Prezident Bush by mal dnes v Krakove odovzdať toto posolstvo: My, Spojené štáty americké, chceme silnú, súdržnú Európsku úniu. A keď bude v utorok opúšťať francúzsky Evian, európski vodcovia by mali odpovedať takto: My, dynamicky sa rozširujúca Európska únia, chceme definovať svoju novú totožnosť partnerstvom s USA, nie opozíciou voči nim. Dokážu však obe strany dať tej druhej najavo, že tomu veria? A veria tomu vôbec?
Oba brehy Atlantiku majú dôvody pochybovať. Počas irackej krízy sa Západ rozpadol. Deliaca čiara sa však netiahla cez oceán, ale cez srdce Európy, v tvare kosáka - stred tvorilo pôvodné Európske spoločenstvo (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko), ktoré sa postavilo proti USA, zatiaľ čo štáty naokolo (Británia, Španielsko, Taliansko, Poľsko a väčšina menších štátov v strednej a východnej Európe) Američanov podporovali - prinajmenšom vlády týchto štátov.
Vynorili sa tri nové veci. Po prvé - nejednotnosť a prudkosť vzájomnej kritiky nemá páru. Po druhé, vo väčšej Európe vrátane štátov, ktoré čoskoro vstúpia do EÚ, dospeli tieto dve skupiny európskych krajín mocensky k mŕtvemu bodu. Po tretie - Washington povzbudzoval a využíval rozdelenie názorov v Európe.
Američania sú v pozadí dvoch otvorených listov, ktoré symbolizovali rozkol v Európe - „listu osmičky“, ktorí podpísali o. i. vodcovia Británie, Španielska, Talianska a Poľska, a listu „V10“, desiatich krajín, ktoré sa snažia vstúpiť do NATO. Ak boli proamerické štáty kosákom, Washington bol kladivom.
Čiastočne išlo o reakciu na francúzsky protiamerikanizmus a nemecký pacifizmus. Sama táto opozícia však bola čiastočne reakciou na unilateralizmus Bushovej administrácie. Bushova administratíva mala od začiatku tendenciu pracovať s niekoľkými favorizovanými európskymi krajinami: Britániou, Poľskom, Španielskom a - kým to celé nerozmetal Gerhard Schröder - mohlo sem patriť aj Nemecko. Neokonzervatívci vyslovili názor, že Amerika je momentálne vojensky taká silná, že USA naozaj Európanov nepotrebujú. Rastúca ekonomická sila Európy, veľké trenice v obchode a vyhliadka, že s ropou sa jedného dňa bude namiesto v dolároch obchodovať v eurách, len prehĺbili nechuť Washingtonu podporiť silnú integrovanú Európu.
Vysokopostavený predstaviteľ washingtonskej administratívy charakterizoval súčasný postoj voči Európe jediným slovom: „rozdrobovanie“. To znamená favorizovanie niektorých štátov, napríklad Poľska, a trestanie iných, napríklad Francúzska. Ako vravievali Rimania, divide et impera, rozdeliť a panovať. V dnešnom svete s jedinou hyperveľmocou a väčšou, zložitejšou Európou by USA nepochybne mohli pokračovať v tejto klasickej stratégii. Otázka znie: túžia po tom?
Aj Európa však musí odpovedať na tvrdú otázku, a úprimne. Chce byť pre USA partnerom alebo rivalom? V hlavnej línii európskej integrácie odjakživa existovala silná gaullistická tradícia, ktorá videla silnú Európu v úzkom partnerstve s Ruskom ako protiváhu k hegemónii „des Anglo-Saxons“. Tlak týmto smerom však vychádza aj z hlbších síl.
Päťdesiat rokov sa demokratická Európa definovala proti dvom hrozivým „Iným“ - Sovietskemu zväzu a vlastnej krvavej minulosti. Sovietsky zväz neexistuje a väčšina Európanov je primladá, než aby si pamätala krvavú minulosť a vnímala ju ako psychologickú hnaciu silu integrácie. Takže Európania pátrajú po ďalšom „Inom“, proti ktorému by sa mohla definovať rozšírená únia. S výraznou pomocou Busha našli mnohí nové „Iné“ v USA.
Padajú silné vyhlásenia o kvalitatívnom rozdiele medzi americkým modelom brutálne individualistickej „trhovej spoločnosti“ a európskym modelom sociálnej solidarity. Podľa niektorých možno ľahko identifikovať súbor „európskych hodnôt“ celkom odlišných - a lepších - než sú americké. Takže aj Európa musí odolávať veľmi vážnemu pokušeniu.
Reakcia oboch strán zjavne závisí od tej druhej. Ako povedal iný americký prezident, ktorého Európania nesmierne radi karikovali, ale ktorý nakoniec vydláždil cestu slobodnej Európe: Na tango musia byť dvaja.
Autor: TIMOTHY GARTON ASH(Autor je riaditeľom Centra urópskych štúdií na oxfordskom St Antony‘s College)