Mám rád prostredie južných lesov a mŕtvych ramien. Napájam sa pohľadom na vtáctvo, ktoré sa tu na vodách plahočí a v bažinách čvachtá. Prenikám cez ostré trstiny v gumákoch, alebo sa vyzlečiem do trenírok a vojdem do bahna a mútnej vody až po pás.
Teplo už o ôsmej sálalo ako zo zlievarenskej pece. Opekalo žihľavu i topole, ktoré stáli na zráze cesty medzi obcami Iža a Patince. Tu som sa usalašil, lebo som zazrel vtáčí unikát – krakľu belasú. Čo som sa tu vtedy nachodil, zoznamoval som sa s okolitými poliami, revírmi, dedinkami, ba aj s poľovníkmi, aby mi poradili.
V lesíku za Ižou, neďaleko osady Bokroš som vysedával na posede, lebo tu preletovala nádherným húpavým a kĺzavým letom krakľa belasá. Preletovala nekonečné polia, zazrel som ju vedľa poľnej cesty na Dolinke a Mašerskej Struhe. Bolo to v júni. Už som vedel, že časté prelety a pohyby môžu byť dôvodom, že krakle lietajú za potravou pre mláďatá. Lenže ako vystopovať, kde hniezdia.
Krakľa belasá je u nás jediný zástupca svojho rodu, unikát v našej prírode. Zvyčajne sedí na vyvýšenom mieste a vrhá sa na korisť zvrchu. Je však nesmierne plachá, najviac sa bojí človeka. Keď ma zbadala, ďaleko odletela a v ten deň som ju viac nevidel.
Pozorovanie v hniezdnom období je náročné, lebo kraklí pár má veľký okrsok. Prešli roky, kým som vypátral hniezdnu dutinu v topoli, kde krakle mali svoju domácnosť. Dutina bola vo výške dvanásť metrov, strom hladký, ale vyššie trčal hrubý konár, na ktorý som sa vyštveral. Sedím tu ako prikovaný s fotoaparátom v ruke a čakám vari dve hodiny. Teleobjektív zaostrený na dutinu a v tom „hup“ a krakľa bola dnu. Čakám, že vyletí a ja operenca zachytím na celuloid filmu. Konár, na ktorom sedím, sa rozhýbal, pociťujem úzkosť, postupne schádzam dolu. Z posledného konára, asi dva metre nad zemou, som spadol ako kameň. Zapovedal som sa, že tam viac nepôjdem. Krakle ma však lákali, veď objaviť ich hniezdnu dutinu je životná udalosť. Pár si už na mňa zvykol, na lúke čakali na korisť. Tu som si teda z vŕbového chvoja uvil „hniezdo“ a uvelebil som sa doň aj s fotoaparátmi. Ťažko mi bolo, nastúpili komáre, pískali mi okolo uší, ale vydržal som, lebo práve priletela krakľa. Ulovila akéhosi koníka, odletela, ale vzápätí priletela znovu. V tráve sa to len tak hemžilo hmyzom.
Krakle kŕmili mladé do polovice júla. Boli len dve, keď vyleteli z dutiny von, jedno zletelo na hradskú a práve prechádzajúce auto ho zrazilo. Zistil som to o dva dni z rozprávania poľovníka a „pečate“ na ceste. Druhé mláďa rodičia ešte týždeň na stromoch dokrmovali. Mal som aj tak radosť, že som sa mohol zúčastniť na tajomnom živote nášho najvzácnejšieho vtáka.
IVAN KŇAZE
