Le Payaco zľava: Tomáš Sloboda, Martin Stempel a Juraj Vitéz. FOTO SME – PAVOL MAJER
Nový album mladej bratislavskej skupiny Le Payaco Niečo je zlodej vznikol ‘na samote u lesa‘Ešte bolo na nich vidieť únavu z prebdenej noci po krste ich nového albumu. Bratislavská skupina Le Payaco sedí so SME v krčme Divadla Stoka a rozpráva o novom albume. Eufória krstu je preč, ale gitarista Tomáš Sloboda, bubeník Juraj Vitéz a basgitarista Martin Stempel sú hrdí na dielo, ktoré dostalo zvláštny názov – Niečo je zlodej.
‘Na samote u lesa‘
Na obale albumu sú nakreslené tri tváre, ktoré spája jedno veľké oko. Z ich odpovedí je jasné, že sa na hudbu pozerajú rovnakými očami. Miestami dokonca pôsobia ako filmoví Bratia v triku, spolok troch všestranných hudobníkov, ktorí v pesničkách neberú veci okolo seba príliš vážne. „Jediné, čo hľadáme, sú pekné melódie,“ ponúka vysvetlenie Tomáš Sloboda.
Album Niečo je zlodej je kolekciou štrnástich piesní od troch autorov. Všetci spievajú a majú podobný skladateľský rukopis. Na prvé počutie je ťažké rozoznať, ktorá pieseň je čia. „To preto, že na skladbách pracujeme všetci,“ dodáva Juraj Vitéz.
Le Payaco vznikli v roku 1996. Istý čas trvalo, kým sa vymanili z postpubertálneho slovenského rocku a dozreli na dospelú skupinu. Už na druhom albume Okná vesmíru dokorán z roku 2001 mali hrané pesničky ako Ochorel som smútkom belasým alebo krásnu zasnenú skladbu Wonderland, vychádzajúcu z ursinyovsko-štrpkovskej tradície.
Práve od nej sa odrazili k ich tretiemu albumu. „Možno je to tým, že starneme,“ tvrdí basgitarista Martin Stempel a dodáva: „Určite cítime, že veci v nás dozrievajú, veď už hráme spolu šesť rokov.“ Aj preto nový album vznikol mimo šoubiznisového kolotoča, do ktorého určite patrí aj únavné nahrávanie v profesionálnych štúdiách. Základ albumu Niečo je zlodej nahrali v chate, ktorej lokalitu skupina odmieta prezradiť: „Je to tajné. Niekde ‘na samote u lesa‘.“
Najdokonalejší nosič
Obal ich nového albumu je koncipovaný ako obojstranná platňa. Čo vám napadne, keď počujete slovo platňa? „Je to najdokonalejší nosič. Vidím pekný obal a ako si platňu dávam na gramofón. Chceli sme, aby náš nový album znel ako doska. Je mi ľúto, že takéto nosiče sa už nevyrábajú,“ hovorí Tomáš Sloboda, skeptický voči novým nahrávacím technológiám.
Le Payaco by mohli založiť krúžok frustrovaných audiofilov, aby sa mohli brániť výčitkám ľudí, ktorí nerozumejú ich láske k starému zvuku. „Vyčítajú nám, že nie sme progresívni, ale ja v skutočnosti neviem, čo to slovo znamená. Progresívna hudba je mýtus,“ dodáva Juraj Vitéz, inak študent hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Ťažko si predstaviť ich hudbu, vychádzajúcu zo šesťdesiatych rokov, v kabáte súčasného zvuku, ktorému vládnu strojové rytmy a moderné samplovacie zvuky. Namiesto nich využívajú muzikantskú zručnosť a hravosť. V skladbe Napojí sa na ňu, jednej z ich najlepších piesní, znie indický sitár. V skutočnosti je to šikovne podladená gitara.
Prvá pieseň Otváram, ktorá by mohla vypadnúť z pera Ursinyho Soulmenov, sa začína z ticha a postupne prerastie do košatého stromu. „Určite nám v tom pomohol producent Martin Gašpar, ktorý nás presvedčil, že sme kapela schopná nahrať veci naživo a nešpekulovať,“ vysvetľuje Juraj Vitéz.
Le Payaco objavili svoj zvuk: ako keby Dežo Ursiny oprášil platne The Beatles a The Kinks a potom sa stal členom americkej alternatívnej skupiny. Nie vždy ich bezstarostnosť padne na úrodnú pôdu ako v textoch ku skladbám Stolový futbal, Ponorka alebo Sud, ktoré ich vracajú k mladíckym začiatkom.
Piesne Ako môj pes alebo Hodím si korunou však presviedčajú o tom, že Le Payaco si našli svoj svet, kde sa tradícia mieša s túžbou po hľadaní. „Sme skupina, ktorá chce skladať pesničky. To je všetko. Ak niekto tvrdí, že nekráčame s dobou, odkazujeme, že my žijeme v našej dobe. Oni nech si žijú vo svojej,“ dodáva Tomáš Sloboda.
PETER BÁLIK
