Málokto si môže povedať tak ako hrdina Hrabalovho románu – Obsluhoval som anglického kráľa. Jánovi Šimkovi (1920), rodákovi z Levíc sa to takmer podarilo. Obsluhoval jeho dcéru, princeznú Margarétu.
Predstavenie Tančiareň, ktoré s veľkým úspechom hrá Slovenské národné divadlo, má reálny základ. Zobrazuje naše dejiny od rozpadu Rakúsko-Uhorska až po vznik samostatného Slovenska. Mnohé postavy, ktoré herci zobrazujú, sú autentické. Sú to ľudia s ktorými sa sami stretli, alebo sa o nich tradujú rodinné historky. Divadelná scéna je zase replikou slávnej haly v bratislavskom hoteli Carlton, kam desaťročia chodievali starí Bratislavčania tancovať a počúvať hudbu.
Nuž, toto sa všeobecne o Tančiarni vie. Už menej je však v povedomí, že čašník, ktorého hrá Ladislav Chudík, je tiež reálnou postavou. Autori Tančiarne – Martin Huba a Martin Porubjak – sa nechali inšpirovať zrejme najstarším bratislavským čašníkom. JÁN ŠIMKO, kedysi v Carltone a potom v hoteli Devín, obsluhoval ich rodičov. A nielen ich. Obsluhoval tiež princeznú Margarétu, Nikitu Chruščova, Brežneva, Marlene Dietrichovú, Gérarda Philipa či Laurencea Oliviera.
Vraj ste povedali, že rolu pána Chudíka by ste pokojne mohli hrať vy sám.
„Ale, to som len žartoval. Netrúfol by som si postaviť sa na javisko. Navyše, veď mám už osemdesiattri rokov! Hoci, pán Chudík je odo mňa mladší iba o päť rokov. Minule ma stretol režisér predstavenia Martin Huba, že mi chce dať lístok. Či vraj vôbec viem, že to hrajú. Samozrejme, hneď po premiére som sa bol pozrieť. Je to naozaj pekné predstavenie. Keď som videl kópiu našej Carlton haly, vynorili sa mi obrazy, ktoré som tam zažil. Veď v Carltone som pracoval až do roku 1954, potom som prešiel do novootvoreného Devína a odtiaľ po dvadsiatich rokoch na hotel Bôrik.“
Boli to najluxusnejšie bratislavské podniky. Za ktorým vám je najviac smutno?
„Mne je najmä smutno, že vymizlo všetko, čo sa kedysi spájalo s čašníckou profesiou. Napríklad, v dobrých podnikoch sa servírovalo na striebre. Keby ste videli tie riady – tácne, sóserníky. Teraz aj v najdrahšej reštaurácii prinesú jedlá z kuchyne rovno na tanieroch. Krása stolovania sa vytratila. Krčmárina bola kedysi v Bratislave na vynikajúcej úrovni. Dokonca na vyššej ako vo Viedni či v Budapešti. Dnes akurát zaplatíte vysoké ceny, no s mojou predstavou prvotriednej reštaurácie to nemá nič spoločného.“
Máte v Bratislave obľúbenú reštauráciu?
„Mojou srdcovou záležitosťou vždy boli reštaurácie v Carltone a Devíne, keďže som tam roky pracoval. Aj teraz sa tam občas zájdem pozrieť, ale obed si nemôžem dovoliť. Keď si spomeniem, že v hoteli Devín sa ľudia skvele najedli za desať-dvanásť korún! Dnes si za to nedáte ani pohár minerálky.“
Sú tam ešte ľudia, ktorí vás spoznajú? Vedia, že sa vďaka vám z Carltonu nestal hotel Moskva?
„Kdeže by to vedeli, pracujú tam noví ľudia.“
Ako to vlastne bolo s premenovaním Carltonu?
