Gauguinova stolička, 1888.
„Tá výstava má byť akýsi narodeninový darček Vincentovi,“ povedal John Leighton, riaditeľ van Goghovho múzea v Amsterdame. „Dúfam, že by sa nad ňou usmial.“ Usmievajúci sa van Gogh, to je asi taká zvláštna predstava ako vykrikujúci Kafka alebo veselý Robert Schumann. Bezstarostne sa dvíhajúce kútiky úst sa vôbec nehodia k imidžu manickodepresívneho a beznádejne neúspešného umelca s odrezaným uchom s uterákom. Nanajvýš trpiteľský úškrn.
Asi žiadny umelec v dejinách neprešiel po svojej smrti takou zreteľnou štylizáciou a redukciou na najjednoduchšie vzorce ako van Gogh. Zostáva v našej mysli ako prototyp zneuznaného génia, ktorého život sa odohrával medzi šialenstvom a workoholizmom, medzi osamelosťou a biedou. Jeho obrazy sa považujú za výlevy jeho duševného utrpenia, a len málokedy sa na ne dívame v kontexte dejín umenia. Vincent van Gogh bol nakoniec výnimočným zjavom.
Toto klišé by van Goghovo múzeum rado jemne naštrbilo výstavou van Goghových obľúbencov – Musée Imaginaire – v roku jeho stopäťdesiateho výročia.
Múzeum pozbieralo takmer dvesto obrazov, kresieb, tlačí a kníh, ktoré boli van Goghovi zvlášť milé: diela umelcov, o ktorých sa zmieňoval v listoch, ktoré kopíroval, či z ktorých vlastnil reprodukcie. Výstava ich konfrontuje s tridsiatimi vlastnými van Goghovými maľbami a kresbami. Lebo van Goghovo maliarstvo nevzniklo tak, ako plynie z jeho legendy, ale z intenzívnej konfrontácie so súdobým umením a s dejinami umenia.
Mnohých umelcov, ktorí sa nadlho stali jeho vzormi, Vincent objavil už vo svojich učňovských rokoch: Rembrandta, Delacroixa, haagsku školu. Visí tu niekoľko originálov, ale najmä mnoho reprodukcií, z ktorých vidieť, že van Goghovo imaginárne múzeum bolo síce veľké, ale predovšetkým čiernobiele.
Neskorší majster expresívnych farieb poznal väčšinu vzorov najprv len ako lacné tlače, ktorými si zdobil vo svojej izbe steny.
Po neúspešnej kariére obchodníka s obrazmi prišlo obdobie, keď van Gogh pracoval ako laický kazateľ na vidieku a zaujímal sa najmä o náboženské umenie. Okrem biblických scén Rembrandta a Corota sa mu zvlášť páčili aj maľby dnes už neznámeho salónneho maliara Aryho Scheffera. Najmä jeho Christus Consolator (1837), nie pre jeho suchý akademický štýl, ale hlavne pre posolstvo útechy chudobným a slabým.
Celým jeho životom sa tiahol tento jeho záujem o život jednoduchých ľudí, sedliakov a ich svet. Ním sú poznačené prvé roky jeho maliarstva v Holandsku. Vrchol jeho raného obdobia, Jedáci zemiakov (1885), visí v Musée Imaginaire na veľmi premyslenom mieste vedľa Svätej rodiny z dielne Rembrandta a jeho vlastnej interpretácie Milletovho Večera (1889). Na mieste svätcov vystupujú v jednoduchých domácich výjavoch jednoduchí ľudia. Lenže kým Jedáci zemiakov s ich blatisto hnedými tónmi pochádzajú ešte z van Goghovho holandského obdobia, farby padajúceho večera namaľoval už po stretnutí s impresionizmom.
Výstava vo van Goghovom múzeu ponúka jedinečnú možnosť nahliadnuť do výtvarného sveta devätnásteho storočia. Len škoda, že van Goghov eklektický vkus tu predsa len musel trochu ustúpiť veľkým menám. Kruh obľúbencov, uprostred ktorých môže van Gogh osláviť svoje stopäťdesiate narodeniny, mu zľahka usmernili. Usmieval by sa určite aj tak.
