Prvá časť slovenskej protichemickej jednotky sa včera o 6.50 h vrátila z Kuvajtu na Slovensko. Ruské prepravné lietadlo AN-124 RUSLAN so skupinou desiatich vojakov, časťou techniky a materiálu pristálo na bratislavskom Letisku M. R. Štefánika. Vojaci hneď po návrate absolvovali vyšetrenia v bratislavskej Vojenskej nemocnici. FOTO TASR – VLADIMÍR BENKO
BRATISLAVA – Prvých desať slovenských vojakov chemikov sa včera ráno po troch mesiacoch vrátilo z Perzského zálivu. Čakajú ich oslavy vrátane prijatia u českého prezidenta Václava Klausa. O siedmej ráno sa včera na bratislavskom letisku začala otvárať predná časť obrieho nákladného lietadla Ruslan, ktoré pristálo desať minút predtým. Vyšlo z neho päť vojenských áut a žeriav vytiahol kontajnery s materiálom.
Slovenskí chemici boli počas vojny v Iraku v spoločnom prápore s českými vojakmi a pôsobili v Kuvajte. Do Iraku sa dostali po skončení vojny. „Tu v Perzskom zálive sa českí a slovenskí vojaci už v podstate rozdelili a sťahujeme sa späť do republík. Československý prápor skončil, ale časť našich vojakov príde vo štvrtok na Slovensko na Medzinárodný deň misií a v Myjave sa zúčastnia na všetkých nástupoch a oslavách,“ povedal ešte z Kuvajtu psychológ a hovorca práporu Luděk Lávička. Znovu sa stretnú 6. júna v Prahe. „Bude to oficiálne vyhodnotenie a ukončenie činnosti práporu.“
Kým 74 Slovákov s technikou sa dostane domov šiestimi alebo siedmimi letmi do konca týždňa, českí chemici mali toľko techniky, že si museli objednať námornú loď Aqaba. Autá a kontajnery s materiálom dopraví do chorvátskeho prístavu Rijeka, ďalej pôjdu po železnici. Vojaci poletia, posledná skupina sa vráti do Česka 3. júna.
„Náš prápor dosiahol mimoriadne dobré výsledky, výborne nás hodnotili aj spojenci, najmä Armáda USA,“ povedal Lávička.
Niektoré médiá zverejňovali správy, že naši vojaci išli do Perzského zálivu s poruchovou starou technikou. „Nebol absolútne žiadny zádrh, za celý čas sa nevyskytol ani jeden jediný moment, že by technika nefungovala. Často nás dávali za vzor ostatným spojencom ako ukážku dokonalej znalosti ľudí, techniky a spolupráce,“ tvrdí Lávička. Spoluprácu označil za vynikajúcu. „Stretli sme sa v marci, počas niekoľkých dní sme sa dali dohromady, a na mňa ako psychológa to pôsobilo, akoby sa vojaci poznali odjakživa. Teraz, keď sa lúčime, máme pocit, akoby sme sa poznali niekoľko rokov. Tešíme sa na ďalšiu spoluprácu.“
Chemici mali mandát na pôsobenie v zálive do konca roka a počítalo sa, že vyše sto miliónov bude stáť doprava a ďalších dvesto nákupy a pôsobenie jednotky. Doprava však bola o čosi lacnejšia a chemici boli v zahraničí len tri mesiace, náklady sa teda znížia.
Chemikov zrejme čoskoro v Iraku nahradia slovenskí ženisti.
RICHARD FILIPKO
Vojaci: Ísť ešte raz? No… asi áno
Nakrátko ostrihaní mladí muži v púštnych maskáčoch vyšli z nákladného lietadla. Vyzerali spokojní, že sú doma. Najmä počas ostreľovania Kuvajtu irackými raketami boli v ustavičnom napätí.
„Keď tu na letisku pristane posledný Ruslan s poslednými vojakmi, vtedy budem najšťastnejší, že sú všetci doma, živí a zdraví,“ povedal kapitán Oliver Toderiška. Hovoril, že keď cez vojnu vyhlásili chemický poplach a všetci sa obliekali do protichemických odevov, najmä logisti pociťovali úzkosť a báli sa. „Pýtali sa sami seba, čo tu robím, prečo som tu.“ Po skončení vojny vojakom odľahlo, ale aj neskôr mali ťažkú úlohu v juhoirackom meste Basra, kde zabezpečovali humanitárnu pomoc.
Asi dve hodiny po pristátí lietadla s prvými desiatimi vojakmi zo zálivu a technikou sa kolóna vojenských áut pohla smerom na základňu vo Vajnoroch. Nezastala na žiadnej križovatke, dve policajné autá zastavovali dopravu. Kým na základni vyložili kontajnery, prišiel autobus. Vojaci museli ísť na odbery krvi a ďalšie lekárske testy.
„Je rozdiel niekde odminovávať, a byť v priestore, do ktorého niekto púšťa rakety,“ povedal v autobuse jeden z chemikov pre TA3. Na vojenskej základni sa už väčšina vojakov aj usmiala, boli spokojnejší. Na otázku, či by išiel niekto do vojny ešte raz, keby vedel, čo ho čaká, jeden z nich váhavo odpovedal: „No… Asi hej, pretože som vojak a neviem, kto iný ako vojak by tam mal ísť.“ (rf)
