j väčšiny dielok sú občania medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, a možno aj preto, že si porota dobre rozumela.
Poviedky k nám plávajú pekne zoradené po (strednom) prúde, žiadna nevyčnieva, žiadna nekričí ani sa nebúri. Akoby ich jedna mater mala. Pravdaže, nie každé decko sa rovnako vydarí, ale veď sú všetky naše, a preto ich máme rovnako radi. Poučení a poučenejší prispievatelia, zdá sa, konečne dali na kritiku, ktorá volala po príbehu, a sústredili sa naň, aby ho doviedli do viac či menej vypointovaného konca - hádam možno predsa spomenúť, že toto sa netýka príspevku Ľuda Dobrovodu Muchotrávka, ktorý akoby bol vyňatý z nekonečného a nekonečne zábavného románu o detstve.
Nijaké jazykové hry ani formálne experimenty - ešte jedna výnimka: poviedka Tibora Havlíka Futbalista je skoro celá v podmieňovacom spôsobe - obrátili sa radšej pekne po našom na rozprávky, povesti, detstvo, a tí najracionálnejší na veci, ako (nie) sú. S primeranou dávkou humoru, sentimentu, prefíkanosti aj úprimnosti, s väčšou či menšou zručnosťou a šťastím. Niektorí stavili na dobrý nápad, iným dobre „zobák narástol“.
Výhodou aj nevýhodou zborníkov podobného typu je, že jednotlivé príspevky nevnímame osobitne, ale ako celok, navzájom na seba pôsobia, a tak sa stane, že „lepšia“ zanikne medzi priemernými, a naopak. V tomto prípade však, hoci mala porota dobré oko a tri ceny udelila najurastenejším a najrovnejším, je naozaj vhodné, že víťazné práce plávajú v jednom rade. Možno ich medzi ostatnými ani nespoznáte.
Autor: Gabriela Magová
