V starogréckom Dodone bol posvätný háj, kde zo šumu dubov veštili osudy národa, štátu i ľudí. Na zem padajúce žalude a listy považovali za panaceum – univerzálny liek na neduhy. Aj antický Rím uctieval dub. Považovali ho za strom odvracajúci zlo. Pod jeho korene zakopávali odstrižky nechtov a vlasov chorých, dúfajúc, že takto od nich oddialia smrť a démoni k nim nebudú mať prístup. Dubovými vencami zdobili hlavy víťazných vojvodcov a vynikajúcich politikov. Kelti urobili kult stromov, najmä dubov, základom svojho náboženstva a obyčajov. Verili tiež, že každý človek má svoj bratský strom, ktorý determinuje jeho osud a obdarováva ho uspôsobením a výzorom. Pozostatky tejto viery či povery pretrvali dodnes. Prejavujú sa vo zvyku sadenia stromov neďaleko domu po narodení potomka, alebo na pamiatku návštevy významného hosťa.

(všk)