„To je dlhá história. Musím začať s tým, že strana nám do Cartlonu dosadila kádrového referenta. Bývalého pracovníka píly, ktorý prišiel o prsty. A ten ma strašne urazil. Pred hosťom sa ma spýtal, prečo nemám dva podpažníky. To je obrúsok, ktorý musí mať čašník prevesený okolo ruky. Vravím, a ako by som obsluhoval, keby som bol celý zafačovaný? A on – a čo ak ste nakazený? Mal šťastie, že som ho na mieste neudrel. Bol z toho veľký škandál a v hoteli sa všetci postavili na moju stranu. Ale potom za mnou prišiel generálny riaditeľ s prosbou, nech sa na neho oficiálne nesťažujem a prijmem chlapské ospravedlnenie. Tak som mu odpustil.“
Ako to súvisí so zmenou mena?
„Krátko nato sa začalo s veľkým premenúvaním. Z Gerlachovského sa stal Stalinov štít, z karlovarského hotela Pupp Moskva. Aj stranícka skupina v Carltone rozhodla, že padlí na Slavíne si nezaslúžia kapitalistický názov hotela. Iniciátorom bol práve ten kádrovák. Hoci čašníkom – straníkom sa to nepáčilo, báli sa povedať nie a návrh podporili. Prišli však za mnou, že mne je kádrovák zaviazaný, nech na celopodnikovej schôdzi vystúpim, že som proti. Za žiadnu cenu však nemám spomenúť padlých či Sovietsky zväz. Iba zdôrazniť, že zmenou zavedenej značky príde k hospodárskym stratám. Tak som sa ako jediný prihlásil do diskusie a Carlton zostal Carltonom.“
Takto na Bôriku hodovali predstavitelia režimu J. Lenárt a P. Colotka . Po Carltone a Devíne ste pracovali v hoteli Bôrik. Patril komunistickej strane a jej funkcionárom. Nebol to rozpor – robotnícka trieda a buržoázny luxus?
„Vtedy sa o robotníckych kádroch síce rozprávalo, ale nemôžem povedať, že by na Bôrik robotnícka trieda naozaj chodila. Hosťami boli diplomati, predstavitelia štátu a najmä cudzinci. Jedli u nás Margaret Thatcherová, Francois Mitterrand, iránsky šach…“
Prišli ste do kontaktu s mnohými piliermi komunistickej ideológie. Aké to bolo obsluhovať ich?
„Najmä to znamenalo neustále kontrolovanie. Ľudia z ministerstva vnútra schvaľovali menu, kontrolovali potraviny, dokonca nám prezerali ruky, či sú čisté. Jednoducho, všetko muselo byť prekontrolované a schválené. Raz sme takto na Sliači chystali banket pre Nikitu Chruščova. Kontrola bola ešte prísnejšia, nekontrolovali iba mäso, ale aj vodu, v ktorej nachytali ryby. Všetko bolo prichystané, keď zrazu Chruščov hovorí – a živánka budet? Keď sa mal totiž stretnúť s Kennedym vo Viedni, cestou spal v Smoleniciach a tam sme mu ju urobili. Osobne ju krútil a veľmi sa mu to zapáčilo. Teraz si na to zmyslel, lenže živánka nebola v pláne. A naši pohlavári sa mu báli čokoľvek odmietnuť, tak sľúbili – budet. Ale ako, vravím, veď nemám preverené mäso, žiaden certifikát. Nuž ale, keď bolo treba, všetko sa zariadilo. Živánku sme piekli, Chruščov aj s manželkou boli nadšení. A po návrate domov ho odvolali. Vlastne som mu splnil posledné želanie.“
Aj s Brežnevom máte nejakú historku?
