Ivan Csudai: Na konci s dychom, 2003, akryl, plátno
Ivan Csudai je maliar, ktorý napreduje po sériách. Každá séria predstavuje nielen relatívne uzavretý súbor obrazov, ale zároveň aj formulovanie a následné riešenie určitého problému v jazyku maľby. Preto je pochopiteľné, že posledný obraz predchádzajúcej série vystupuje ako zárodok tvorby novej série obrazov.
Môžeme si to overiť, keď si porovnáme kolekciu Csudaiových obrazov prezentovaných pod názvom Rok medveďa v septembri minulého roku v Považskej galérii v Žiline s terajšou kolekciou Medveď myš (väčšia). Keď to urobíme, tak ľahko zistíme, že tým spájujúcim článkom môže byť aj obraz Papierová krv (2002, akryl na plátne). Aby sme sa však nepohybovali v rovine abstrakcií, bude vhodné pomenovať to, čo sa opakuje, a to, čo sa kvalitatívne mení.
Csudai vo svojom maliarskom rukopise aj teraz zostáva verný tvorbe obrazu prostredníctvom vrstvenia plánov, pričom toto vrstvenie nerešpektuje zákony perspektívy, situujúce niečo do predného, stredného a niečo do zadného plánu.
Nič také v obrazoch Ivana Csudaia nenachádzame. Jeho vrstvenie plánov by sme mohli označiť ako funkčné. Každá z týchto vrstiev je tvorená sebe vlastnými pravidlami. Tak môže byť jedna vrstva tvorená farebnými geometrickými plochami, druhá môže pripomínať zvláštne tvory – mimozemšťanov a tretia zase môže byť spokojne tvorená obrazmi vecí a figúr, pripomínajúcimi to, s čím sa stretávame v našom svete.
V určitom okamihu sa pokoj môže zmeniť na nepokoj, radosť môže nahradiť úzkosť, odrazu pri dekódovaní zistíme, že to, čo nám obraz ukazuje, nie je len obraz púštnej krajiny, ale krajiny poznačenej vojnou. Alebo čo sa na prvý pohľad ukazuje ako abstraktná kompozícia, sa v detailnejšom pozorovaní transformuje na lietadlovú loď. Na to všetko sme si už v prípade Csudaiovej tvorby zvykli, a preto treba povedať, čo nové prinášajú jeho obrazy.
Nóvum spočíva jednak v uvoľnenosti koloritu, bohatosti farebných kombinácií a jednak v oveľa zložitejších kompozíciách, poskytujúcich väčší priestor na spoluprácu autora a diváka. Môžeme to chápať tak, že každý prvok obrazu sa nielen podieľa na tvorbe celkového zmyslu, na konštrukcii proto-príbehu, ale ho aj zásadným spôsobom mení.
To, ako budú jednotlivé prvky a nimi tvorené plány spájané, závisí od divákovho rozhodnutia, ktorý je v tomto ohľade absolútne slobodný. Autor mu totiž nedáva nijakú prísnu nadosobnú inštrukciu, či má postupovať od stredu k okraju, zľava doprava, či zhora nadol.
Lenže v konečnom dôsledku nech divák robí, čo chce, nakoniec zistí, že jeho sloboda je takpovediac kontrolovaná, pretože každé spojenie je len jednou z možností naprogramovaných autorom, ktorý to však nerobí preto, aby nás manipuloval, ale preto, aby nás prinútil dekódovať vizuálne posolstvá, nútiace nás zamyslieť sa nad stavom nášho sveta.
PETER MICHALOVIČ
