Peter Bzdúch:
Herec je dievčatko, ktoré sedí v kúte a čaká
nym a zároveň chápavým učiteľom odovzdávajúcim svoje znalosti mladej generácii hercov. Teší sa na rozprávku Alica v ríši zázrakov, ktorú začne realizovať na jeseň so Štefanom Korenčin. Ak sa práve nepremiestňuje po meste na svojej babete, možno ho stretnúť pri poháriku bieleho vínka, kde mu robí takmer neodmysliteľnú spoločnosť pes Ťapko. Člen činohry Slovenského národného divadla, herec Peter Bzdúch.
Vaše herecké prvopočiatky sa spájajú s Martinom, kde ste ako profesionál spolupracovali aj s ochotníkmi. Ako si na martinské časy spomínate?
Bola to pozoruhodná, vemi plodná éra. Rád na ňu spomínam.V Martinskom divadle sa všetci profesionáli snažili bez akýchkoľvek nárokov na financie spolupracovať a vyjsť v ústrety kolegom - ochotníkom. A teraz? Teraz by bola zaujímavá fotografia na porovnanie - ako vyzeralo divadlo v Martine kedysi a ako dnes. Katastrofa! Nedávno som sa vracal z chaty v Liptovskom Jáne a zastavil som sa aj v Martine. Keď som išiel okolo budovy starého divadla, v ktorom som hrával, rozplakal som sa. Divadlo je v zúboženom stave, padá omietka, šúpe sa až na tehly. Vidieť, že aj strecha čochvíľa spadne. V miestach, kde sa kedysi plánovala prístavba, rastie dvojmetrová burina. Príšerná ošarpanosť. A smutná. Všetci sa bijeme do pŕs, akí sme národovci, ale takúto pamiatku necháme pokojne padnúť.
Hoci - okolo sú nádherné stavby. Sporiteľne, banky, butiky, všetko vyfarbené pastelom. Divadlo - Národný dom medzi nimi trčí ako výkričník.
Režisér Vajdička vás priviedol k režírovaniu. Veselé paničky z Windsoru mali vo vašej réžii v Nitre úspech. Cítite sa lepšie ako herec alebo režisér?
Po režisérovi Vajdičkovi som kedysi prevzal Dubovčanov, s ktorými som dodnes dobrý priateľ. Všetko totiž závisí od kvality ľudí - spolupracovníkov. Podľa toho, aké vzťahy medzi sebou nadviažeme, vyzerá aj konečný výsledok. Cítim sa dobre v oboch polohách.
Sám ste zbierali skúsenosti na viacerých javiskách. V Martine, Nitre, Bratislave. V čom sa líši práca herca na jednotlivých divadelných scénach?
Práca sa v tom najširšom zmysle slova nelíši. Rozdielne sú len podmienky. Bohužiaľ, naši kompetentní "činitelia" si neuvedomujú význam a dosah kultúry. Nečinia. Hriešne zabúdajú na význam divadla aj školstva. V okolitých krajinách, v Poľsku aj v Maďarsku, už na to prišli. Podmienky, ktoré majú kolegovia vo vidieckych divadlách sú pod ľudskú dôstojnosť. Hlboko sa skláňam pred všetkými, ktorí napriek všetkému dokážu pracovať a dosahovať kvalitné výsledky. Nehovorím len o Nitre či Martine, ale aj o Prešove, Košiciach, Zvolene, všetkých profesionálnych divadlách. Aj o bábkových divadlách, kde je situácia ešte horšia! A to je neuveriteľná krivda páchaná na našich deťoch.
Známe sú vaše dialógy s Ivanom Letkom sťaby dôchodcovia - jeden hluchý a druhý slepý. Máte rád nadsázku?
Tento seriál vznikol veľmi dávno, z pera Jana Snopku. Darí sa mu v ňom vytvárať absurdné situácie plné neopakovateľného humoru o tých najobyčajnejších ľudských vlastnostiach. Na dovolenke sa mi stala úsmevná príhoda. Išli sme s priateľom Danom Urbanom na salaš. Príchod tam má vždy osobitný rituál. Dano, ktorý to tam poznal, pristúpil prvý, pozdravil, ja som zostal obďaleč. Zrazu som počul výkrik: " Jáj, to je ten, čo tára." Mali na mysli práve dvojicu, ktorú hráme s Ivanom Letkom. Keď som prišiel na návštevu druhý raz, spolu s chatárom Ivanom Flochom, už som sa ohlásil vetou: "Ja som ten, čo tára."
Improvizujete pri tomto "táraní"?
Nie, dialógy sú perfektne postavené tak, že improvizáciou si môžeme pomôcť len ak niekomu z nás vypadne text. Ono sa to nezdá, ale zvládnuť ten scenár je dosť náročné - skúste sa naučiť tridsať strán textu, ktorý sa zakladá na otázkach - čože? kde? v rôznych obmenách, ktoré musia byť presné.
Môžete sa na ňom pri tom sústredení zabaviť aj vy ako aktéri?
Pochopiteľne, taká je profesia herca. Ak sa bavia ľudia, čo je našou snahou, bavíme sa aj my sami.
Ako moderátor sa predstavujete na Bratislavských fašiangoch a vo Francúzskom inštitúte. Dabujete, hráte, venujete sa rozhlasu, učíte na VŠMU. Nie je toľko aktivít priveľmi zaťažujúcich?