„Ako prvé mi napadnú problémy s výťahom. Musela ho prísť preveriť skupina odborníkov, aby sa náhodou s Brežnevom a jeho manželkou nezasekol. Tiež si spomínam, že za mnou prišiel jeho ochrankár a podával mi veľkú kovovú okrúhlu škatuľu. Rovnakú, v akej bývali filmy. Myslel som si, že asi chce niečo premietať, ale vysvitlo, že to si Brežnev doniesol z Ruska obľúbené slanečky a želá si ich na raňajky.“
Niekoľko mesiacov ste reprezentovali Československo aj na svetových výstavách v Bruseli a Montreale. Vo vašej knihe Život v smokingu som sa dočítala, že do Plzenskej reštaurácie či do Slovenskej koliby si vraj prišiel posedieť aj John Lennon, Walt Disney, osobne ste pripaľovali cigaretu Marlene Dietrichovej.
„To redaktor knihy trochu nadsadil. Je pravda, že boli medzi hosťami, ktorí u nás jedli, ale nemám s nimi špeciálny zážitok. Veď sa tam premleli tisíce významných hostí. Mne utkvelo v pamäti stretnutie s hudobníkom Frimlom. Českým emigrantom, ktorý skomponoval hudbu k slávnemu hollywoodskemu filmu Rosemarie. Na jeho šlágroch som vyrastal. Jeho pani bola Japonka, napriek tomu jej naše knedlo-vepřo-zelo veľmi chutilo. V kolibe s cigánskou kapelou Farkašovcov sa zase výborne zabávala sestra anglickej kráľovnej Margaréta. Akurát, že z toho bol menší diplomatický konflikt, lebo svoj podnik tam mali aj Angličania a ona uprednostnila Slovákov.“
Onassis vraj skúšal hotely tak, že si všade objednal guláš, aj keď ho nemali v ponuke. Mali aj vaši hostia špeciálne požiadavky?
„Ani nie. Okrem toho v Carltone aj v Devíne sme mali skvelé hotové jedlá, takže by sme mu istotne vyhoveli. To mi tiež prekáža, že dnes v žiadnej reštaurácii nenájdete dobré hotové jedlá. Všetko sa vyťahuje z chladničky, ohrieva v mikrovlnkách.“
Štamgastom v Carltone bol vraj Ladislav Chudík.
„Býval oproti Carltonu, takže naozaj chodieval pravidelne. Mal rád práve tie hotové jedlá. Nemôžem povedať, že by mi bol priateľom, predsa len, on bol národný umelec a ja iba čašník, ale vždy bol veľmi milý a priateľský, často sme sa rozprávali. Do Carltonu však chodievali denno-denne na obed alebo na večeru mnohí Bratislavčania. Nie ako dnes, keď si to nemôžu dovoliť.“
Ani po vojne, keď bola všade chudoba, nestratil Carlton svoju noblesu?
J. Šimko a jeho víťazný stôl v súťaži kuchár – čašník, v Prahe v roku 1966. „Nie. Pekné veci sa cez vojnu schovali, takže po oslobodení sme mali všetko – biele obrusy, strieborné misy, krásne príbory, hneď sa začalo normálne fungovať. Zvláštne však boli roky 1949-50, keď u nás zostávali pár dní celé židovské rodiny, ktoré odchádzali do Izraela. Čakali, kým im vypravili zvláštne vlaky. Mali so sebou všetok majetok, v takých obrovských skriniach, jedna zabrala celý vagón. Mali tam aj nábytok, hovorilo sa, že v nich môžu aj bývať. Boli to všetko ľudia, ktorí prežili holokaust. Mal som medzi nimi veľa priateľov, rozprávali mi hrozné veci.“
Váš otec bol tiež čašníkom, vyučil sa v slávnom viedenskom hoteli Sacher. Dával vám nejaké rady ohľadne čašníckej profesie?
„Otec zomrel, keď som mal desať rokov a mama, keď som mal desať mesiacov. Napriek tomu ma otec stihol ovplyvniť. Bol veľmi prísny a viedol ma k disciplíne. Mali sme hostinec, boli tam dievčatá pomocníčky, skoro rovesníčky. No keď som prišiel po raňajky alebo obed, hoci som bol synom majiteľa, musel som vždy poprosiť, poďakovať. Naučil ma slušnosti, bez ktorej to v živote nejde.“
FOTO – MIŠO BAK a archív
