Anabeli a Robi nastupujú do lietadla a štartujú… do školy. Títo ôsmaci nie sú deti milionárov. Šesťminútový let starou Cessnou je pre nich jediný spôsob ako sa dostať zo svojho malého ostrova Unija do školy. Tá je na väčšom ostrove, kde sa môžu učiť, hrať futbal, dohadovať sa a smiať sa s ostatnými deťmi v ich veku.

V chorvátskej časti Jadranského mora je asi tisíc ostrovov. Ale len 60 z nich je obývaných. Časy, keď sa pýšili bohatou produkciou vína, olív a rýb, sú dávno preč.

Väčšina obyvateľov z ostrovov odišla na pevninu, kde môžu nájsť prácu, školy a omnoho modernejší a jednoduchší život. V súčasnej dobe je väčšina ostrovov ľudoprázdna, zostalo na nich len pár starších obyvateľov. Okrem letnej turistickej sezóny zívajú kamenné domy a renesančné paláce prázdnotou a zvony v rímskokatolíckych kostoloch vyzváňajú len zriedkavo. Sú tu ale stále nejaké deti - dve, či päť a tie potrebujú chodiť do školy. Úrady a rodičia bojujú o to, aby tú možnosť mali. Našťastie sú na väčšine ostrovov školy, ktoré tu zostali z čias, keď tu bolo viac obyvateľov. Učiteľov sem posiela ministerstvo školstva.

Ivanka Mohoricová (39) z ostrova Unija je učiteľka. Napriek tomu musia je syn Robi a Anabeli Ibrahimovičová chodiť dvakrát do týždňa do školy na väčší ostrov Lošinj. „Musia vedieť, ako to chodí medzi deťmi, než pôjdu na strednú školu,“ hovorí Mohoricová, ktorej rodina žije v školskej budove. „Inak by to bol pre nich šok.“

Všetko je možné, pretože Unija, na ktorej bola kedysi vojenská základňa, má letisko a lety zabezpečuje súkromná spoločnosť. Náklady platí vláda.

Učiteľka Dunja Zurová na južnom ostrove Drvenik presvedčila úrady, aby im kúpili kameru, televízor a počítač, aby dvaja piataci mohli „chodiť do školy“ v pobrežnom Trogire prostredníctvom videa. „Musia si nájsť svoju vlastnú cestu vzdelávania,“ hovorí zástupca ministerstva školstva Sime Simičevič „Taký je osud ostrovov.“

Na malom ostrove Strakane funguje škola len pre dve malé deti. Až dospejú do stredoškolského veku, odsťahujú sa ich rodiny na pevninu a školu zatvoria. Dnes tu žijú len dvaja osemdesiatroční deduškovia.

„Dúfam, že raz sa začnú ľudia vracať na ostrovy,“ povedala Katica Sagurová z Unije. „Život je úplne iný, keď počujete detský smiech.“ (čtk)