Hovorí sa, že herec je dievčatko, ktoré sedí v kúte a čaká, kým ho vyzvú do tanca. Ak mám čas a zistím, že ide o zmysluplnú činnosť, robím to veľmi rád. Moderovať fašiangy je úžasný pocit. Lebo keď človek vidí námestie plné snehu, vonku mínus štyri, pomyslí si - nikto nepríde. Stane sa však opak - námestie je plné. A rád robím aj pre Francúzsky inštitút. Prišiel som im pod ruku, oslovili ma, asi sa im zapáčila moja práca a preto ma zavolali znovu. A to neviem po francúzsky takmer nič.
Ale s Naďou Kortšovou ste bravúrne v angličtine načítali Ľúbostné listy. Koľkokrát ste človekom čo sa týka jazykov?
Päťkrát - rýchlo, pomaly, potichu, nahlas a po slovensky. To som tuším citoval Zeljenku. Ale vážne - maturoval som v angličtine, takže mi čosi v hlave zostalo. Pretože som človek z minulého storočia, tak hovorím po rusky a rozumiem po nemecky, hoci v nemčine sa vždy zapletiem s angličtinou.
Dosť často prepožičiavate svoj hlas postavám v rozhlasových hrách...
Rozhlas je čarovné médium. Rád s ním spolupracujem. Už som pomaly zabudol, aké to je stáť pred filmovou či televíznou kamerou, ale rozhlas, kde je človek sám pred mikrofónom a všetko musí tlmočiť hlasom, mi to vynahradzuje. Rozhlas navyše pokrýva najväčšie gegrafické územie a má najširší dosah na poslucháčov. Už mi párkrát povedali: "Počul som ťa a vieš, že som pritom zostal sedieť a dopočúval?" Nedávno som čítal na pokračovanie Neprebudeného. Veľmi ma to zaujalo a vtiahlo. Ten "povinný" Kukučín naozaj vedel ako písať. V rozhlase je veľká tvorivá sloboda.
Kvôli úlohe vo filme Rivers of Babylon ste si dali oholiť fúzy a celkom ste na chvíľu zmenili imidž. Čo všetko dokážete pre umenie obetovať?
Neviem, či je to obeta. Skôr to patrí k práci. Ísť pred diváka stále s rovnakou tvárou nebýva najšťastnejšie riešenie. Som rád, ak sa niekto začuduje, že ma v úlohe nespoznal. Netvrdím, že si treba lepiť nosy (hoci aj to by som dokázal), ani netvrdím, že sa treba vyzliekať do naha (hoci i tak som si zahral, keď som si to ešte mohol dovoliť), ale treba robiť to, čo si dielo pýta. Tak ako mi kedysi vravel otec, keď sme spolu stavali múrik: "Nevidíš ako si to tá skala pýta?"
Máte v sebe túžbu po stvárnení nejakej konkrétnej postavy?
Nie. Principiálne som za celú svoju kariéru nemal skryté túžby. Chcieť hrať Hamleta alebo kráľa Leara - prečo nie. Ale aj malá postavička môže zažiariť a vryť sa do povedomia diváka rovnako ako tá veľká. To ma naučil ešte v Martine skvelý Tibor Bogdan, Števo Mišovic, Jano Mildner...
Je leto, čas dovoleniek. Aké máte vy prázdniny počas divadelných prázdnin?
Dovolenky mávam prosté. Určuje ich výška môjho konta. Ľúbim Liptov, chodievam v zime aj v lete na divadelnú chatu do Liptovského Jána. Teraz som tam absolvoval výbornú dovolenku "v plavkách" - dva týždne lialo. Neprekážalo mi to.
Učíte na Vysokej škole múzických umení. Čo konkrétne?
Na Činohernej a Bábkarskej fakulte VŠMU učím vyše desať rokov hereckú tvorbu. Škola ma baví, kontakt s mladými ľuďmi mi dáva mnoho. Ja sa od nich učím. Som rád, že mám túto možnosť.
Čo najkrajšie ste v rámci svojej práce zažili?
Najkrajšie je, ak dosiahnem porozumenie s divákom, vzájomnú výmenu energií. Keď mi náhodný človek - napríklad okoloidúci povie - videl som vás a stotožnil som sa s vami. To som rád.
A čo najhnusnejšie?
Raz sme v Martine hrali Turgenevovho Zurvalca. Hlavné roly - Olinka Solárová, Ľubo Paulovič a ja. Na predstavenie prišla učňovská mládež, na čo sme boli v podstate zvyknutí, ale tam to vtedy prekročilo medze. Vykladali si nohy na javisko, Olinku ihneď kamsi poslali. Stisli sme zuby a hrali ďalej. Situáciu však svojimi komentármi tak vyhrotili, že sme museli prerušiť predstavenie a Ľubo jednému mladíkovi povedal: "Pôjdeš preč sám, alebo ti mám pomôcť?" Nastalo ticho, chlapec sa zdvihol a odišiel. Ostatným divákom som ospravedlnili a hrali sme ďalej. Do konca predstavenia v tichu. Nakoniec sme od nich zožali aplauz. Nespomínam to preto, že sme zvíťazili nad pubertou a netoleranciou, ale preto, že za túžbou vyniknúť za každú cenu sa skrýva ľudská hlúposť, ktorú neznášam.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
