Pre podobné typy majú Česi výstižné pomenovanie „rváček“. Donedávna patril k veteránom extraligového ľadu vedno s Pukalovičom, Libom, Ihnačákom, ale v 39 rokoch si už korčule obúvať ďalej nebude.
Pôvodne aj chcel. „Po pôsobení v Poprade som sa vrátil do Liptovského Mikuláša, kde som si chcel ešte naposledy zahrať. Veď tu som začínal, ale pravdepodobne som už nebol taký žiadaný. Ponúkli mi rolu trénera žiakov, tak som sa do toho pustil. Nuž čo, aspoň pri ľade zostanem, hoci v inej pozícii.“ Pod Tatrami, v Poprade i Liptove, stavajú na mladú krv a rutina, zrelosť ustupuje novej generácii. Paukovček to chápe a začal študovať trénerskú dvojku. Preto zavrhol aj prípadný odchod do zahraničia na staré kolená. „Legionárom som nebol, patrím medzi výnimky, lebo v posledných rokoch je naozaj taký trend odísť von, zarobiť si peniažky. Mne sa to nepošťastilo, trošku to človeka aj škrie. Ale nie všetko sa v živote pošťastí dosiahnuť, no nie?“
Útočník, ktorý naháňal puk aj za Trenčín, kde sa tešil z titulu majstra Slovenska, pôsobil aj v Topoľčanoch, Nitre a Poprade. S pribúdajúcimi rokmi prevzal na seba dobrovoľne rolu učiteľa mladších, a hlavne v Poprade odviedol kus roboty. „Netušil som, že štvrťfinále play off so Zvolenom v minulom ročníku bude pre mňa labuťou piesňou, ale možno je tak lepšie, aspoň som odchod zo scény tak neprežíval. Aj tak mi však liga bude chýbať, no azda si postupne privyknem,“ priznal trinásťnásobný reprezentant, ktorý do smrti bude živiť spomienky na krásne vydretý postup Slovenska z céčka do béčka MS v Poprade a Spišskej Novej Vsi pred deviatimi rokmi.
„Ako hokejista som toho zažil neúrekom. Dnes sú to už len útržky. Budú mi však pripomínať udalosti, ktoré mi priniesli hlavne potešenie a radosť z hokeja,“ zhrnul svoje účinkovanie medzi mantinelmi Paľo Paukovček. (zuk)
