FOTO - ČTK
Severská literatúra sa u nás udomácnila už v prvej polovici 20. storočia, najmä zásluhou prekladateľa, znalca a propagátora tohto písomníctva Karola V. Rypáčka (1885-1957). Výraz udomácnila používam zámerne, lebo taká Selma Lagerlöfová, ktorej niekoľko románov Rypáček preložil, patrila k najobľúbenejším švédskym autorkám na Slovensku. Je naozaj na čo nadväzovať. V tejto bohatej tradícii pokračuje aj vydanie knihy Torgnyho Lindgrena Legendy a iné krásy (Milanium, Dunajská Lužná 2002, preložila Jarmila Cihová) švédskeho spisovateľa, preloženého už do viac ako dvadsiatich jazykov.
Vydavateľ Milan Richter, sám nordista, vytvoril pre škandinávsku literatúru špeciálnu edíciu SOB (Severské osobnosti), kde vyšiel aj tento výber z troch zväzkov Lindgrenových poviedok.
K dvom autorovým románom, už preloženým do slovenčiny, Batšeba (1992, preklad Thea Chmelová) a Čmelí med (1997, preklad Milan Žitný), pribudli teda aj ukážky z Lindgrenovej poviedkovej tvorby, ktoré rozširujú predstavu o tomto veľmi tvárnom, v umeleckých prostriedkoch i námetoch vynachádzavom a myšlienkovo neobyčajne bohatom spisovateľovi.
Ťažko zredukovať Lindgrenove prózy na zopár základných téz. Je to ironik, satirik, humorista, autor biblických parafráz, trochu biografista, trochu fantasta, trochu esejista, ale nadovšetko milovník slova a majiteľ nenapodobniteľného štýlu. Slovo ako téma sa stalo predmetom dvoch prvých próz v tejto knihe. Prvá s názvom Najväčšie slová jemne karikuje náboženského kazateľa, ktorý len reční a reční o duchovne, večnosti, vykúpení, až sa napokon jeho Slovo stane normálnym ľudským telom a v noci oplodní dcéru majiteľov bytu, kde prespáva a usporadúva pobožnosti. A navždy zmizne.
Aj v druhej próze sa autor koncentruje na slovo a jeho silu. V krajine sa šíria suchoty a Samuel Burvoll má taký strach z tohto slova, že už len keď ho niekto vyriekne, cíti sa infikovaný, preto sa izoluje v podkroví, vzdá sa priameho styku s vonkajším svetom a celý príbeh sa končí smutným záverom. Tragické zavŕšenie, plné symboliky, má aj poviedka Voda, v ktorej autor neobyčajne rafinovane a zároveň poeticky rozpráva o hľadaní vody a rozvíja priam filozofiu tejto životodarnej tekutiny, tak ako zasa v inej poviedke Princ Eugen a tarkavý list (tarkavý = strakatý) nachádzame esejistické „rozpravy“ o výtvarnom umení a v polodokumentárnej próze Mahler tiež o výtvarníctve a hudbe.
Lindgrenove parafrázy biblických príbehov predpokladajú znalosť predlôh, hoci autor využíva základný dej zavše minimálne, prípadne si požičiava iba mená, alebo na druhej strane príbehy primýšľa, domýšľa či vymýšľa. Rozhodne do nich nevkladá nijaké mravné poučenia. Lindgrenovi sa sem však podarilo vniesť nadnesený, archaizujúci biblický jazyk.
V ďalších poviedkach vystupujú skutočné osobnosti, napríklad už spomínaná Lagerlöfová a ďalší švédsky spisovateľ, tiež nobelovec Verner von Heidenstam, o ktorých si Lindgren vyfabuloval, že sa obaja za zázračných okolností stretnú a nemajú si čo povedať, hoci sa stretli, aby vymysleli „bojový plán proti mlčaniu a nedostatku slov“. Lindgrenove prózy sa vyznačujú bohatým jazykom, ktorý našiel v Jarmile Cihovej vynikajúcu prekladateľku najmä v oblasti lexiky, kde použila veľa neošúchaných výrazov (múľ, seknúť sa, kamenčie, sihliaky, oplodie, tarkavý - jediné, čo ma zarazilo: namiesto šálu šála!).
