FOTO – BRATISLAVA V POHYBE
a Aréna rozprúdili diskusie. Hlúčiky návštevníkov festivalu Bratislava v pohybe hovorili o komunikatívnosti súčasného tanca, o pohybovej disciplíne, civilnosti prejavu, estetike a jemnom šarme. V stredu už akákoľvek chuť na reči prešla.
Po skončení Transpace s príznačným podtitulkom ChoreogrAfrické hry, zvlášť po rytmickom prídavku tanečníkov a hudobníkov z Burkina Faso, sa nechcelo stáť pokojne už ani minútu. Vášeň sa nedá obrezať nijakými predsudkami.
Pozvanie šestice francúzsko-afrických tanečníkov do Bratislavy bolo divácky vďačným rozhodnutím s exotickým nádychom – riaditeľka festivalu Mira Kovářová tak skoro letenky z Ouagadougou kupovať nebude. Francúzsky choreograf Robert Seyfried nevolil pri príprave svojho projektu ľahšiu cestu. Jeho práca s domácimi tanečníkmi v kontakte s francúzskymi pritancovalcami je formou antropologickej štúdie, našťastie však nie etnografickým pásmom. Cítiť v ňom poéziu krajiny, ale projekt má ďaleko od gýčovitosti umelého folklóru. Vo vzťahoch dvojíc nachádzame uvoľnenú autenticitu, každodennosť i sviatočnosť, brutálnu vášeň i nežnú intimitu.
Všetci túžia po synchrónnosti, zároveň sa však každý pokúša vytriasť zo seba svoj vlastný rytmus. Za kriku všadeprítomných detí ľudia zúfalo bojujú o priestor, o chvíľu sa ho ešte zúfalejšie pokúšajú niečím zaplniť. Tanečníci sa zoomorfne vábia, šteklia, sácajú sa, aby sa mohli zas podržať na rukách.
Je skutočne ťažké vidieť takú vtipnú štúdiu rozdielov sexuálneho správania, ako sa prezentovala pri spoločnom tanci dvoch Afričanov a belošky. Spev tanečníčky (všestrannosť už berieme automaticky) Assety Zoungrassy kdesi za scénou nechal v múroch Arény ozvenu samoty púšte i pralesa.
Šesť tanečníkov, šesť živých svetielok sa ponorilo do veľkej africkej tmy. Dúfajme, že si pri každoročnom rituálnom takmer rapovom predvádzaní dejov uplynulého obdobia, ktoré vraj majú niektorí hudobníci na starosti v rámci ich komunity, spomenú aj na návštevu Bratislavy.
Festival Bratislava v pohybe sa dnes večer končí.
