho vo veľkom pijú Nemci, pizzu si doprajte zásadne v pizzerii, o lacnejšom variante tej istej dovolenky na tom istom mieste vás budú najlepšie informovať Česi…
Leto je fajn aj doma. Inak však prežíva uhorkovú sezónu úradník a inak pestovateľ uhoriek vo veľkom. Možno my v mestách (pri spádových supermarketoch) postupne zabudneme na chuť ozajstnej domácej rajčiny a budeme už naveky konzumovať jej málo chutný variant „paradajky európskej“. Marhule, ktoré sa k nám privážali minulý rok, boli len druhostupňové sesternice tohoto ovocia. Tie naše, žiaľ, vymrzli (aj tento rok). Kilo hrozna vraj vlani vykupovali od pestovateľov za rovnakú cenu, ako sa vykupovalo kilo zemiakov. Leto doma má, podľa mňa, aj svoju nezameniteľnú chuť, ktorú sa oplatí vyhľadávať, lebo pomaly mizne. Ak si takéto detaily neustrážime svojím nákupným správaním, môže sa nám stať, že na dovolenku do zahraničia sa budeme postupne tešiť aj pre ozajstný živý melón. OLIVER LIPPO
